(Tvoritelia) 1: Ondrej

1: Ondrej

Korben Dallas: Beh (text: Monika Kompaníková)

Predo mnou tma a za mnou nič,
od rána bežím, neviem odbočiť,
opäť tie isté chyby, ten istý deň,
vo vode telo ryby nenecháva žiaden tieň.

Predo mnou tma a za mnou tiež,
celý deň bežím, už chcem byť preč,
nechcem už za sebou nechávať stopy,
a každý pohár až do dna chcem dopiť,
zahladiť brázdy, rany vyčistiť.

Predo mnou tma a za mnou nič,
od rána bežím, neviem odbočiť
opúšťam mesto, hranaté dvory a domy,
cesta sa zužuje, na nej popadané stromy.

Predo mnou tma a za mnou tiež,
celý deň bežím, už chcem byť preč,
predo mnou lány, krajina otvorená
priestor bez pamäte, bez hraníc a bez mena.

Bežím a neviem, neviem, neviem, neviem.

Predo mnou tma a za mnou nič,
od rána bežím, neviem odbočiť,
opäť tie isté chyby, ten istý deň,
vo vode telo ryby nenecháva žiaden tieň.

Predo mnou tma a za mnou tiež,
celý deň bežím, už chcem byť preč,
nechcem už za sebou nechávať stopy
a každý pohár až do dna chcem dopiť,
zahladiť brázdy, rany vyčistiť.

Bežím a neviem, neviem, neviem, neviem.

Kopytá zvierat vydupú nové cesty,
ukážu mi koho a kam sa pustiť,
sú nemé a plaché, hľadám ich stopy,
pohár je plný, ja sám ho neviem dopiť.

Predo mnou tma a za mnou nič,
od rána bežím, neviem odbočiť,
opäť tie isté chyby, ten istý deň,
vo vode telo ryby nenecháva žiaden tieň.

Bežím a neviem, neviem, neviem, neviem
kam.

Motýlí les

(1) Kráčam púšťou aj lesom,

no bez ohľadu na to, kde som,

je mi tu fajn, prosto dobre,

na prste odo mňa lienka čosi žobre.

(2) Vzduch je voňavý a svieži,

moja noha – jedna za druhou – beží,

a možno aj voľačo hľadám,

netušiac, kedy to zbadám.

(Ref) Lúče slnka na mňa kruto žiaria,

motýle navôkol vábivo sa tvária.

(3) Chcem sa zvaliť do trávy,

nechať sa vôňou húb otráviť,

utopiť sa v minuloročnom lístí,

mračno nado mnou ma trochu zneistí.

(4) Tak zvrtnem beh opačným smerom,

ocitám sa zoči-voči divým zverom,

našťastie som dobrý v behu,

utečiem im v oka mihu.

(Ref) Lúče slnka na mňa kruto žiaria,

motýle navôkol vábivo sa tvária.

(Ref) Lúče slnka na mňa kruto žiaria,

motýle navôkol vábivo sa tvária.

Budík znie takto cez prázdniny veľmi nepríjemne, no čo už, život na dedine je ťažký a sliepkam treba nasypať zrno, nech sa do sýtosti a plnosti síl naraňajkujú, aby zo svojich útrob neskôr vypľuli nádherné domáce vajíčka. Ondrej sa teda premôže, hoci sa ešte len brieždi, a cestou ku kurínu zdraví svitanie, na obzore sa črtajú zmesi oranžovej, červenej a ostatných teplých farieb, mračná nad nimi sa ešte tmavomodro temnejú podľa vzoru noci a vlčiačka Saša víta nový deň nadšeným vrtením chvosta a škriabaním pomedzi mriežky svojho obydlia. „Vydrž,“ povie jej a vyberie sa za sliepkami, sype pomedzi ne zrno, ony sa priam pretekajú, vo vzduchu vonia rodiaca sa horúčosť – alebo ide ešte o pozostatky včerajška?

Veľa dní za sebou pre Ondreja začína rovnako, veľa ich ešte aj rovnakých bude, veď v ich dome sa skutočne nenachádza nik ďalší, kto by sa tu o to všetko staral. Zodpovednosť možno prišla do jeho života trošku skoro, no otvorene by sa na to nesťažoval; čo treba spraviť, to jednoducho treba spraviť bez otázok, bez rečí, bez premýšľania, tak pozbiera nové vajcia, nasype Saši zopár granúl na raňajky a potom si ide dať svoje, niet nad praženicu s cibuľkou zo záhradky.

