5:
Adresa
Dežo
Ursiny: Stojatý
tulák (text: Ivan
Štrpka)
Len
plávaš mestom,
po
ktorom nechodíš tvoj lístok na vlak,
ťa
zahodí.
Zástavky
bežia,
a
nepostoja ten stojatý tulák,
som
celkom možno ja.
Ten
pôrodník vecí,
čo
sa nikdy nestali ten snorič po tom,
čo
sa samé podpáli.
Na
slnku nespím,
pred
tieňom utekám som koráb smetísk,
celé
leto kotvím na letiskách.
Dni
trávim v hluchej telefónnej búdke nehybný balvan čo sa tvári že
je nemý klaun.
Práve
hlaholím do slúchadla jasné hneď som vzdušnou čiarou tam.
Zmažem
tvoju adresu
meno
vymazať neviem
aj
keby som chcel zmazať toho oveľa viac než len to
na
čo myslíš chcem vedieť koľko je hodín
pozri
z okna poštová schránka je
prázdna
či plná a chceš to vôbec vedieť
nie
som si istý aj zajtra je deň
pozri
tvoja adresa
steká
voskom včela atramentová
letí
krajinou ponad všetky oblaky
čo
asi vidí dumám
daj
mi svoju adresu ťa prosím
Je
to zvláštne, ale Natália nepríde do školy. Krištof sa brodí
dňom ako slimák v bahne, občas cez prestávku zvažuje návštevu
triedy prvého ročníka a pár otázok na stranu Evy a Mati, no nič
z toho nie je, veď prestávky sú prikrátke, musí si prečítať
svoje nezmyselné poznámky, keby sa ktorýsi učiteľ predsa len
rozhodol, že chce počuť jeho odpovede na zbytočné otázky.
Našťastie, žiadna písomka, to by ho však ani netrápilo, nie
teraz. No aspoň môže sedieť vzadu, tam je mu dobre, ignorovaný a
nepozorovaný, nezmyselný Krištof stratený v nezmyselných veršoch
a v čarbaniciach svojej fantázie, rysovaných grafitom na prázdne
miesta v zošitoch. Dnes i listuje učebnice, pozerá sa, čo budú
preberať neskôr, či sa vôbec je na čo tešiť. Všetko toto
absolvoval už minulý rok, ešte skôr, než mu do života vstúpila
priateľka leukémia.
„Obsahom
Zlatej buly Ondreja II. boli – diktujem: prvá ústava uhorského
štátu, práva a povinnosti šľachty, právo kritizovať panovníka,
...“ Zaujímavejšie by možno bolo zistiť, čo k vydaniu Zlatej
buly viedlo, vraví si Krištof, no zas niežeby rozumel politike,
niežeby ho zaujímala, veď sú to len prázdne, nikdy nenaplnené
kecy, ale keď už sa majú učiť históriu vlastného národa,
prečo to nevedieť poriadne, prečo len v náznakoch a poznámkach
bez súvislostí?
„Na
domácu úlohu si píšte zadanie príkladu: Vypočítajte obsah
rovnobežníka ABCD podľa obrázka, ak čiara AB sa rovná
deväťdesiatštyri centimetrov, čiara BC sa rovná dvadsaťosem
centimetrov a uhol BAD je sedemdesiatpäť stupňov. Opakujem...“
Uhly, uhly pohľadu, kam kto smeruje, kto cúva a kto napreduje,
filozofická úvaha by nezaškodila, možno sa mal prihlásiť do
debatného krúžku, aj mama mu občas nenápadne podsunie nápad
ujať sa nejakej voľnočasovej aktivity, no vari nevidí, že jej
syn hrá na gitaru? A že keby mohol, doniesol by si domov celý
orchester? Rôzne uhly, jej sa to nezdá dosť, radšej by sa mal
vzdelávať. I v hudbe Krištof vidí vzdelanie, nie je to predsa
jednoduché, no dobre, tak preňho možno áno, ale mozole na prstoch
za to stoja. Kým pláva vlnami nôt, je mu dobre a nemyslí.
„Dnes
si na dvojhodinovke prehĺbime znalosti o grafickom editore. Kto nám
pripomenie, čo sme robili minule? Áno, Veronika?“ Ešteže ho
ignorujú aj učitelia, s počítačom si Krištof nerozumie, možno
sa s narodením o pár rokov oneskoril, no vlastne je fajn, že žije
teraz, lebo keby dostal rakovinu pred sto rokmi, nik by mu nepomohol.
