MICHAEL SANDEL: Justice – What's the right thing to do?
1/12
THE MORAL SIDE OF MURDER (MORÁLNA STRÁNKA VRAŽDY)
Michael J. Sandel je americký filozof, politik a profesor Harvardskej univerzity. Nedávno som sa dostala k prvej prednáške zo série Justice – What's the right thing to do? (Spravodlivosť – Čo je správne urobiť?) na stránke videacesky.cz aj s titulkami. Okamžite ma, samozrejme, zaujal názov – Morálna stránka vraždy. A napriek dĺžke (54 min 56 s) som sa odhodlala pozrieť si to. Vďaka prvému videu som si následne zaumienila pozrieť si postupne všetkých dvanásť prednášok (hoci tie sú zatiaľ bez titulkov – ale hádam to nejako zvládnem) a napísať o každej blog.
Prednáška začína hypotetickým príbehom, z ktorého vyvstanú mnohé otázky – a z rôznorodých odpovedí študentov ďalšie otázky. Profesor má talent dosiahnuť vo vás pocit, že vaše argumenty nestoja za nič – a napriek tomu sa necítite hlúpo, ale predsa sa trošku hlúpo cítite. Rozhodne nepôsobí nejakým povýšeneckým či premúdrelým dojmom, len dáva študentom najavo, že ich argumenty nie sú dostatočne premyslené. A ja sama si rozhodne nemyslím, že by som v slovnom súboji s ním mohla niekedy uspieť, hehe.
Hypotetický príbeh:
Predstavte si, že ste vodičom trolejbusu a „ženiete“ sa rýchlosťou 60 míľ za hodinu (cca 96 km/hod). Na konci trasy si všimnete piatich robotníkov, čo tam pracujú. Snažíte sa zastaviť, ale brzdy nefungujú. Cítite sa zúfalo, pretože viete, že ak narazíte, všetci piati zomrú. Predstavte si, že to viete s istotou. A tak sa cítite bezmocne, kým si nevšimnete, že napravo, na bočnej koľaji – na jej konci – pracuje jeden robotník. Dokázali by ste odbočiť, takže by ste mohli ušetriť piatich a zabiť jedného. Prvá otázka: čo je správne urobiť? Čo by ste spravili vy?
Ľudia sa hlásili a dostali slovo. Väčšina by zabočila a obetovala jedného. Pýtal sa ich, prečo by konali takto. Jedna odpoveď: „Pretože by nebolo správne zabiť piatich, keď môžete zabiť iba jedného.“ Zdôvodnenie jedného z tých, ktorý by neodbočili: „Podľa mňa je to ten istý typ mentality, ktorý ospravedlňuje genocídu a totalitu. Kvôli tomu, aby ste zachránili jednu rasu, odstránite inú.“ Aby si profesor overil, či si študenti stoja za slovom „lepšie zabiť jedného než piatich“, načrtol príbeh v inej rovine:
Tentokrát nie ste vodičmi, iba na situáciu nahliadate. Stojíte na moste nad trolejbusom. A vidíte na konci koľají piatich robotníkov, pričom si všimnete, že ani brzdy trolejbusu nefungujú. Cítite sa bezmocne, kým nezbadáte vyzerať z mostu veľmi tučného muža. A uvedomíte si, že by ste ho mohli postrčiť. Keby padol, bolo by to priamo do cesty trolejbusu. Zomrel by, ale ušetril by tých piatich robotníkov. Koľkí z vás by ho postrčili?
Prekvapilo ma, že niektorí ľudia sa reálne prihlásili. Našťastie sa tam našli aj takí, ktorí tvrdili: „To je predsa aktívny čin vraždy, to je niečo iné.“ Lenže čo sa stalo s princípom „lepšie, keď zomrie jeden namiesto piatich?“, pýtal sa profesor. Aby bolo jasné, nedáva žiadnu „správnu“ odpoveď ani nič podobné. Iba núti prítomných rozmýšľať. Ja si tiež netrúfam vravieť, čo by som spravila.
Následne rozoberali fiktívny prípad doktora, ktorý má šesť umierajúcich ľudí. Niektorí navrhli počkať na smrť prvého a dať jeho zdravé orgány ostatným. Tam by sa uplatnil vyššie spomínaný princíp „lepšie, keď zomrie jeden namiesto piatich“. Potom však profesor navrhol: „Dobre, tak si predstavte, že vo vedľajšej miestnosti sedí pacient a čaká na bežnú prehliadku. Čo keby ste ho teda potajomky uspali, vybrali mu orgány a dali ich ostatným šiestim umierajúcim? Jeden namiesto šiestich, to je dobrá bilancia.“ Zopár ľudí sa prihlásilo, že by to spravilo. Dostala som z nich strach.
Keďže išlo o filozofickú prednášku, chvíľu sa venoval aj konkrétnym filozofom. To tu radšej nebudem veľmi riešiť:). Ale hlavná pointa bola myšlienka Jeremyho Benthama, anglického filozofa a sudcu 18.-19. storočia (ide o filozofiu utilitarizmu, čo je etická teória, ktorá pokladá za úplné kritérium mravnosti konania jeho užitočnosť): „Správna vec, ktorú treba spraviť; spravodlivá vec, ktorú treba spraviť, je maximalizovať úžitok.“ („The right thing to do; the just thing to do is to maximize utility.“) A čo myslel tým úžitkom? Myslel tým rovnováhu potešenia a bolesti, šťastia a utrpenia. A ďalej spomenul príbeh, ktorý sa reálne stal v 19. storočí:
„Zosumarizujem príbeh a potom budem chcieť počuť, čo by ste spravili na mieste súdnej poroty.
