Poviedka: Keď sa v ňom zamračilo

 (pokračovanie poviedky Keď v nej pršalo)

„What you do matters, but why you do it matters much more.“

Nepostrehla, kedy sa tak stalo, no Matúš ju nadchol pre prácu s ľuďmi. Brigáda u jeho sestry Andrey, v ich rodinnej firme, znamenala len nudnú administratívu, ale predsa bola Klára vďačná za akúkoľvek pomoc, za to, že vôbec môže byť medzi ľuďmi, že si čosi zarobí, že sa učí samostatnosti a zodpovednosti. A za tie úsmevy, čo jej Matúš venoval, v ktorých badala čosi ako hrdosť, jej to rozhodne stálo.

Firma sa venovala protipožiarnej ochrane a Klára dostala na starosti akurát tak triedenie letákov, ktoré roznášali brigádnici do poštových schránok v najbližších mestách – niektoré letáky boli staršieho dáta a so staršími údajmi, iné boli aktuálne. A postupne pričuchla aj k účtovníctvu, hoci sprvu iba kontrolovala údaje v excelových tabuľkách, no zrazu ju firemná účtovníčka inštruovala, žiadala o ďalšiu brigádu a výpomoc – a Klára neodmietala. Načo aj, pomáhať bolo príjemné.

S Matúšom spolu trávili veľa času, v lete sa vídali skoro každý deň: buď zašli na zmrzlinu a donekonečna krúžili po meste, alebo sa prechádzali lesom a lúkami, alebo sedeli u nej v záhrade, Klára pripravila sviežu mätovo-citrónovú limonádu a napiekla domáce cookies či brownies. Sem-tam pozvali aj Matúšovu sestru Aďu, ktorá sa s Klárou napriek vekovému rozdielu vcelku spriatelila.

A ustavične sa na nich uškŕňala, keď odchádzala skôr za svojím priateľom a Matúš ostával až do tmy, ktorá v lete prichádzala najskôr okolo desiatej. Klára zažívala zvláštne obdobie: niekedy sa celé hodiny smiali, hovorili o hlúpostiach, žartovali o nepodstatných veciach, inokedy zas plakala a spomínala na svoju milovanú babičku. Matúš sa vždy akosi prispôsobil jej nálade a takisto ju dokázal vycítiť aj cairnteriér Fluffy, ich neprestajný spoločník.

Občas – v nedeľu – Klára zašla i na omšu. Matúš ju tam vždy rád videl, no ani raz sa nespýtal, či príde aj nabudúce či prečo nebola minule. Prosto jej nechával slobodu. A to sa jej páčilo. Žiaden nátlak, ani ten nepriamy, ktorý cítila z pohľadov kňaza Juraja, keď ju náhodou počas kázne zahliadol v tom nesúrodom katolíckom dave. Počas prijímania ostávala v lavici, hľadela si na dlane v lone a ignorovala zelené svetielko nad spovednicou, ktoré svedčilo o tom, že tam čaká Boží služobník a je pripravený vypočuť si všetky jej hriechy a zbaviť ju tej záťaže.

Nemohla, prosto nie. Veď neľutovala, že sa na Boha hnevá. Vzal jej babičku.

Ale poslal jej aj Matúša... poslal jej ho do cesty v jeden z najhorších dní. V ten najsprávnejší čas. Za to bola vďačná. Na spoveď to však nestačilo, ešte nie.

V ten deň boli dohodnutí, že Matúš príde z práce rovno k nej. Aďa mala beztak akúsi firemnú oslavu, ktorej sa však Matúš nehodlal zúčastniť, hoci šlo o rodinný podnik. Firma síce niesla aj jeho meno, no nepracoval v nej a nepovažoval sa za jej súčasť; zato Andrea sa v tom našla – a tak boli obaja spokojní. Biznis s hasiacimi prístrojmi vynášal vcelku dobre, firma usporadúvala aj bezpečnostné kurzy a podobne, takže bolo vždy čo robiť. Vďaka tomu si Matúš mohol dovoliť pracovať vo sfére, ktorá nezabezpečovala vysoký príjem – ale veľmi ho bavila a napĺňala.