Je zvláštne, že človek sa môže zobudiť rovnako unavený, ako išiel spať, no zívanie je silnejšie než on, rýchlo musí ísť do obchodu, a o čo horšie, zabudol podojiť kozu, ach jaj, méka ako divá a bráni sa mu, hnevá sa naňho... „No tak,“ prehovára ju milým tónom, aspoňže už stihol nakúpiť a teraz má v podstate pár hodín zaslúženého voľna.

Saša naňho nedočkavo, kňukavo zašteká, no fajn, pôjde sa s ňou prebehnúť, Ondrej behá rád, opakovane sa pokúša udržať si v tomto dueli prvenstvo, ibaže vlčiačka je, samozrejme, rýchlejšia, aspoňže sa na každom rohu pootočí a počká ho. Dokonca to vyzerá, akoby ho ona viedla, Ondrej už nevládze, stráca dych.

Lístie šumí a les vonia farbami, vonia melódiami, Ondrej má v hlave nový text, stačilo trochu okysličiť mozog a múza zaklopala, ba dokonca i vošla. Čo je horšie, okrem litrovej fľaše plnej vody z miestneho prírodného prameňa sýteného minerálmi nemá vôbec nič, ani kľúče (to by až tak nevadilo, veď plot prinajhoršom preskočí a ak by mu nik neotváral, do svojej izby sa dostane cez zámerne nezatvorené okno, presne kvôli tomu si vybojoval prízemie), ani mobil (tam by si to mohol poznačiť, škoda), ani vôdzku na Sašu... „Saša!“

Vlčiačka sa obzrie, zašteká, chcela by bežať ďalej, no takto to nepôjde.

„Ku mne!“ prísne sa na ňu díva, vždy si vyžadovala osobitý prístup a Ondrej je jediným človekom vo vesmíre, ktorý vie, ako na ňu. Priblíži sa, zadychčaná a veselá. „Pomaly,“ oznámi jej a vykročí smerom na lúku, no Saša nedbá na jeho tempo a beží si po svojom, Ondrej len mávne rukou a zvalí sa na chrbát do trávy, všetko tu pekne bzučí, aj včely pracujú od rána ako on, dokonca ani rosa na končekoch lístkov a trsov, a teraz už aj v jeho tmavých, bláznivých kučerách, mu nevadí, nič mu teraz nevadí, tieto momenty sú najlepšie na svete a on počká, kým sa slnce po oblohe nevyšplhá tak vysoko, aby ho žiarivé lúče oslepili. „Nechoď ďaleko!“ varuje ešte svoju psiu spoločníčku a prestáva sa sústrediť.

Prestáva sa sústrediť na realitu pozostávajúcu z otcových príkazov a maminých schizofrenických záchvatov nepríčetnosti, žiadna rodina nie je dokonalá, je rád, že nemá súrodencov, ktorí by sa trápili rovnako ako on. Sústredí sa na farby sveta a jeho vône, na všetko nekonkrétne a neopísateľné, čoho chce byť a zároveň aj je súčasťou. Ondrej má zázračnú schopnosť: dokáže vypnúť svoj mozog, myslenie, starosti, trápenie. Tejto schopnosti vďačí za svoje prežitie a za to, že každé ráno dokáže otvoriť oči, vstať a existovať, robiť to, čo treba, nefrflať a nedumať nad tým, aký je svet nespravodlivý.

Teraz je mu strašne fajn, má rád leto, hoci najhorúcejšie ročné obdobie v sebe nesie aj množstvo dedinských povinností, no každý zápor vyvažujú najmenej dva klady – aspoň on sa tak rozhodol nahliadať na svoju súkromnú realitu, pretože inak by sa zbláznil, a on veru neplánuje kráčať v matkiných šľapajach, ale aj keby musel, správal by sa zodpovednejšie a hltal predpísané tabletky, nie ako jeho matka, ktorá si raz zmyslí to a potom ono, pričom práve on musí znášať následky.

Čerstvý vzduch mu čistí hlavu, celú myseľ, vysáva v nej a odhadzuje neporiadok, ktorého sa Ondrej nedokáže zbaviť sám; príroda mu pomáha, uchyľuje sa do jej náručia často, dokonca aj keď prší, dážď mu nevadí, jemu vlastne nič nevadí, v prírode mu nič neprekáža.

