Hrôza, krutosť, mučenie, tyrania, barbarstvo... Tieto slová som mala počas celého včerajšieho dňa stále na mysli. Ale najviac zo všetkého otázku: KTO IM DAL NA TO PRÁVO?
Včera som bola po prvý raz v živote v Poľsku. Vybrali sme sa na školský výlet organizovaný triedou sexta. Pridalo sa k nim niekoľko ľudí od nás, čiže z 2.B, ďalej z 2.A, septimy i 3.A. A vlastne aj dvaja mladí muži z kvinty:).
Keď som sa prihlásila na tento výlet, bola som strašne veľká hrdinka zo začiatku. No stále ma čím ďalej, tým viac ľudí varovalo a strašilo. Tak už ma v nedeľu prepadol taký nepokoj z toho všetkého a to ma dohnalo až k modlitbe. Naozaj som prosila Pána o silu, a som vďačná, že mi ju dal:).
Keď sme vstúpili do budovy, kde začínala prehliadka, bola som nepríjemne prekvapená tým, aký biznis sa stal z miesta, na ktorom pred menej než sedemdesiatimi rokmi denne zomierali tisícky ľudí - mužov, žien i detí. To, že tam predávali knihy a pohľadnice a pod. sa mi zdalo ešte ok. ale aby hneď pri vstupe bol bufet... no, proste ma to pohoršilo.
Dali nám slúchatká a rozdelili sme sa do dvoch skupín, pretože sme mali objednané dve sprievodkyne. Obe z Poľska, jedna sa naučila po slovensky a druhá po česky. My sme mali tú českú. A aby nemusela kričať, mala mikrofón a my sme ju počuli v slúchatkách. Bola to veľmi milá pani.
Ľudia, behal mi mráz po chrbte ešte len pri vstupe do areálu tábora Auschwitz. Tú fotku s tou bránou, kde je nápis Arbeit macht frei (Práca prináša slobodu), iste všetci poznáte. Tak to je vstup. Od brány sa tiahne plot, pred ktorým stojí ceduľka s varovaním pred elektrickým prúdom (samozrejme, už len symbolicky). Postupne sme prechádzali areálom, kde Nemci postavili ani neviem koľko desiatok tehlových budov, ktoré slúžili na rôzne účely. My sme navštívili a prešli, myslím, tri (neviem, či som presná, lebo sa mi to strašne zlieva dokopy). V prvej miestnosti bola na stene obrovská fotografia Židov, vystupujúcich z vlaku a kráčajúcich kamsi. Dojala ma tvárička malého dieťatka, ktoré niesla matka na rukách. V tej miestnosti bol obrovský pohár (neviem odhadnúť objem) s ľudským popolom. Postupne sme prechádzali mnohými miestnosťami, kde boli fotografie a rôzne písomné dokumenty. Počuli sme strašné množstvo informácií a bolo ťažké si to zapamätať. Ale aspoň pár "zaujímavostí":
- doktor Josef Mengele chodil veľmi často za deťmi v tábore a nosil im cukríky, takže ho deti volali "strýko Mengele" a vždy sa ho pýtali, kedy najbližšie príde
- generál Rudolf Höss, riaditeľ tábora, mal dom len niekoľko sto metrov od krematória na kraji tábora
- manželka Rudolfa Hössa považovala Auschwitz za raj na zemi
- Rudolf Höss bol v roku 1947 po norimberskom procese popravený na šibenici, ktorá doteraz stojí len pár metrov od jedného z dvoch (alebo troch?) krematórií
- väzni boli v izbách na sebe tak natlačení, že keď niekto z nich chcel v noci ísť na toaletu, musel stúpať ostatným buď na nohy alebo na hlavy
- väzni dostávali na jedenie len polievky
- mnohí väzni zomierali už len kvôli tomu, že mali zlé topánky - buď moc veľké alebo moc malé (tie topánky sme videli - predstavte si chodbu dlhú 20 m, po oboch stranách od začiatku do konca vitríny, ktoré sú od výšky približne 1 m po strop - v každej vitríne topány oddola nahor do diaľky ďalších 3 m - proste, tisíce až milióny)
- doteraz sa presne nevie, koľko ľudí v tomto koncentračnom tábore zahynulo - dokázaných je 1 100 000, ale odhaduje sa na 1 500 000
- keď sa žene v tábore narodilo dieťa, bolo jej okamžite odobraté a žena musela už na druhý deň pracovať
- medzi dvomi budovami (ich čísla si nepamätám) je krvavý múr (iba sa tak volá), pri ktorom zabíjali - strieľali, trestali - sprievodkyňa nám hovorila o poľskej rodine, ktorú vystrieľali - najprv tri deti, potom matku a nakoniec otca - na budove naľavo sú zatvorené všetky okenice, aby väzni nevideli, čo sa tam deje (na tej druhej to nebolo treba, lebo tam boli len cely a z tých aj tak nič nebolo vidieť)
- krematórium je pod zemou a nad zem trčí asi 2,5 m a je celé obrastené trávou a zahádzané hlinou - aby väzni nepočuli krik ľudí, ktorí sa dusili v plyne (to bolo spolu v jednej budove - aj "sprchy" a pece - 2 pece sú tam doteraz, "sprchy" odmontovali).