Klára sa pokúšala o palacinky, no prvé tri sa jej tak dotrhali a polepili, že panvicu drhla skoro dvadsať minút. Napokon sa teda uchýlila len k zmiešaniu bieleho jogurtu s ovocím zo záhrady, konkrétne s ríbezľami a malinami, ktoré spolu veľmi príjemne kontrastovali: kyslá chuť so sladučkou. Pripravila takéto jogurtové poháre, ozdobila ich farebnými papierovými slnečníkmi, naaranžovala ich na stôl k džbánu s limonádou a do misky, ktorá priam kričala prázdnotou, nasypala slaninové čipsy.

Všetko sa jej zdalo ako-tak úhľadné, no ešte predsa len pozametala podlahu. Starať sa sama o takú veľkú domácnosť nebolo vôbec jednoduché, aj keď babička ju dosť veľa naučila a Klára jej od nejakých jedenástich rokov i sama dobrovoľne pomáhala s domácimi prácami, upratovaním, výmenou záclon, žehlením, vešaním opranej bielizne a podobne. Stačilo však, aby praskla jedna žiarovka – a už musel prísť na pomoc Matúš. Ešteže bol dokonale ochotný.

Vlastne, celkovo sa jej videl takmer dokonalý. Určite musel mať, ako každá normálna ľudská bytosť, aj zlé vlastnosti, ibaže Klára ich nejako nedokázala postrehnúť a zachytiť. Možno Andrea by uviedla jej názor na pravú mieru, keby sa jej spýtala... No teraz mal prísť len Matúš a mali mať súkromný spoločný čas. Tak veľmi sa tešila. On bol asi to jediné, na čo sa v terajšom živote dokázala tešiť.

Akonáhle sa ozval zvonček, bežala k dverám. Tam zastala a pár sekúnd počkala, až potom otvorila. „Ahoj.“

„A-ahoj,“ pozdravil ju Matúš, trochu prekvapene si ju premerajúc. „Tak už si sa rozhodla pre farebné?“ usmial sa.

„Tak nejako,“ prisvedčila a pozrela na svoje mentolové šaty so sukňou v tvare písmena A. Celkovo mali nádych módy šesťdesiatych rokov a jej babička bola z nich (a najmä z Kláry v nich) úplne nadšená. Preto sa i stali prvým farebným odevom, ktorý si na seba dala po niekoľkých týždňoch čiernoty. „Poď dnu,“ pozvala ho.

Matúšovi pri pohľade na jogurtové poháre plné ovocia zažiarili oči a s radosťou sa ponúkol. A keď sa spýtala, ako bolo v práci, len sa zatváril záhadne a o chvíľu pred ňu položil malý letáčik. Klára si ho s otáznikmi v pohľade i na jazyku vzala do ruky a prebehla zrakom po jednoduchej grafike s nápisom: CHCEŠ POMÔCŤ VÄZŇOVI?. Takmer okamžite ju to zaujalo, aj keď v súvislosti s Matúšom podvedome predpokladala, že ten „väzeň“ bude určite nejaký metaforický výraz a pôjde buď o „otroka“ drog či iných závislostí, „otroka“ peňazí alebo „otroka“ v nejakom kresťanskom zmysle slova.

Rýchlo ale pochopila, že je reč o skutočne uväznených osobách, odpykávajúcich si trest vo väzniciach. Prekvapene zažmurkala a prečítala si kratučkú informáciu o možnosti dopisovať si listy s odsúdenými, načo neisto uprela pohľad na Matúša. „Keby si náhodou mala záujem...“

„Ja? Prečo? Čo už by som im len...“ Mohla dať? Mohla povedať? pýtala sa v duchu. V živote žiadneho väzňa nepoznala – a bola rada, veď to boli nebezpeční ľudia. Prečo by si s niekým mali chcieť písať listy?