A práve teraz k nemu prichádza zmes slov, nová pieseň, prečo si len nevzal papier, ba dokonca ani mobil, kam by si to mohol poznačiť? Nič to, opakuje si ich v mysli, šeptom, snáď si aspoň väčšinu z nich zapamätá, ani by nevedel povedať, či sa na múzu tak trochu nehnevá, keď k nemu príde takto a nakopne ho bez varovania a bez toho, že by držal pero v ruke a mohol si všetko zaznamenať.

Oči otvorí a slnko ho oslepí; poležiačky si zacloní čelo, zvolá: „Saša!“

Vlčiačka zašteká a pribehne k nemu s bakuľou v papuli, vrtiac chvostom, postaví sa nad neho a z kútikov úst sa jej nebezpečne znášajú sliny, Ondrej sa radšej posadí, nechce byť vystavený tej mokrej paľbe. Provokačne naňho vybafne, vypustí palicu na zem, dopadne na jeho koleno, chytí ju do ruky a šmarí preč od seba, Saša je nadšená ako malé hravé šteňa. Akoby mal dobrovoľnú hodinu telesnej a trénoval vrh guľou, či skôr jedným z mnohých prstov stromu, ktorými sa brezy, javory, platany lačne načahujú k nebu. Jeho chrbát si to však užíva, prospieva mu vynútené naťahovanie, už dlhšie si poriadne nezacvičil, ak sa neráta cezpoľný beh.

Iba v takýchto výnimočných chvíľach nevidí zmysel v zabúdaní, veď nieto na čo zabúdať, do popredia vystupujú samé príjemné veci ako husľový prejav kobyliek či chichotavý peľ v nose, ten nástroj a prostriedok kýchania. Keď už sa Saši nechce behať a Ondrejovi hádzať, obaja sa znovu hodia medzi zelené trsy, a tráva sa zvláštne vlní, nielen ich náhlym pohybom a nečakanou zmenou polohy, ale aj príchodom cudzích nôh.

Čiasi bežiaca postava ho zatieni a Ondrej sa ani nenamáha sústrediť sa na ňu; ten človek sa však vráti, pretože si ho všimol a spoznal ho. Krištof. „Čau. Čo tu robíš?“

Ondrej sa pomaly posadí. „To sa skôr pýtam ja, lebo sem určite chodievam častejšie než ty.“ Toto je predsa jeho miesto, nikdy tu nikoho nestretol, je to jeho lyrická samotka, ako je možné, že sa tu niekomu priplietol do cesty? Žijú síce v tej istej dedine, no zrovna tu sa ešte nikdy nestretli, vždy len v škole, alebo v meste, kde je škola, ale prosto nie tu, doma.

„Fakt? Ja sem chodím behať.“

„Odkedy?“

„Odvčera,“ zasmeje sa zadýchane.

Ondrej zvesí plecia. „Tak čo už.“

„Predtým som chodil len do lesa, ale keď som objavil lúku – a nabral kondičku... je tu krásne. Čau, pes,“ poškriabe za ušami Sašu, ktorá k nemu pribehne a obtrie sa mu o ľavú nohu. „A ty tu teda čo robíš?“

„Mám voľno,“ uškrnie sa.

„Gratulujem.“

„No, síce také trochu ukradnuté, ale predsa.“

„A ďalšie plány?“

Vzdychne. „Po návrate domov? Ani sa mi to nechce menovať.“

„Tak kašli na to. Môžeme ísť... na pivo,“ navrhne a počas vyslovovania tohto jednoduchého nápadu si to trikrát rozmyslí a premyslí, no napokon vyriekne presne to, čo vyhovuje práve Ondrejovi.

„Nepohrdnem,“ už aj je na nohách, škerí sa, pripevňuje Saši vôdzku – ale vlastne nie, veď žiadnu nemá... „Budem musieť zaniesť psa domov.“

„Poďme.“

„Ozaj!“ spamätá sa, kráčajúc naspäť k lesu spolu s Krištofom. „Mám ďalšiu pesničku.“

„Hej?“

„Teda, text. Hudba je na tebe.“

„A o čom to je?“

„Neviem, o terajšej prechádzke?“ háda, sťaby mu verše vnukla nejaká vonkajšia sila a nie jeho vlastná fantázia.

