(poviedka, ktorú som odoslala do súťaže na stránke www.blook.sk - uvidíme, ako sa to vyvinie:p foto je čisto ilustračné)
"Akí úbohí sú tí ľudia, ktorí nikdy nespievajú, a zomrú so všetkou svojou hudbou v sebe."
(Victor Hugo)
Do ticha izby zaznelo slabé zadunenie, keď zavrela hrubú knihu. Svetlo petrolejovej lampy zablikotalo a na stene pred ňou chvíľočku poskakovali strašidelné tiene. Keby bol iný deň, iný rok, a keby ona bola niekým iným, tie tiene by sa jej zdali hravé a milé. Takto však boli desivé a mátožné.
Zadumane hľadela na tapetu. V mysli sa jej hlučne ozývali slová, ktoré prečítala: "Akí úbohí sú tí ľudia, ktorí nikdy nespievajú, a zomrú so všetkou svojou hudbou v sebe." V jej vnútri sa rozliehali otázky a váhanie.
Nikdy netúžila po obrovskej vile, bohatom mužovi, nádhernej garderóbe. Nemala vysoké ciele; vlastne nemala takmer žiadne ciele. Jediné, čo chcela a čo si žiadala, bola činnosť. A tou najobľúbenejšou bol spev. Začala s ním ako malé dievčatko, spievajúc koledy pre starých osamelých ľudí vo varšavskom domove dôchodcov. V škole vyhrávala spevácke súťaže, ale nepovažovala to za ktovieaký úspech; bola to perfekcionistka a jej spev nikdy nebol dosť dobrý.
Len čo ráno otvorila oči, v duchu si spievala. Nezaujímalo ju, či do jej izby prúdia slnečné lúče alebo cez deravý kamenný múr dnu prenikajú kvapôčky dažďa. Mala pocit, že ak nevie spievať, nevie vôbec nič. Nechcela sa učiť remeslám, neželala si byť guvernantkou či vychovávateľkou; mohla a chcela sa živiť jedine spevom, no na to, aby to dokázala, musela by študovať. A tam končili sny a prichádzala na rad skutočnosť – krutý život nemajetných. Rodičia by sotva nasporili na to, aby mohli zaplatiť štúdium na konzervatóriu.
Okrem spevu sa rada venovala čítaniu; bola to taká typická umelecká duša. Od Petrarcu cez Miltona sa dostala až k Hugovi. Pochmúrne sa usmiala – aké ironické sa jej zdali slová Victora Huga o nádeji dvadsiateho storočia. "Devätnáste storočie je veľké, dvadsiate bude šťastné," vraví hrdina Enjolras v piatom zväzku Bedárov. Aké trpké a kyslé sa jej videlo, že sa napĺňa pravý opak týchto slov...
Dvadsiate storočie bolo dosiaľ iba krvavé a hnusné, samé vraždy a násilie. Zopár rokov dúfali, že všetky hrôzy ustali, no potom prišli ešte horšie zverstvá páchané vojakmi kedysi naplnenými čistou dušou. Priala si do temnoty sveta vniesť aspoň trochu radostnej melódie, no nemala na to prostriedky.
Odmalička jej vravievali, že má hlások ako vtáčatko. Vraj tam, kde spieva, vládne pokoj a čosi vznešené. V nej samotnej bolo voľačo vznešené a urodzené, priam ušľachtilé. Pokladali ju nie za krehotinku, ale za nežné stvorenie nehodné odmietnutia. Nikto by si nedovolil ublížiť jej čo len slovkom, nie to drsným dotykom. I rodičia sa k nej správali ako k cennému pokladu, ktorému však nemôžu splniť najtajnejšie prianie.
Prenikol ju žiaľ. Milovaní rodičia, ktorí po celý jej život len zúfali, že si nemôžu dovoliť konzervatórium... Odišli z Poľska už pred niekoľkými dňami, ona dobrovoľne ostala. Vraj nechce stratiť nádej. Ak by utiekla, stratila by ju a útekom by to dala to najavo aj ostatným. Presviedčali ju, plakali, stískali, všetko márne. Keď si raz vzala niečo do hlavy, ťažko by jej to niekto odtiaľ vytĺkol.
Vyznačovala sa nielen tvrdohlavosťou, ale aj vytrvalosťou a cieľavedomosťou. Nevzdávala sa svojho sna. Verila, že raz našetrí a prihlási sa na konzervatórium, vyštuduje a potom sa stane speváčkou – najlepšou v celom Poľsku. Na perách sa jej zavlnil jemný úsmev.
Cez poodchýlené okno do jej izby vniklo echo striel, ktoré vonku zavŕšili niekoľko životov. Sklonila hlavu a v nemom smútku sa jej z oka vyliala jedna slza. Tá s plachým zarinčaním dopadla na obal knihy, ktorú práve dočítala.
Vstala zo stoličky, ktorá pri jej pohybe zavŕzgala. Odomkla skriňu a vyzliekla si obnosené oblečenie, ktoré by bolo vhodnejšie nazvať hábmi než šatami. Opatrne stiahla z vešiaka ľahké letné šaty oranžovej farby. Odetá len v nich obula si kožené čižmy a okolo krku si ovinula šatku s kvetinovým vzorom. Bez toho, že by si vzala kľúč, opustila byt a zišla po dvoch schodištiach. Držiac ruku na kľučke vchodových dverí, zakolísala sa. Zhlboka sa nadýchla a vykročila na ulicu. Pohľad jej padol na mŕtve telo muža. Ležal na tvári presne na tom mieste, kde ho zasiahla guľka.
