...alebo čo si Zuzka myslí o bítnikoch:).
Dňa 1.8. 2011 som spolu so Salom Paradisom začala cestovať po Amerike - prešla som od San Francisca cez New York až do Mexika. Sal bol celkom milým spoločníkom, ale tí jeho kamaráti.. no, čo vám budem hovoriť:). Banda bítnikov, to nie je len tak.
Jack Kerouac sa narodil v roku 1922 v Spojených štátoch. Stal sa v podstate zakladateľom generácie bítnikov, ktorá je charakteristická nesúhlasom s konzumnou spoločnosťou a vzburou proti konvenciám. Čítala som, že práve Jack je autorom názvu Beat Generation.
Mal taký všelijaký život, oženil sa trikrát, z toho prvé manželstvo trvalo dva a druhé šesť mesiacov. Možno ho priblížiť slovami autá, sex, drogy, jazz, zenbudhizmus. Tie ho asi najviac definujú.
Napísal veľa románov a diel, ale tri sa považujú za najvýznamnejšie a najpozoruhodnejšie - Na ceste, Dharmoví tuláci a Big Sur.
Priatelil sa s význačnými osobnosťami generácie bítnikov, ako boli William S. Burroughs či Allen Ginsberg (Vytie). Jeho najlepším priateľom a zároveň vzorom pre mnohé z postáv bol však muž menom Neal Cassady.
Na fotke je Neal vľavo, Jack vpravo. Neala zas možno charakterizovať niekoľkými slovnými spojeniami - v prvom rade bol jednou z najdôležitejších osobností bítnickej generácie, sám sa pokúšal písať básne. No prvá publikácia mu vyšla až tri roky po smrti. A v druhom rade je to psychedelické hnutie v šesťdesiatych rokoch, do ktorého sa zapojil.
Precestoval s Jackom veľmi veľa miest, bol to dobrodruh a človek, ktorý "vedel, ako sa zabávať".
V románe Na ceste sa objavuje v postave Deana Moriartyho. Dean je Salov, dá sa povedať, najlepší priateľ. Sal za ním cestuje stopom a keď ho konečne nájde, cestujú spolu. Zažívajú rôzne dobrodružstvá, nezáväzné vzťahy, fajčia marihuanu, zarábajú si "podradnými" prácami apod. A je im spolu strašne dobre:).
Ani poriadne neviem, prečo som sa pustila do tohto románu. Iba som ho zbadala doma v knižnici a vzala do rúk. A začítala som sa. Spočiatku som mala zmiešané pocity - a tie vlastne prevládajú doteraz, hoci som to dočítala už pred dvomi dňami. Ale zanechalo to vo mne mnoho otázok a pocitov, o ktoré sa chcem tak trochu podeliť.
Napriek tomu, že sa absolútne nestotožňujem so životným štýlom hlavných hrdinov alebo ľudí, podľa ktorých hlavní hrdinovia vznikli, príbeh týchto mladých mužov ma nesmierne zasahuje. Hľadajú zmysel svojej existencie (ale nejde o existencializmus!! {i keď dalo by sa povedať, že ide o príbuzné žánre - aspoň podľa mňa, ale však ja nie som odborník:D ale bítnici a existencialisti boli spolu v jednej maturitnej otázke, takže..:D}), zabúdajú na reálny život s pomocou drog a sexuálnych dobrodružstiev, opíjajú sa, kradnú autá apod.
Dean Moriarty, ktorého možno považovať za hlavnú postavu, aj keď celý príbeh vidíme Salovými očami, je podľa môjho názoru jeden bezcharakterný nezodpovedný mladý muž, ktorý tára do vetra a nič a nikoho neberie vážne - no aj tak ho čitateľ nemôže nemať rád. Možno sa prejavuje moja "náklonnosť" k zlým chlapcom, neviem:). Ale Dean človeku prirastie k srdcu. Počas celého románu hľadá svojho otca, ktorý bol (myslím) alkoholikom, a nikdy ho nenájde.
Keď sa so Salom rozchádzajú, príbeh v podstate ostáva neuzavretý. Posledný odsek je vlastne iba jedna veta, ktorá v sebe asi dokonale zobrazuje Jackov štýl:
"A tak keď nad Amerikou zapáda slnko a ja sedím na starom rozoschnutom riečnom móle, pozorujúc dlhé, predlhé nebo nad New Jersey, a cítim celú tú surovú, neopracovanú zem, ktorá sa valí v jedinej neuveriteľne obrovskej vlne k západnému pobrežiu, a celú tú uháňajúcu cestu a všetkých ľudí, snívajúcich v jej nezmernosti, a v Iowe, to už dnes viem, istotne plačú deti, sú to končiny, kde deti nechávajú plakať, a dnes večer tam vyjdú hviezdy, čo neviete, že boh je medvedík Pu? večernica tam už klesá a rozlieva svoj mdlý trblet na prérie chvíľu pred tým, než nastane úplná noc, ktorá požehná zem, stemní všetky rieky, obalí vrcholky hôr a zavinie to posledné pobrežie, a nikto, nikto nevie, čo s kým bude, isté sú len beznádejné trosky starnutia, vtedy myslím na Deana Moriartyho, ba dokonca myslím na starého Deana Moriartyho, na otca, ktorého sme nikdy nenašli, myslím na Deana Moriartyho."
Dosiaľ som ešte neprišla na to, prečo sa mi títo ľudia - takí odlišní odo mňa, od môjho presvedčenia a od mojich názorov - stali na tých šestnásť dní čítania takými blízkymi dušami, ktoré chápem najlepšie na svete. Prosto neviem..:)
No a teraz sa chystám na Henryka Sienkiewicza - Quo Vadis. Tak som zvedavá, čo budem písať potom..:)
Komentáre