Alebo Pokus o osvetu... či snaha vypovedať zopár svojich aktuálnych zážitkov a skúseností.
 |
Nechcem tu premýšľať nad tým, aké všetky zákroky gynekológovia robia, musia robiť, chcú robiť či nechcú robiť. Nebudem uvažovať o tom, aké sú ich morálne názory a presvedčenia, aké sú ich hodnoty. Neplánujem ich hodnotiť, posudzovať, kritizovať.
Veď i tak poznám len jedného. Presnejšie, jednu. Tú svoju.
Rozhodovanie ísť tam prebiehalo v mojej hlave dlhšie, veľmi dlho. Na to, že mám dvadsaťtri rokov, by si mnohí zrejme povedali, že už som to dávno mala mať za sebou a chodiť tam pravidelne. Nuž, niektorí sme takí, že čo nebolí, to neriešime... však? :)
Každopádne, došlo k určitej situácii, v ktorej som radšej nabrala odvahu, odhodlala sa, potom sa znovu odhodlala... a poprosila maminu, aby tam zavolala. :D Nebudem sa zas hrať na prehnanú hrdinku. Pri niektorých (mnohých) veciach som radšej, keď ich môže za mňa vybaviť/vyriešiť niekto iný. O:)
Možno je to akási irónia osudu, ale väčšinou je to tak, že keď už sa vyberiete k nejakému lekárovi, neskončí sa to len pri jednej návšteve. Podobnú skúsenosť som mala s očnou, kam som šla iba na bežnú kontrolu, keďže nosím okuliare, a zrazu z toho bolo niekoľko kontrol po sebe kvôli mierne zvýšenému očnému tlaku, ktorý sa postupne akosi sám upravil.
V gynekologickej ambulancii, ktorú som si zvolila podľa toho, že biely plášť tam má na sebe pani doktorka (a teda nie pán doktor O:)), som sa stretla s úžasne milým, prívetivým, takmer až láskavým prístupom. A to predovšetkým zo strany sestričky, ktorá si teraz už pamätá i to, že som nespravila štátnice a koľko platím nájomné za privát v Brne. :) A aj moje meno, samozrejme. Ale aby som nepredbiehala...
Už na prvom vyšetrení mi pri sone našla pani doktorka cystu. Na ľavom vaječníku. Vravela som si, len tak v duchu, že to je predsa úplne bežné, cysty má kopa žien, nemusia nič znamenať... odporučila mi nejaké tabletky, v podstate výživové doplnky, ktoré som si za peknú pálku kúpila a začala papať... až kým neprišli výsledky z krvného vyšetrenia, ktoré sa štandardne robí pre istotu pri zistení akejkoľvek cysty.
 |
Tie výsledky už také ružové neboli. Čiže niekoľko dní po svojej prvej návšteve gynekológie som sa dozvedela, že budem musieť s najväčšou pravdepodobnosťou absolvovať operáciu. Laparoskopiu - čiže celkom šetrné nazretie do brušnej dutiny, ktoré zanechá zopár malých jazvičiek a z ktorého sa človek vcelku rýchlo zotaví. Bála som sa... poplakala som si... a mlčala som o tom, až na pár výnimiek (vrátane mojej rodiny) to nevedel takmer nik. Však... ako sa dostanete v bežnom rozhovore typu ako sa máš, čo nové, aké si mala leto a pod. k takejto téme? Naviac, keď sa vám nad tým nechce ani len premýšľať, nieto ešte o tom hovoriť?
Samozrejme, existuje veľa omnoho horších ochorení, vážnejších diagnóz atď., avšak mne toto totálne zmenilo môj malý vnútorný svet. Celý život zdravá osoba, ktorá sa už pekných pár rokov podvedome obávala práve gynekológie, má gynekologickú diagnózu, ktorú navyše treba riešiť. Nikdy som nechodila po lekároch. Nikdy som nebrala lieky. A zrazu... prosto, tomu hovorím zlom.
Ešte pred operáciou som absolvovala zopár odberov a iných vyšetrení, ktoré, zrejme v dôsledku môjho vystresovaného organizmu, museli aj opakovať, pretože sestričke sa nedarilo odobrať mi krv. Myslím, že práve tie chvíle, keď mi ju musela doslova ťahať striekačkou, lebo akosi nechcela tiecť von, nás natoľko zblížili, aby si zapamätala, že som slečna Guričanová. :)
Nuž, ako sa blížil dátum 16. september (7. septembra som mala štátnice, druhý pokus, neúspešný = adiós, pomocné vedy historické!), bola som čoraz nervóznejšia, ustráchanejšia. Ale zároveň som si vravela, že predsa budem mať pokoj, všetko sa vyrieši, nie je to nič hrozné... Operácie som sa strašne bála, hlavne celkovej anestézy a všetkého okolo... No to tu ani nejdem rozpisovať. O:)
Posledné, čo si pamätám z operačnej sály, sú slová primárky, aby som myslela na niečo pekné, nech sa mi o tom sníva... samozrejme, v stave, keď sotva vnímate a nevládzete ani udržať otvorené oči (vďaka Bohu za ten Neurol, on fakt skvelo zabral a takmer som zaspala počas čakania už na izbe :D), vaša myseľ nedokáže prísť na nič pekné... akurát som si stihla možno vymyslieť nejakú zelenú lúku. :D
 |
Prebudenie a ostatné veci v nemocnici... nuž, príjemné to rozhodne nebolo, ale myslím, že som to prežila (a i zvládla) omnoho lepšie, než som sama čakala. Dokonca sa stala vcelku príjemná vec, keď mňa i moju kolegyňu z izby previezli na oddelenie jednodňovej chirurgie na noc (lebo na jednodňovej gynekológii nik neostáva), na izbe sme si našli aj telku a mohli pozerať Česko Slovensko má Talent. Akurát som si nechala okuliare na tej gynekológii, takže som videla tak... mierne rozmazane. :D Ale ako rozptýlenie to bolo naozaj super.