„Dobre, pošli potom do mailu a čosi príde.“

„Ešte by text mali schváliť ostatní, nie?“

„Kedy sme niečo z tvojej dielne ofrflali?“ zasmeje sa Krištof úprimne, veď písanie piesní je to, v čom sa Ondrej našiel, tak kto by mal odvahu kritizovať ho, navyše, keď mu to naozaj ide a všetkým sa jeho farebné, voňavé texty páčia?

„Možno aj to raz príde. Ako inak idú prázdky?“

„Rýchlo,“ zhodnotí Krištof úprimne, voľné dni predsa vždy pretekajú pomedzi prsty, ako Dalího hodinky na obraze stekajú plátnom. „Tebe?“

„Pomaly.“

„Vážne?“

„No,“ mykne plecami, Krištof pochopí, nepýta sa. „Čo robíš celé dni?“

„Stále som kdesi preč z domu – dúfam, že sa nám aspoň raz za leto podarí stretnúť a cvičiť s kapelou.“

„Tvoja segra má čas?“

„Na toto si ho nájde vždy, však inokedy nemá možnosť stretnúť sa s Petrom,“ potmehúdsky sa zacerí.

„A nejakú dovolenku nechystáte?“

„My? Neviem, čo by sa muselo stať, aby sa naša rodina niekam vybrala spoločne. A hlavne – za čo?“

„Tak poďme dakam... celá partia.“

„Kam?“

„Na nejakú chatu?“

„Poznáš nejakú? Lacnú?“

„Pogooglime, nie? Nie je to až taký zlý nápad, či?“

„Vôbec nie, skôr sa divím, že nám to ešte nezišlo na um. Raz darmo, na nápady si tu ty.“

„A ty tiež, veď vymýšľaš všetku hudbu.“

„Nevymýšľam, ona sa vo mne akosi... rodí.“

Znie to smiešne – obom. A tak sa smejú i po zvyšok cesty, na rôznych veciach, čo sú smiešne chalanom a ktoré nemožno ľahko vymenovať či vôbec vytvoriť v predstavách, až dôjdu k dedinskej krčme a dajú si dve pivá, usadiac sa vonku na lavičke a vychutnávajúc slnečné lúče. Napokon Sašu vezmú so sebou, načo by ju kto zanášal?, dedinský život sa spája so psami a cestný ruch tu nie je až taký rušný, aby jej hrozilo, že sa bez vôdzky zatúla a zrazí ju auto. Naopak, drží sa pri svojom pánovi a dúfa, že sa jej ujde čosi z chrumkavých chrumiek, ktoré si kúpili k osviežovačom v podobe sladovo-chmeľovej zmesi asi šesťpercentného liehu.

Namiesto Ondreja jej pokrm hádže Krištof, ale nerozhadzuje, taktiež si chce pochutiť na slanej zbytočnosti, čo okorení život a potrápi mierku cholesterolu. „Povieš mi ten text?“

„Najprv si to musím spísať. Nemám so sebou nič okrem tohto,“ ukáže na fľašu s minerálkou, „a tohto,“ poškriabe Sašu za uchom a ona radostne zavrtí chvostom, dychčavo bažiac po ďalšej chrumke.

„Dobre, tak počkám. Napíš hromadný mail o tej chate, OK?“

„Neviem, či mám adresu tvojej segry.“

„JuliankaUzasna zavináč...“ začne Krištof a Ondrej sa tak rozosmeje, že radšej to ani nedokončí a povie: „Pošlem ti ju.“

„Tak pošli rovno celý hromadný mail.“

„Je to tvoj nápad. Ak to dostanú odo mňa, budú si myslieť, že si robím srandu.“

„No, lebo odo mňa to zoberú úplne vážne!“

„Pravda. Ale nebudem ti kradnúť zásluhy.“

„Dobre, čosi vypotím. Posnažím sa. Hádam mi pôjde net.“

„Nevyhováraj sa! Ešte dve pivá,“ pozrie na čašníčku, čo akurát ide okolo a z okolitých stolov zberá vyprázdnené poháre s kvapkami kofoly, piva či radlera na dne. Sedieť s kamošom v krčme, to síce nepatrí k jeho záujmom, ale vonku je tak krásne a doma je taká nuda, že prosto chce byť na čerstvom vzduchu. A Ondreja to domov tiež ktovieako neťahá.