„Tak, vie niekto z vás, čo je rastrová grafika?“ Budú
kresliť? Super! Ale nie, je trošku sklamaný, predsa majú
editovať, nie tvoriť obrazce, takže len kliká myšou, sem-tam
čosi zmaže, keď sa pomýli. So zvoncom sa vystrie na mieste v
nepríjemnom uvedomení, že dlhé minúty strávil zhrbený ako
Sizyfos, ten úbožiak s balvanom, v mysli sa mu prepletie Damoklov
meč s cisárom Diokleciánom, ale veď antiku ešte nepreberali,
alebo minulý rok? Neurovedy sú tiež zaujímavé, mohol by si
naštudovať voľačo o vlastnom mozgu a zistiť, prečo niektoré
veci zabúda a prečo tie iné nedokáže dostať z mysle, ani keby
neviemako chcel.
„Takže,
III. A skupina, prvky p1. Patria sem bór, hliník,
gálium, indium a tálium. Posledné tri sú veľmi zriedkavé,
celkovo sa tieto prvky voľne nevyskytujú. Napíšte si vzorec
boraxu, prepíšte si aj bauxit. A teraz niečo viac o ich
väzbách...“ Nie, chémii ozaj neporozumie, toľko cudzích názvov
a vzorcov, hoci tie by sa dokázal naučiť, len nie tie omáčky
okolo, ozaj, čo bude na obed?
Cestou
z chémie musí prejsť vonkajším nádvorím školy, štvorcovým,
lebo učiteľka vyžaduje ich prítomnosť v labáku, akoby tam mali
vykonávať ozajstné pokusy, ale, samozrejme, nič také nehrozí,
tá by im ani skúmavku nezverila do zovretia študentských rúk,
veď sú nezodpovední a iba čo by si robili nemiestne žarty, už
to poznáme za tie roky, nie? Obchádzka jedálne mu do nosa vštepí
intenzívnu kôprovú arómu, to snáď doma mať nebude, ak mama vôbec dačo navarila. Včera netrávila veľa času v kuchyni,
oddychovala v obývačke, ani ráno sa jej nestihol spýtať, lebo
zaspal.
Irónia,
Natália prespala v jeho izbe dve hodiny a potom vyplašene utiekla,
zhrozená, ospravedlňujúca sa, Krištof sa len s pochopením
uškŕňal, hádam z toho nebude robiť vedu, však čo je na tom?
Spánok je telu potrebný, zdravý, je to najlepší recept, ako
získať pokoj, ten vzácny poklad, často nevídaný, skrytý za
stenami z mramoru, za múrmi hladšími než koža novorodeniatka, na
ktoré sa nemožno vyšplhať. A teraz je unavený práve on, dokonca
ani budík ho neprinútil vyskočiť na nohy a vyštartovať do
pretekov dňa. Dnes by sa mu zišiel i tereňák, nie je to ľahké.
Nuda je najhorší zabijak času, vrahyňa užitočnosti a nositeľka
tiesne na svojich šumivých krídelkách.
„Vymenujte
mi slovné druhy, to sa predsa učilo ešte na základnej škole! A
doplňte si k nim latinské názvy: substantíva, adjektíva,
pronominá, numeráliá, verbá, adverbiá, prepozície, partikuly a
interjekcie.“ Učenosť nie je dcérou nezrozumiteľnosti, alebo
vari hej? Ešteže väčšinu tých výrazov pozná z angličtiny,
nebudú sa učiť ťažko, ibaže aj tak nechápe, načo chce
učiteľka od nich také hovadiny, nemôžu radšej čítať básne?
Tých pár hodín gramatiky ročne je ubíjajúcich, lebo vždy vie,
že príde ďalšia, aj keď až po dlhej pauze v náručí literárnych
ukážok beletrie a inej krásnej literatúry. „Vaše gramatické
neznalosti ma oberajú o vedomie! Nabudúce si napíšeme diktát.“ Asi rada rozdáva zlé známky, tipuje Krištof, pretože
neznalosť študentov sa nerieši písomkou. Alebo???