Novinové články opisovali: Nikdy nebol rozpovedaný smutnejší príbeh ako ten o katastrofe na mori, ktorá sa prihodila preživším z jachty Mignonette. Loď sa zmietala v južnom Atlantiku. Posádku tvorili štyria ľudia: kapitán Dudley, jeho hlavný pomocník Stevens, námorník Brooks – všetko muži excelentného charakteru (alebo tak nám aspoň tvrdia noviny). Štvrtým členom posádky bol plavčík Richard Parker. Bol sirotou, nemal žiadnu rodinu a toto bola jeho prvá cesta na mori. Dúfal, že sa z neho vďaka tejto ceste stane muž. Nanešťastie sa nič také nestalo. Títo štyria členovia posádky potom, ako sa Mignonette po nehode potopila, ušli na záchrannom člne. Jediné jedlo, ktoré mali, boli dve plechovky zaváranej repy. Nemali žiadnu vodu. Počas prvých troch dní nejedli nič. Na štvrtý deň otvorili prvú plechovku a zjedli jej obsah. Na druhý deň si chytili korytnačku. A spolu s druhou plechovkou repy boli schopní prežiť ďalších pár dní. A potom ďalších osem dní nemali nič. Žiadne jedlo. Žiadna voda. Predstavte si seba v takej situácii – čo by ste spravili? Toto spravili oni: Plavčík Parker momentálne leží na kraji lodi, pretože sa napil morskej vody, hoci mu to ostatní neradili. Ochorel a zdalo sa, že čoskoro umrie. Kapitán Dudley navrhol, že by mali losovať a tak rozhodnúť, kto zomrie, aby zachránil ostatných. Brooks odmietol, idea losovania sa mu nepozdávala. Na druhý deň stále nebola žiadna iná loď na obzore, tak Dudley oznámil Brooksovi a Stevensovi, že by mali zabiť Parkera. Dudley sa pomodlil, povedal chlapcovi, čo sa stane, a zabil ho vreckovým nožíkom, bodnúc ho do krčnej žily. Štyri dni sa tí traja živili telom a krvou mladého plavčíka. Je to skutočný príbeh. A potom ich zachránili. Dudley opisuje záchranu v denníku so zvláštnym nadšením: „... práve sme raňajkovali, keď sa konečne zjavila loď.“ V Anglicku boli následne zatknutí a súdení. Brooks sa pridal na stranu svedkov, takže súdili Dudleyho a Stevensa. Tí nepopierali fakty a tvrdili, že konali z nevyhnutnosti – to bola ich obrana. Štátny zástupca tvrdil, že vražda je vražda. A teraz si predstavte, že vy ste porota. Koľkí z vás by tvrdili, že to, čo spravili, bolo morálne prístupné, a vyhlásili by ich za nevinných? A koľkí z vás by tvrdili, že to bolo morálne nesprávne, vyhlásiac ich za vinných?“
Z debaty, ktorá sa následne rozprúdila, som mala husiu kožu. Ja osobne považujem kanibalizmus za jednu z najnechutnejších a najodpornejších vecí, ktoré existujú a ktoré možno vykonať. Napriek tomu sa neodvažujem tvrdiť, „čo by som robila, keby“. Je pravda, že väčšina z nás nepozná, čo je to skutočný hlad, a nevie, ako by sa zachovala. Stále je však vo mne nádej, že by som niečo také vykonať nemohla. Preto ma prekvapilo, že niektorí ľudia to považovali za úplne normálne a morálne, vraj je prirodzené, keď sa niekto obetuje, aby zachránil ostatných. Bolo zvláštne sledovať morálne princípy rôznych mladých ľudí. Niektorým sa to, čo spravili na tej lodi, zdalo úplne v poriadku. Iní tvrdili, že by bolo lepšie, keby sa Parkera najskôr aspoň spýtali. Ďalšia slečna bola toho názoru, že by to mohlo byť morálne prípustné, ak by to navrhol Parker sám. A niekto zas povedal, že keby sa Parker zabil sám pre dobro ostatných, stal by sa vlastne hrdinom.
Otázky, ktoré z celej tejto debaty pre profesora a študentov vyplynuli:
- Máme všetci určité základné práva? A ak áno, odkiaľ tieto práva pochádzajú, ak nie z idey vyššieho dobra či úžitku alebo šťastia?
- Prečo súhlas s určitým postupom, dokonca aj s férovým, ospravedlňuje akékoľvek následky, ktoré by daný postup mohol mať?
- Akú morálnu „prácu“ vykonáva súhlas? Prečo práve ten akt súhlasu vytvára taký morálny rozdiel, že čin, ktorý by bol nesprávny bez súhlasu, je morálne prípustný so súhlasom?
Predpokladám, že týmto otázkam sa bude venovať v nasledujúcej prednáške. Ak nie, asi sú na filozofickú úvahu nás samotných.
Komentáre