Následný pobyt doma sa niesol v znamení piškót, presnidávok, županu, nočnej košele, pomalého vstávania a ťažkopádnej chôdze... ale všetko sa to dalo prežiť. Najhorší však bol okamih, keď som si v správe z nemocnice prečítala, čo sa vlastne počas operácie dialo. A zistilo.
Vážne som samu seba presvedčila, že operáciou sa všetko skončí. A... ono to tak úplne nie je. Vlastne, vôbec. Možno skôr naopak, možno som na začiatku čohosi celkom nového, nie vyslovene príjemného, no... na všetko je predsa nejaký dôvod, nie?
Celý svoj dvadsaťtriročný život zdravá osoba zrazu dostala diagnózu. A nie len takú hocijakú, hoci... rozšírená je vraj dosť. Volá sa endometrióza. Nebudem sem pripájať medicínske okienko, akurát prezradím, že táto diagnóza znamená liečbu hormónmi a určite ešte jednu laparoskopiu. Nie, rozhodne z toho nie som šťastná, a to, čo som dosiaľ napísala, zrejme ani nepôsobí nejako lákavo, veď kto by chcel ísť len tak na operáciu alebo dlhodobo brať lieky? (vynechávam hypochondrov... O:))
Pokúšam sa o osvetu. A prečo? Lebo až v tomto veku mi došlo, aké dôležité je chodiť na pravidelné prehliadky, najmä k ženskému lekárovi - pre nás ženy, samozrejme. :) Viete, kvôli čomu? Keby sa moja endometrióza neliečila, neprejavila, nemusela som o nej vedieť - mohla by byť príčinou toho, že by som nemohla mať deti. Verím, dúfam a prajem si, aby bolo len málo takých žien, ktoré deti vyslovene nechcú.
 |
My ostatné... buďme zodpovedné. To, že nás nič nebolí, ešte nemusí znamenať, že je všetko tak, ako má byť. A síce žiadna z nás asi nechce odísť s diagnózou na papieri, som presvedčená o tom, že radšej mať tú diagnózu a riešiť ju, ako zatvárať pred niečím oči, zbytočne to odkladať a nakoniec čeliť nezvratným následkom, lebo bude prineskoro.
Chápem ten strach z prvej návštevy gynekologickej ambulancie. Verte mi, chápem ho naozaj viac než dosť. Dnes tam chodím takmer ako do obchodu, síce i preto, že musím kvôli kontrolám, liekom a pod., no tým prirovnaním nechcem vyjadriť len frekvenciu, ale aj nastavenie mysle. Do obchodu chodíte (aspoň zväčša) v pohodovom nastavení, prídete si vziať (kúpiť :D), čo potrebujete, prosto vybaviť dačo, čo je pre vás nevyhnutné. A ak máte šťastie, predavačka sa na vás usmeje. Ja som to šťastie na výber skvelej gynekologičky mala.
Ani raz som pri nej nemala pocit, že na mňa nemá čas, že som jej ľahostajná, že ju nezaujíma, čo poviem. A taktiež i z nemocnice mám veľmi dobré a príjemné skúsenosti, pokiaľ ide o personál; priznávam, v ankete o danom oddelení som pri každej otázke udelila najvyššie možné hodnotenie ohľadom spokojnosti. Nevravím, že každý sa usmieva od ucha k uchu a že s každým z tých lekárov či sestier by som bola najlepšia kamarátka... vravím len o ľudskom prístupe, s ktorým som sa stretla.
Takže, dievčatá, žienky, ženy, neodkladajte to. Choďte tam. Dobre si vyberte (nechcem robiť reklamu priamo v blogu, no veľmi rada prezradím meno svojej lekárky, ak bude niekoho zaujímať :D), nechajte si poradiť od známych, hľadajte prívetivosť a starostlivosť, nie niekoho, kto pacientky rieši ako na bežiacom páse. Nebudem radiť, aby ste sa nebáli, pretože to nie je nič platné. Ale skúste ten strach, obavy či možno len podvedomú snahu odložiť to na neurčito (keď už to bude aktuálne, keď to budem potrebovať, keď...) prekonať a spraviť ten krok. Ide nielen o nás, naše zdravie... ale predsa aj o naše budúce deti. :)
Komentáre