„Dáme
si takú menšiu previeročku, čo poviete? Nebojte sa, žiadne
úmorné gramatické cvičenia! Iba chcem zistiť, nakoľko rozvinuté
je vaše poznanie syntaxe. Preto mi napíšete krátku slohovú prácu
– áno, Betka, už teraz na tejto hodine –, žánrovo pôjde o
opis. Môžete si vybrať z týchto tém: My best friend, The place
of my dreams, My hometown. Práca bude mať dvestopäťdesiat slov.“
Angličtinárka sa nevyhne pobúrenému namietaniu, najmä chalanov,
aj Krištof by sa pridal, ale načo, keď fantázia mu už pracuje
naplno?
Miesto
mojich snov... Kedysi mal rôzne sny, cestovateľské plány,
dokonca ho v škole najväčšmi bavila geografia práve preto. Teraz
je z nej už len zmes priemyslu, podnebia a slepých máp, ale Zem ho
beztak fascinuje, jeho vlastne fascinuje toľko vecí, možno až
priveľa, až im nestíha venovať dostatok pozornosti. Ani sa
nenazdá a už píše, podrobne a detailne zobrazuje čiernym
atramentom svoj vzdušný zámok, akoby úplne zabudol, že to bude
ktosi čítať. Musí si ustrážiť dĺžku, má
dvedstopäťdesiatšesť slov, ale to mu hádam odpustí. Zrejme bude
i prekvapená, nepozná ho ako ktovieako výrečného; len aby tam
bolo aj zopár chýb, Krištof nechce čeliť pozvaniam na olympiádu
z anglického jazyka! Vráti sa očami o pár riadkov vyššie,
„upraví“ nejaký ten gramatický čas, zámerne vyrobí zopár
chýb, cíti sa ako továreň. Ale zas nie priveľa, nemusí dostať
trojku. Dvojka bude akurát.
Samozrejme,
ešte aj domáca úloha. „No, a keďže sme mali teraz takú
voľnejšiu hodinu...“ Zas sa druháci vzbúria, že voľnejšiu?!
Však museli namáhať svoje mozgové závity ako nikdy, čo za
voľno?! A ona im ešte aj dá úlohu, hej? Čo si o sebe myslí?!
Krištof sa ako jeden z mála nehnevá, túto hodinu si, náhodou,
celkom užil. Outsider. No a čo! „Na strane štyridsaťosem si
spravíte cvičenie číslo tri,“ rezignuje učiteľka, chcela im
toho nadiktovať omnoho viac, ale keď už im pripravila také
(ne?)príjemné prekvapko, lebo sama chcela dopriať chvíľu oddychu
vlastným hlasivkám, nebude ich viac trápiť. „To je všetko,
choďte už.“ Aj tak zazvonilo asi minútu a pol dozadu.
Posledná
hodina, tá najúmornejšia. Učiteľ za to nemôže, nemôže za to,
že je nudný, že nemčina je nudná, že ju nikto v triede poriadne
nevie, ale zas keď si Krištof predstaví, že by mal vyslovovať
francúzske „rrr“, uškrnie sa a je rád, že chodí na nemčinu,
aj keď tá reč mu trhá uši, no pokorne musí uznať, že ňou
hovorí veľká časť rozvinutého západného sveta, takže sa mu
azda raz zíde. Rozvinutého západného sveta...
Cestou
domov sa zastaví pred obchodom s hudobninami, cíti sa ako voľajaký
tulák, čo len stojí nehybne na mieste, presne ako Dežo Ursiny v
jednej piesni, rozmýšľa a nejde ďalej. Gitaru má predsa doma, no
v skutočnosti ho tam ťahá čosi iné – zvedavosť. Od príchodu
z nemocnice si zvyká na bežný život, ale návaly emócií ešte
prekonáva s ťažkosťami, preto aj nadšenie a zrýchlená krv,
dobrodružstvo na dohľad v ňom vyvoláva pochybnosti, či si to
môže dovoliť. Ale toto predsa nie je dobrodružstvo! Nevie, kde je
jeho kamarátka, a je rozhodnutý zistiť to.