„Svoje rodiny, ak za nimi vôbec prídu, vidia tak raz za mesiac. Inak môžu byť v kontakte akurát jeden s druhým – a myslím si, že komunikácia s niekým „vonku“ môže byť veľmi prospešná. Síce som vo väznici nikdy nepracoval, keďže som sa od začiatku venoval vozičkárom, ale myslím, že za pokus nič nedáš. Ale to len keby si chcela...“

„O čom si s nimi píšu?“ Ani nevedela, prečo jej to zrazu začalo pripadať náznakom zaujímavé. Vari sa sama cítila ako väzeň? Väzeň svojich emócií, svojej straty, svojej minulosti? Namýšľala si, že by sa do väzňov dokázala vcítiť, mohla im priniesť do monotónneho života čosi pozitívne, že by im mala čo odovzdať? Ona?

„O čomkoľvek. Priniesla ich jedna sociálna pracovníčka z väznice, keby mal ktosi v zariadení záujem. Okamžite si mi zišla na um ty. Obávam sa, že väčšina z nás, čo robíme s vozičkármi, je akosi jednostranne zameraná a po práci chce prosto vypnúť.“

„A to je asi i normálne, veď je to strašne vyčerpávajúca robota.“ Čím viac sa o jeho práci dozvedala, tým väčšmi ho obdivovala: nielenže pripravoval pre osoby na vozíku, ktorým zariadenie poskytovalo iba ambulantné (nie pobytové) služby – ako jej Matúš vysvetľoval –, program a aktivity, no on sa o ne dokázal postarať do určitej miery aj zo zdravotného hľadiska, absolvoval akýsi výcvik či kurz, dokonca pravidelne posilňoval, aby s nimi skutočne vládal pracovať a pomáhať im. Občas sa zmienil, že v sociálnych službách celkovo pracuje veľmi málo mužov, hoci práve ich pevné ruky a fyzická sila sú často také potrebné.

„Neviem, či máš rada korešpondenciu, ale tá väzenská sociálna pracovníčka vravela, že počas rozhovorov so zamestnancami sa väzni veľmi málo otvoria. Skôr sa pýtajú na to, čo sa deje „vonku“, nezvyknú hovoriť o osobných veciach. Možno takýmto spôsobom, keď nemusia hľadieť do tváre osobe, s ktorou sa bavia, dostanú zo seba viac osobných vecí.“

Zhlboka sa nadýchla. Ostala v rozpakoch, netušila, či by sa na to mala dať. No na druhej strane... čo by stratila? List predsa určitým spôsobom zaručuje anonymitu. A takmer ihneď sa jej v mysli vynorila predstava skrúšeného, životom zbitého chudáka, o ktorého nik nezakopne, rodina ho zaprela a všetci naňho kašlú, a zrazu mu do jeho stereotypnej existencie zažiari lúč v podobe mladého dievčaťa plného elánu a radosti. Lenže taká ona ani zďaleka nebola...

„Ktovie, možno i oni môžu obohatiť nás, tých „vonku“,“ pousmial sa. „Veď si to rozmysli, o nič nejde.“

„Ďakujem,“ prikývla. Napriek tomu, že v to popoludnie sa už o tom nezhovárali, nasadil jej chrobáka do hlavy.

***

Prvý, s ktorým si začala dopisovať, bol väzeň menom Šimon. Zhruba šesťdesiatnik, ktorý smútil za svojimi vnúčatami po tom, čo sa dopustil zločinu proti štátu – okrádal ho na daniach. Kláre nešlo do hlavy, že za takéto zločiny sú asi i horšie tresty ako za vraždy. Zbaviť života ľudskú bytosť nebolo pre štát a z pohľadu práva až také strašné ako ponechať si peniaze, ktoré by sa inak mohli stratiť v štátnych kasách.

Sprvu si aj robila nádeje, že by mohla Šimonovi aspoň sčasti nahradiť vnúčatá, dokonca sa potešila, že v ňom môže tak trošilinku vidieť svoju babičku, hoci ona bola ešte zhruba o desaťročie staršia, avšak už v druhom liste sa tak podrobne rozpísal o rybárčení, že mu na to takmer nemala čo odpísať. Tak trochu dúfala, že sa o tých vnúčatách dozvie viac, že možno by mohla dopomôcť k tomu, aby ho občas zašli navštíviť...