Asi najznámejšia v Auschwitzi je "zbierka" vlasov. Bola som na ňu pripravená. Aspoň som si to myslela. Vošli sme do miestnosti, kde boli tie vlasy, a ja som sa tam úplne zložila. Nedokázala som sa na to ani pozerať. Len som sa otočila do okna a premáhala som sa, aby som si nezložila tie slúchatká (asi by to bolo voči tej sprievodkyni dosť neslušné). Každého jedného muža a každú jednu ženu, chlapca i dievča pri príchode ostrihali a museli ísť v skupinách nahí do miestnosti, kde ich osprchovali (zrejme ľadovou vodou) a potom museli mokrí vyjsť von (bez ohľadu na počasie) a tam čakať skrehnutí, kým sa vojakom uráči dať im oblečenie.
Videli sme zbierky kufrov, tanierov, krémov, detských hračiek, šijacích pomôcok, oblečenia, protéz. Takisto sme prechádzali chodbami, ktoré sú celé "ozdobené" fotografiami obetí - tri rady fotiek pod sebou, veľmi tesne vedľa seba - na každej meno a dátum príchodu do tábora a dátum smrti. Pomyslela som si, že čím skôr tam zomreli, tým pre nich lepšie... Niektorí tam prežili len pár dní, iní celé týždne až mesiace; ženy v priemere (z toho, čo som videla) okolo štvrťroka.
Keď sme prešli Auschwitz, odviezli sme sa busom do Brzezinky, asi o 1 km ďalej. To bol "druhý Auschwitz", ktorý mal byť oveľa väčší než prvý. Nemci ale tesne pred koncom vojny vyhodili pár budov (najmä krematóriá) do vzduchu. Tento tábor však stavali sami väzni. Sú tam budovy z dreva, v ktorých bolo ohromné dusno už včera - a to tam nikto z nás nesmrdel od potu, exkrementov, krvi a neviem, čoho všetkého. Ľudia si ani nemali na čo položiť hlavu pri spánku, a tak si líhali na topánky - ale aj to sa podaktorí báli, aby im ich niekto neukradol. V inej budove boli tri asi tridsaťmetrové múry s okrúhlymi dierami, kde väzni vykonávali potrebu. Každé ráno ich tam nahnali, odpočítali do 5 (bolo už na vojakoch, ako rýchlo) a potom sa vymieňali. Samozrejme, o toaletnom papieri ani nechyrovali. Ale to vraj ani SS-áci. No, a vďaka všetkým tým chorobám a hnačkám si viete predstaviť ten smrad, ktorý tam musel byť. Avšak Brzezinku nestihli dostavať. Mala byť ešte o polovicu väčšia, čiže to, čo tam je teraz, sú iba 2/3 z pôvodných plánov.
Všetci vieme, ako to skončilo... ale dá sa povedať, že šťastne? Na záver mi ešte napadá jeden citát, ktorý som videla v Auschwitzi (ale nepamätám si, kto to povedal): "Zabudnúť na toto všetko znamená nechať ich umrieť znova." ("Forgetting this means letting them die again.")
Komentáre
inak, k tejto teme odporucam film the boy in striped pyjama...