Zlaté
stránky to istia, teraz už len dúfať, že majú tú pevnú linku,
ktorá je zverejnená v tom zozname všetkých abecedných
telefonistov, naťuká číslo do mobilu, stisne zelený telefónik
zo štyridsiatych rokov dvadsiateho storočia, čaká. Vážený
zákazník, nedostatok kreditu, bla-bla-bla. Super. Teraz čo?
Mikrovlnka
mu ponúka obed v podobe rezňa zo včerajška, bravčového, v
obkľúčení pečených zemiakov tvarovaných do polmesiacov s
orientálnym nádychom Turecka, vytiahne aj studený šalát, zmes
rajčín a žltej papriky, prisype zopár tenučkých koliesok
čerstvej uhorky. Celkom fajn jedlo, hlavne teplé, to ho v nemocnici
naučili, aby žalúdku doprial niečo teplé každý deň, tam sa
musel stravovať aj vtedy, keď to naozaj nešlo, keď ho napínalo
už len z pohľadu na tanier. Teraz sa mu je dobre, dokáže si užiť
jednotlivé vône štekliace v nose a chute na jazyku, dokonca by si
možno dal aj čosi naviac, keby nemusel nechať aj pre Julianu.
Tá,
keď mu včera vtrhla do izby a zbadala na zemi ležať dievča,
spýtala sa, či Krištof niekoho zavraždil a nevie si poradiť s
telom. Pomaly sa postavil a ešte pomalšie prešiel ku dverám,
ktoré jej bez slova zavrel pred nosom, Juliana sa s chichotaním
rozbehla preč, no potom večer, keď sa pri telke začítal do
Čakania na Godota, aj keď Samuela Becketta a absurdnú
experimentálnu drámu či celkovo modernizmus ešte nepreberali,
nahlas pred rodičmi vyriekla provokačne, víťazne:
„Krištof,
a kto bolo to dievča v tvojej izbe?“
Mama
nadvihla obočie, otec vykukol spoza novín, čo že to mal ich syn v
izbe? Dievča?
„Spolužiačka,“
odpovedal, veď musel. „Idem si čítať do izby.“
Hmm,
oni pevnú linku nemajú, takže odkiaľ by jej mohol zavolať? Na
kúpu kreditu peniaze nemá, ale vo vrecku béžovej mikiny so vzorom
čiernych, tmavohnedých a indigových štvorčekov mu zacengá pár
mincí, akoby poza okno prechádzal kôň a kopytami lízal zem,
podkova v rukách kováča a horúci dych ohňa, nepriehľadný dym.
A
možno by bolo fajn trošku si zabehať, nie? To, že je oslobodený
od telesnej výchovy, neznamená, že sa vôbec nemôže pohybovať,
či...? Istotu nemá, ale je predsa zdravý, má to na papieri, bude
to v pohode. Schytí kľúče a vydá sa na maratón dedinou, obehne
krčmu a márne hľadá telefónnu búdku, však tu žije od
narodenia, mal už dávno vedieť, kde niečo také majú a či
vôbec...
Nájde
ju, vydýcha sa, dlane sa oprú o kolená, znovu sa hrbí, už však
nie pod sizyfovským bremenom, skôr v pôžitku a opojení z náhleho
rozliatia adrenalínu do celého organizmu, hneď je mu lepšie, i
keď vlastne po tom výdatnom obede by sa mohlo stať všeličo.
Chrbát sa dotkne skla telefónnej búdky, vystiera sa, privrie oči
a nikdy nebol viac živý, nie od momentu, kedy sa jeho osobnosť
scvrkla na rozmery nemocničnej izby a dávok chemoterapie. Jeho telo
síce už nevládze, potreboval by si sadnúť, no aj tak je to
super, je to sloboda, mladosť, čo sa derie von z vychudnutého
tela, naozaj by mal nabrať silu – a toto je, okrem jedla, ten
najlepší spôsob. Takže už má dve záľuby!
Druhýkrát
skúsi volať na Natáliino číslo, dalo sa čakať, že sa v
slúchadle ozve iný hlas, tak teda... „Dobrý deň, je tam
Natália?“
Staršia
pani, ako odhaduje, mu oznámi, že jej vnučka je chorá, a vraj kto
volá?
„Som
jej spolužiak.“
Chvíľa
ticha, zaváha; mal sa predstaviť podrobnejšie? Som jej kamarát?
Zaujíma ma, či je nažive? A prečo nedala vedieť?!