„Klárka, nechcem ti brať ilúzie, ale radšej nedúfaj, že zachrániš celý svet. Som veľmi rád, že si sa na to dala, ale pamätaj si,“ vravel jej Matúš, keď sa mu sklamane priznala s tým, že netuší, o čom by si s väzňom Šimonom mohla písať, „že nik z nás nie je spasiteľ sveta.“

„V prvom liste znel tak skormútene. Aspoň som mohla prejaviť súcit. No čo odpísať na toto, na druhy rybárskych prútov?“ vzdychla. „Chcela som pomôcť, ale neviem ako...“

„Netráp sa, dobre? Skontaktujem sa s tou ich sociálnou pracovníčkou a spýtam sa, či tam nemajú niekoho vekovo bližšieho tebe.“

„No to neznamená, že už mu neodpíšem, ja chcem... nájdem nejakú spoločnú tému,“ zaumienila si.

Napokon to bol Šimon, kto sa viac neozval. Pokiaľ ešte vždy čakala na jeho odpoveď na svoj z päty vytiahnutý list, prišiel jej iný. Síce mal Vlado už cez tridsať, predsa len bola väčšia šanca na vzájomné porozumenie. A jeho list, ten znel inak než Šimonov. Nespomenul žiadnych rodinných príslušníkov, ktorí by mu chýbali, celý jej pripadal skôr filozofický, hlavne útržky ako: Netušil som, že najväčšie peklo bude ťažoba tej viny a každodenné uvedomovanie si nezvratného dopadu môjho skutku, mojej jednej – no obrovskej – chyby. Očividne poňal list ako príležitosť popísať svoje prežívanie a pocity, čo ju pozitívne prekvapilo. A taktiež sa zdalo, že chce silou-mocou naplniť očakávanie adresáta listu: Asi práve to si chcela zistiť, nie? Ako nám tu je, čo si myslíme, ako sa cítime. Či si priznávame vinu, či sme oľutovali... Môžem vypovedať len o sebe. Ale keďže ani netuším, kde si, netuším, kde bývaš, zrejme sa nikdy nestretneme, nemám najmenší dôvod klamať. Aj keď už som určite zaškatuľkovaný: vinný väzeň.

Nevedela však, čoho sa dopustil a za čo ho odsúdili. Nenapísal jej to priamo a nepovažovala za vhodné vypytovať sa, a tak po kratšej úvahe, ako k nemu pristupovať, zvolila spôsob zrkadla: taktiež mu rozpísala zopár svojich emócií, ktoré súviseli s tými jeho, i keď len okrajovo. A možno tam to prepojenie videla iba ona. Nemohla tušiť, či sa vzájomne pochopia, alebo nie. Opakovala si však to, čo jej prízvukoval aj Matúš: že má dovolené robiť chyby, že jej listy nemusia byť dokonalé a nemusia väzňom poskytnúť odpovede na existenčné otázky či dokonca ich ani nemusia presvedčiť o tom, aby oľutovali svoje činy. V tomto nevšednom projekte šlo podľa Matúša skrátka o to, aby väzni videli a vedeli, že i „vonku“ sú súcitní ľudia, ochotní pomôcť im, venovať im svoj čas...

„On je taký... všeobecný a zároveň veľmi osobný,“ vysvetľovala Matúšovi na jednej prechádzke s Fluffym. Podvedome sa držala v tieni pri stromoch, keďže priame slnko, a navyše letné, vždy opražilo jej bledučkú pokožku dočervena a vyzerala potom ako zle nakreslený peroxidový Indián. „Je to také zvláštne. Ale mám jeho listy rada.“

„Som rád, že to predsa len vyšlo, hoci až na druhý pokus.“

„To vôbec nevadí. So Šimonom sa nebudem trápiť, očividne som ho prestala baviť,“ pousmiala sa, takmer sa uškrnula.