Privrela oči, zašklbalo jej perami. Napriek strachu, ktorý zachvacoval nielen jej dušu, ale aj telo, vykročila a postavila sa doprostred ulice. Medzi strelami z nemeckých zbraní, ktoré sa popri nej preháňali, zaznel jej zamatový spev. Neobsahoval slová, iba čarokrásne tóny.
Ponorená do spevu nevšimla si, že zozadu sa k nej blíži hlaveň pušky. Zbraň v rukách vojaka sa nezatriasla, mierila na jej chrbát s istotou a bez najmenšieho záchvevu. Muž nestihol vystreliť, pretože spredu sa k nej priblížil ďalší a skríkol: "Skloň tú zbraň! Hádam len nechceš zničiť taký pôvabný hlások."
Zľakla sa a keď zbadala, že ju obkľúčili dvaja nacisti, hlas sa jej zlomil a zlyhal. Pozerala do modrých očí mladého Árijca, ktorý sa na ňu povzbudivo usmial.
"Spievaj ďalej," vyzval ju. "Kým budeš spievať, naše guľky ťa nezasiahnu."
Bol to prísľub, ktorému uverila. Uverila jeho úprimným očiam, ktoré sa na ňu upierali so zriedkavou priazňou. Podvedome sa za náhliacim vojakom obzrela a potom pokračovala v speve. Jej hlas sa niesol ulicou; marilo sa jej, že aj otrasné zvuky streľby utíchli. Prestala vnímať realitu a ocitla sa v ríši čarovných melódií, v ríši, kde na ňu nikto nemal dosah, v ríši, kde nejestvovali zbrane a nenávisť.
Trvalo to pár desiatok minút, potom všetko až na jej spev utíchlo. Spočiatku si to nevšimla. Začali sa okolo nej schádzať vojaci, ktorí medzičasom vyvraždili všetkých obyvateľov ulice. Keďže mala zatvorené oči, vôbec ich nevidela. Stali si okolo nej do kruhu a upreto ju pozorovali. Zopár hlavní sa zdvihlo a obrátilo na ňu, no päť vojakov okamžite pokrútilo hlavami. Na prvé počutie sa zamilovali do toho hlasu holubice čistej ako ľalia.
Nočné ticho sa ani nestihlo po streľbe usadiť na ceste, keď sa kostolný zvon rozhodol odbíjať polnoc. Niekoľkonásobná ozvena znela a ako had sa plížila uličkami, križovatkami, chodníčkami a cestičkami, parkami i predmestím. V celom mestečku nebolo živej duše až na Nemcov a spievajúcu dievčinu v oranžových šatách.
Postupne ju prenikol zvláštny chlad a pomaly otvorila oči. Napodiv neprestala spievať, hlas sa jej už ani nezachvel. Prezrela si tie tváre jednotlivcov, rovnaké a pritom odlišné. Kruh okolo nej tvorili monštrá a nie ľudia, no ona sa nebála. Nemala strach z ničoho, ani zo smrti, ani z milosrdenstva. Čo z toho očakávala viac? Už dávnejšie sa podvedome vzdala všetkých očakávaní.
Jej sen sa už nikdy nesplní. Toto poznanie ju načisto preniklo a upokojilo. Jej pozornosť upútal nepatrný pohyb za chrbtami vojakov, ktorým bola otočená tvárou. Ten, ktorého zahliadla pri východe z bytovky, nebol ešte mŕtvy. Mútne oči upieral na ňu a dýchal z obmedzených síl. Vtedy vyzeral viac ako bezbranný plaz než ako človek. Jeho telo, prevŕtané guľkami, zmietalo sa v jednom z posledných predsmrtných kŕčov.
V očiach umierajúceho človeka sa zračí zmierenie a nádej, nazdala sa. V očiach tohto človeka je toľko múdrosti... Umierajúci by mohol dávať celé lekcie národom, keby to stihol; tamten však nemal šancu ani len prehovoriť. Keby to urobil, ďalšia salva guliek by ho v momente zbavila života. Dvihol roztrasenú ruku a zakýval jej.
V tom okamihu to bolo tak smutné a pichľavé, ako výsmech všetkému a všetkým. Usmiala sa naňho, neprestávajúc v speve. Jej hlas neutíchol, kým sa umierajúci hýbal. Len čo jeho hlava padla na kamennú dlaždicu, zaleskla sa jej na líci druhá slza.
Čo prenikne človeka v záverečných minútach života – náhle poznanie, prebudenie, ľútosť? Umierajúci romány nepíšu... Môžu však po sebe zanechať iné svedectvo – svedectvo radosti a krvi. Keď sa chcela nadýchnuť a na stotinu sekundy prestala spievať, pľúcami jej preniklo zopár oceľových guliek. Strieľali na ňu tí, ktorým stála chrbtom. Nik, kto by uzrel tú rozjasanú a nevinnú tvár, nemohol by ju zabiť.
Pätica tých, ktorí stáli zoči-voči nej, onemela. Spolu s jej telom zniesli sa k zemi aj pohľady ich očí. Sledovali, ako sa cez oranžové šaty derie červená a horúca krv. Strelci sa otočili na päte a odkráčali preč, späť k tanku. Vojak, ktorý zabránil pred pol hodinkou jej vražde, ostal tam sám. Zohol sa k nej a zatlačil jej oči. Vedel, že jej spev ho zmenil.
Neboli potrebné ani slová. Hodlal odísť a nikdy viac sa nevrátiť; preňho však nebolo úniku. Sekundu-dve uvažoval o tom, že sa obráti a utečie, potom vstal a smutne vykročil za svojimi nacistickými priateľmi.
Roksana Sokołowska si napokon splnila sen, hoci si to ani neuvedomila; vyrazila svojmu publiku dych a jej spev zasiahol najvnútornejšie komnaty ľudskej duše.
Komentáre