„Aha,
ty si Krištof?“
„Eh...“
Vie o ňom. Natáliina stará mama pozná jeho meno, zvláštne, nie?
„Nechcel
by si ju prísť pozrieť?“
„Nie,
babi...“ začuje splašenú Natáliu, zvraští obočie. Tak keď
ho nechce vidieť, netreba ani odpovedať, nie? „Počkaj, daj mi
to, prosím ťa. Krištof?“
„Čau,
ja len... dnes si nebola v škole.“
„Nie
je mi dobre, asi na mňa čosi lezie. Prepáč.“
„Nemusíš
sa...“ Nemusí sa mu ospravedlňovať, len je jeho jediná kamoška,
rád by teda vedel, kde je, či je v poriadku. Normálka, nie? „Takže
ani zajtra neprídeš?“
„Neviem,
asi...“
„Zavolaj
ho na návštevu!“ povzbudí ju babka a Natália vzdychne.
Príliš
poslušne znie ten návrh: „Nechcel by si prísť? Doniesť mi
úlohy a tak?“
„Úlohy?“
Fakt si chce od neho odpisovať poznámky? Rád by sa ironicky
zasmial, pobavene, veď ona by pochopila, čo tým chce povedať,
však to on odpisuje od nej a nie naopak! Smiešne, že by si mali
vymeniť roly len preto, že je chorá. „A čo ti vlastne je?“
„Zajtra
asi skočím k doktorke. Tak príď, ak chceš.“
„Neviem,
kde bývaš.“ Opodstatnený háčik, aj sa mu uľaví.
„Vysvetlím
ti. Ak chceš...“
Tak
dobre. Onedlho, dvadsať minút cesty autobusom, klope na dvere.
Natália tiež býva v dome, murovanom, s dvomi poschodiami. Hore sa
okná podobajú na dve veľké oči civejúce do prázdna spod tmavej
strechy, dolu zas pod oknami, z ktorých rašia muškáty, v jeseni
usychajú tulipány a krík ruží už dávno stratil kvety, no tŕňmi
sa vyhráža okoloidúcim.
„Ahoj,“
otvorí mu dvere, voľná blankytná košeľa nepasuje k jej inokedy
uhladenému vzhľadu, rozpustené hrdzavé vlasy a žlté nohavice pekne
ladia, stíska malé okrúhle akvárium, v ktorom si svetom razí
cestu jedna fialová rybka. „Poď dnu.“
Až
teraz si uvedomí, že zabudol na zošity, že si so sebou nenesie
vôbec nič. A že možno ani nebude mať na cestu späť. Čo už!
Komentáre
no, a možno aj Juliana sa tam ešte pripletie, uvidíme;)
Aj pre mňa bolo toho vyučovania teraz trochu veľa, ale v pohode :). Možno si mohla viac času venovať tomu jeho vysnívanému miestu.. nechať ho to porozprávať podrobne :).
Aj babka nech sa pripletie, nielen Júlia, ako babka v Búrlivom dychu :D :D :D.
a nabudúce zas škola nebude vôbec, takže som si to tu tak trošku nadbehla, no..:D
babku veľmi vymyslenú nemám, no však.. zas - uvidíme:D:)
Nuž teda... slohové témy na angline ma pobavili - tss, keď si ich porovnám s tou našou metafyzikálnou úvahou o kladoch a záporoch starnutia O.o :D Ale, rovnako ako Krištof, som asi outsider - tiež milujem písanie slohov (aj napriek tým občas vskutku čudesným témam) :)
Btw, prečo má nemčinu? Prečo si nedal napr. španielčinu? :)
Odsek: "Chrbát sa dotkne skla telefónnej búdky, vystiera sa, privrie oči a nikdy nebol viac živý, nie od momentu, kedy sa jeho osobnosť scvrkla na rozmery nemocničnej izby a dávok chemoterapie." je nádherný ♥
Pokračovanie, pokračovanie, pokračovanie!!!
nemčinu si dal preto, že som ju mala i ja a keby som tam NÁHODOU chcela opisovať niekedy priebeh nejakej hodiny, robilo by sa mi to jednoduchšie ako španielčina, o ktorej neviem zhola nič.. preto má i Natália francúzštinu, lebo tú tiež poznám:)
a ďakujem krásne:)