„No on teba ani nezačal, či?“ zasmial sa Matúš.

„To si tak trošku trafil.“

„Hej... ono, v našej profesii je to vcelku časté. Keď študuješ s cieľom pomáhať ľuďom, stále vidíš v predstavách len tých dokonale umytých, výborne naladených klientov, ktorí budú chodiť s jasnou predstavou, čo chcú našimi službami získať. A potom ti tam prídu ufrflaní, neochotní, možno aj špinaví ľudia a ty k nim musíš pristupovať s ochotou, s láskou. My si klientov nevyberáme, to skôr oni nás. Oni nám nemusia ľudsky pasovať; dôležitejšie je, aby sme my pasovali im.“

„Ty máš pre túto prácu naozaj dar,“ zhodnotila. „Máš také obrovské srdce. A aj keď vravíš, že po práci treba vypnúť, ty pomáhaš stále. Ja som toho dôkazom. Bez teba... ani nechcem vedieť, kde by som bola.“

„Keď nevieš nájsť zmysel života, môžeš ho nájsť v tom, že pomôžeš iným hľadať ho. Nemusíš mať odpovede, aby si pomáhala druhým hľadať ich.“

„Znieš tak strašne múdro.“

Opäť sa zasmial. Jeho smiech mala rada, pretože bol nákazlivý. „Som poctený.“

„Zaujímalo by ma, čo urobil. Vlado,“ vrátila sa k predošlej téme.

„Možno sa o tom baviť nechce.“

„Ťaží ho vina – to je jeho formulácia. Takže ľutuje. Asi to nebude len nejaký daňový podvod. Nepôsobí ako ziskuchtivý klamár.“

„No, cez listy to ťažko zistíš.“

„Asi nie je vhodné priamo sa spýtať.“

„Asi nie. Ale možno by som mohol čosi zistiť cez Sisu.“

Pôvodne väzenská sociálna pracovníčka sa zrazu v Matúšovom slovníku zmenila na Sisu a Kláru z toho prepadali zvláštne pocity. Hovoril o tej žene so zaujatím a Klára si viac než kedykoľvek uvedomila, že hoci ju od Matúša delí menej rokov než od jeho staršej sestry, predsa len toho prežil v živote omnoho viac: nielenže musel predčasne dospieť po náhlej a nečakanej smrti rodičov, ale stihol aj vyštudovať vysokú školu a pracovať. A ona, ona akurát tak prešla maturitnou skúškou, aj to s odretými ušami. Samozrejme, že si lepšie rozumel s kýmsi zo svojej profesie než s nejakým dievčatkom, ktoré stratilo zmysel života.

„Čo povieš?“ ozval sa po chvíli, čo nič nevravela.

„Hm? Ah, áno, budem vďačná,“ prisvedčila napokon. Matúš jej sľúbil, že len čo od Sisy čosi zistí, dá jej okamžite vedieť. Klára sa radšej ďalej sústredila na reči o oblakoch, ktoré sa nad nimi prevaľovali po oblohe a menili tvary z rôznych plyšových zvierat na plávajúco-lietajúce lode či dokonca nejestvujúce kvety, len aby už nemusela počuť meno Sisa.

***

Väzenská sociálna pracovníčka poskytla informácie o väzňovi Vladovi veľmi ochotne. Kláru to trošku nahnevalo, pretože jej takto ani nemala čo zazlievať – iba to, že si rozumela s Matúšom. No kto by si nerozumel s Matúšom, keď bol taký úžasný, usmievavý, prívetivý, prosto taký dokonalý?

Pomohol jej, dokonca viac, než si sama pôvodne pripúšťala či uvedomovala: a ona sa naňho tak upla, keďže už jej v živote nik iný neostal, že sa doňho pomaly, ale isto (či vlastne rýchlo, ale isto) zaľúbila. Došlo jej to práve v ten osudný deň, keď jej priniesol obálku od Sisy a zvedavo čakal, až ju Klára otvorí a prečíta si, za čo bol „jej“ väzeň Vlado odsúdený.

Prechádzala pohľadom po jednotlivých riadkoch strohého čierneho textu a tvárila sa čoraz smutnejšie. „Tak čo?“ opýtal sa Matúš do ticha. „Dúfam, že nie si príliš sklamaná.“

„Nie... teda...“ vzdychla a podala mu papier, nech si ho prečíta sám.

„Hm...“ Matúš sa naň pozorne zahľadel a niektoré slová bez premýšľania zamrmlal: „Šestnásťročný trest... dve a pol promile... neprispôsobil jazdu... šmyk... spolujazdec na mieste mŕt...“ líca mu zrazu zbledli a Klára zvraštila obočie. „Zrážka...?“ Zrazu jeho slová zneli ako otázka.

„Čo sa deje?“ premerala si ho neisto. Vyzeral tak... zvláštne. Nikdy sa takto netváril, takto nepokojne, akoby zaseknuto.

„Nikdy som sa nedozvedel jeho meno... nechceli sme to vedieť...“ pomaly krútil hlavou. „Vedel som len, že sedí, no ani som netušil kde, na ako dlho... nič...“

Zmätene sa naňho dívala. On nebodaj Vlada „poznal“? Nadýchla sa, no vtom si to uvedomila: jeho rodičia predsa zahynuli. Pri autonehode. Nemala o tom viac informácií, nespytovala sa na to, nemala odvahu zachádzať tak ďaleko do jeho minulosti, najmä pre jej trpkú príchuť.

Dvihol k nej oči a Kláre až prešiel mráz po chrbte z tej bolesti, dávnej, zabudnutej, prachom zanesenej bolesti, čo sa v nich zračila. Okrem nej sa v nich však aj blýskalo. Bol to hnev, skutočný hnev, pričom ona si ani len nemyslela, že Matúš Kráľ by bol vôbec schopný takej emócie. Napäté ticho prerezali jeho nekompromisné slová: „To on zabil mojich rodičov.“

***

„Prepáč, ja sa musím ísť vydýchať... teda, nadýchať,“ postavil sa zrazu a Klára ostala bezmocná a bezradná. Na okamih sa zľakla, že sa zdvihne na odchod a nechá ju doma plnú otáznikov, avšak neurobil tak: zamieril do záhrady. Sledovala ho, dumala, ešte raz nakukla na informácie o väzňovi Vladovi a podrobnejšie si ich prečítala.

Následne pozbierala odvahu a vydala sa za Matúšom; nechcela ho nechať samého. Sedel na schodíkoch, čo viedli od balkónových dverí priamo do zelenej záhrady plnej kvetov a ovocia či zeleniny, zhrbený a s neprítomným pohľadom. Po ďalšom váhaní si Klára opatrne sadla vedľa neho. Schodisko nebolo široké, no i tak sa snažila ponechať mu dostatok osobného priestoru.

„Si v poriadku?“ spýtala sa tichým hlasom.

„Toto som ozaj nečakal.“

„To ani ja... ani mi nenapadlo...“

Vyšiel z neho ťažký povzdych. „V tom čase, keď sa to stalo...“ zavrtel hlavou. „Ozaj bol ten chlap to posledné, čo by ma zaujímalo. I keď som nechcel vedieť podrobnosti, dozvedel som sa, že to auto, čo do nich vpálilo, okupovali dvaja ožrani. A mama s ocom sa len vracali z firemného večierku a... nesprávny čas, nesprávne miesto... Vieš, ako sa to hovorí.“

„Ja... mrzí ma to...“

„Vieš, Klárka,“ zahľadel sa na ňu, „toto je dôvod, prečo som tak ľahko pochopil tvoj hnev na Boha. Ja som nemal odvahu hnevať sa priamo na neho a „našťastie“ tu bola osoba, na ktorú som svoj hnev mohol oprávnene upriamiť. Jeden z tých opilcov prežil, zhodou okolností šofér, a tak som mal na koho zvaliť všetku tú ťarchu. Na mŕtvych rodičov som sa hnevať nechcel, i keď by tiež bolo za čo, veď nás tu nechali. Lenže za to vážne nemohli...“

„Chápem... Veď on – ten hnev si určite zaslúži. A aj ten trest, nepochybne.“

„Chceš niečo vedieť? O mne?“ opýtal sa zachmúrene. Práve tón, akým to povedal, jej zabránil v nadšenej reakcii a prosbe, aby jej prezradil úplne všetko. „Niesol som to strašne zle. Napriek tomu, že som bol tínedžer a teda by sa očakávalo, že s rodičmi nebudem mať ktovieaký vzťah, znamenali pre mňa veľmi veľa. Vždy sme boli súdržná rodina, cez víkendy sme chodievali na výlety. A zrazu sa všetko rozbilo a my sme sa museli sťahovať k strýkovi a tete. Myslíš, že som vtedy cítil vďačnosť? Vôbec nie. Bola to pre nich veľmi náročná skúška trpezlivosti. Nielenže som so svojimi milovanými cigaretami ani len neráčil vyjsť na balkón či rovno z ich príbytku, ako ma žiadali, keď už mi fajčenie nemohli priamo zakázať, ale pravidelne, raz-dvakrát za týždeň som sa vrátil po časovom limite a spitý pod čiernu zem.“

Odmlčal sa a Klára sa naňho šokovane dívala. Mohla si ten výraz odpustiť, ale nedokázala to: rovnako, ako si nedokázala predstaviť opitého Matúša, s cigaretou v ústach, zahaleného tabakovým dymom v nejakej malej izbe. Myšlienka, že takto riešil svoje trápenie, ju neznechucovala ani nepohoršovala – „iba“ jej lámala srdce. Ten úžasný, dokonalý Matúš, ktorého spoznala ona v ten najsprávnejší čas, musel byť v ňom už vtedy. V jeho srdci.

„To si asi nečakala, však?“ pousmial sa kyslo. „Áno, mám aj svoju temnú stránku.“

„Len si sa s tým snažil vyrovnať. Život ti uštedril poriadnu ranu.“

„Si taká chápavá. No, áno... potom som sa spamätal. Myslím, že vďaka Adi. Raz na mňa tak nahučala... vrátil som sa takmer až za svitania, do nitky premočený – s „kamošmi“ sme sa chceli kúpať v Dunaji. Mohol som sa utopiť. Boli sme takí spití... Mám taký pocit, že mi dala aj facku, doslova. Asi ma to prebralo a nakoplo. Ale netušil som... že sa hnevám doteraz. Že to vo mne celé tie roky driemalo.“

„Je to pochopiteľné, vážne. Kvôli jeho ľahkovážnosti a nezodpovednosti si prišiel o rodičov. To nie je len taká nejaká chyba, ktorú urobil.“

„Ale presne tak to nazýva v listoch, nie? Tak si vravela.“

Zvesila plecia a zadívala sa na zem. „Už mu nenapíšem.“

„Čože? Prečo?“

„Nemôžem si s ním písať. Nie, keď viem, že má na svedomí tvoju bolesť.“

„Klárka... pozri na mňa.“ Počkal, kým to urobí, až potom pokračoval: „Nechcem, aby si na mňa brala takéto ohľady. Viem, že z tých listov máš radosť. A z toho, čo si povedala... Nepopieram, že cítim ten hnev, stále ho cítim, v tejto chvíli viac než za posledné roky, ale zdá sa, že si uvedomil vážnosť toho, čo spôsobil. Že to oľutoval.“

„Je pravda, že ho trápi vina. Tvrdí to...“

Pomaly prikývol. „To je tá jediná útecha, akú mi môže dať. Nemyslím tým, aby sa naveky trápil... ale to, že vie, že urobil čosi zlé, to je asi to najviac, čo by som mohol čakať.“

Zamyslene sa naňho zahľadela. „Matúš?“

„Počúvam.“ Opäť pôsobil pokojne, vyrovnane, tak ako vždy. Opäť bol Matúšom Kráľom, ktorého spoznala v deň babičkinho pohrebu – bol slnkom a dúhou, ktorá prežiarila jej čierny deň.

„Možno by sme mu mohli napísať spoločne. Ak by si chcel,“ navrhla po chvíľke neistých úvah.

Matúš vzdychol a upriamil zrak do diaľky, na kopce, čo sa dvíhali od obzoru, obklopené hustými ťažkými mračnami. Tie sa navzájom zrážali a dali sa pobadať blesky, hoci hrmenie k nim nedošlo. Blížila sa búrka, aj keď priamo nad nimi žiarilo slnko a oblaky vyzerali ako hustá šľahačka. Jeho obočie sa mračilo podobne ako obloha tam ďaleko nad vrchmi a v Matúšovom vnútri sa po dlhom čase taktiež odohrávala búrka.

„Dobre,“ prisvedčil napokon.

„Dobre?“ prekvapene zopakovala, keďže sa hodnú chvíľu neozýval, a v tom momente jej plavé vlasy rozfúkol chladný vietor.

„Áno. Napíšeme mu spolu. Možno to odpustenie potrebujeme obaja.“

Klára zarazene otvorila ústa; kto hovoril o odpustení? Nemohla tušiť, čo sa medzičasom odohralo v jeho mysli a srdci, no možno sa ozaj prebudilo čosi dávne, staré, zabudnuté, ale predsa vytrvalé a stále živé. A pritom to dokázal tak rýchlo spracovať. Tak rýchlo si uvedomiť, že odpustenie je viac než hnev – rýchlo vzhľadom na to, že uplynula iba chvíľa, odkedy sa mu pripomenul muž, ktorý urobil z neho a jeho sestry siroty. Samozrejme, mohol to vyriešiť i pred rokmi, ale Klára veľmi dobre chápala, prečo to nedokázal urobiť. Alebo nechcel. Alebo nevládal.

Aj v takejto chvíli, keď čelil svojej hlbokej vnútornej bolesti, sa jej videl úžasný, ba ešte úžasnejší než predtým. Nenašla vhodné slová, ktoré by mu mohla povedať, preto sa pokúsila povzbudiť ho inak a objala ho. Matúš ju trochu prekvapene, ale predsa pevne zovrel, hoci iba na príliš krátku chvíľu, a pousmial sa na ňu. Klárin žalúdok vykonal pri pohľade na jeho tvár takto zblízka salto a znovu urobila tú úplne šialenú vec, akú spravila aj v prvý deň, čo sa spoznali.

Neurobila to však šialene. Pobozkala ho pokojne, síce rýchlo, aby si to nestihla rozmyslieť, no rozhodne. Odtiahla sa ale priskoro na to, aby dokázala posúdiť, či jej vôbec bozk opätoval. „Dúfam, že nie si zaľúbený do Sisy,“ vypadlo z nej a priam cítila, ako jej do líc stúpa červeň.

Zasmial sa. „Ja som zaľúbený do dievčaťa, čo má v očiach poklad, len som mu chcel dať viac času,“ pohladil ju zľahka po tvári. Klárou prešla vlna úžasného šťastia, v aké sa ani neodvažovala dúfať, a už vôbec nie tak skoro po babičkinom odchode, počas obdobia hlbokého smútku. Vtisla mu bozk na líce a dopriala si ešte okamih, počas ktorého sa k nemu pritúlila.

Potom im však na tváre dopadli prvé kvapky dažďa a obaja sa striasli. Napriek predošlej horúčave netúžil ani jeden z nich zmoknúť, a tak ruka v ruke vbehli dnu.

Mračná sa mohli zhrčiť priamo nad nimi, ale Matúš tie svoje vnútorné veľmi rýchlo odohnal. Toto čarovné dievča, plné zármutku, aké by osoba v tom veku, navyše taká krehká, nemala poznať, ho chytilo za srdce a celkom si ho získalo. A hoci Klára mu tak často vravela, že jej dodáva silu, sama ani netušila, že to isté robí pre neho.