„A
wet man does not fear the rain.“
Zármutok sa jej lial po lícach, ale nedbala. Slzy nemohli rozmazať maskaru,
ktorú sa neobťažovala naniesť na svoju tvár, nemohol poškodiť
ani neexistujúci mejkap, ktorý ostal v prášku doma na poličke v
kúpeľni. Dnes nemala žiadny dôvod maľovať sa. Už dlhšie nie.
Šla
ulicami a sem-tam na sebe zacítila udivený pohľad okoloidúcich,
ktorí sa vzápätí radšej hneď odvrátili a predstierali i sami
pred sebou, že nepobadali žiaľ mladého dievčaťa. Osamelého
mladého dievčaťa v čiernych šatách.
Smútočný
odev nepríjemne a nelichotivo kontrastoval s Klárinou bledou
pokožkou a jej to bolo úplne jedno. Síce ho nechcela mať na sebe,
no musela; príliš si svoju babičku vážila na to, aby rebelantsky
porušovala tradície. Jediná osoba, ktorá pre ňu čosi znamenala,
jediná osoba, pre ktorú čosi znamenala Klára, si to zaslúžila.
Zaslúžila si žiaľ, slzy, čierne oblečenie.
Na
pohrebe bola len ona. Ona a kňaz. A plačky. Tie ženy takmer
nenávidela. Čo tam chceli? Áno, poznali jej babičku z kostola,
iste, každá si ju pamätala ako milú a usmievavú ženu, no už
dlhšie ako pol roka ju žiadna z nich nevidela. A žiadna z nich ju
neprišla pozrieť, ani domov, ani do nemocnice. Práve kňaz, Juraj,
bol jediný, kto ich navštevoval – a kto jej stihol dať posledné
pomazanie. Mohla odísť v pokoji, ako opakoval aj Kláre.
Hoci
ho vždy rešpektovala, tie slová jej ani najmenej nepomohli. Ostala
sama, úplne, úplne
sama.
Nemala
ani poňatia, čo si teraz počne. Ostal jej dom, dedičstvo,
nemusela sa obávať o prežitie, avšak... aký to len bude život?
Bez jedinej milovanej osoby. Teraz už nemala koho ľúbiť a
netušila, že to bude ešte ťažšie a horšie pre dušu než
vedomie, že ju
nik neľúbi. Mala prázdne srdce a to bolelo, veľmi. Väčšmi, než
keby jej ho ktosi násilne vytrhol z hrude. Takto umrelo spolu s
babičkou, umáralo sa jej chorobou a poslednými týždňami
utrpenia, bralo ho na seba. Zostarlo. A umrelo.
Kláre
neprekážalo, keď jej na nos dopadli iné, chladivé kvapky a
zmiešali sa s jej horúcimi slzami. Vlastne sa jej to vedomie, že
nebo plače spolu s ňou, páčilo, trošičku ju nadnášalo.
Pozrela na pochmúrne mračná nad sebou a vzdychla, privrúc oči a
ponechajúc nebeský chlad, aby ju pohladil. Jediné pohladenie, aké
teraz mohla zažiť, bolo práve toto.
Už sa
jej nedotkne babičkina roztrasená ruka, nevtisne jej bozk na čelo,
neprečeše jej plavé vlasy a nevynadá jej, prečo si ich nenechá
narásť dlhšie a prečo si ich vždy zastrihne ešte nad plecami.
Ako veľmi svoju babičku ľúbila... bola to jediná osoba, ktorá
za to stála. Ktorej za to stála ona.
Po tom,
čo ju jej „mama“ priviedla na svet, usúdila, že namiesto
starostlivosti o dieťa ju bude viac baviť život v Amerike. Áno,
prispievala na ňu, veď nemala na výber – a možno ju k tomu
tlačilo svedomie. Klára ju však nikdy naživo nevidela, iba na pár
fotkách z mladosti, ktoré jej babička ukazovala. Vždy sa jej
pritom ligotali oči, preto ju Klára, keď trochu vyrástla,
požiadala, aby fotky odložila a viac nevyťahovala. Mali predsa
jedna druhú, nepotrebovali Irenu, ktorá na obe kašlala.
Mali
jedna druhú... a teraz ju stratila. Mohla si vravieť, ako jej to
neraz povedal i Juraj, keď si v spovedi vylievala srdce, ako
príšerne sa hnevá na Boha za to, že jej berie to najdrahšie, čo
má, že mala dostatok času, aby sa s tým vyrovnala. Ale nemala. S
týmto sa nikdy nevyrovná. Prestalo jej záležať na všetkom,
prosila len o život svojej babičky, aby sa nikdy neskončil, aby tu
neostala na tejto obrovskej desivej planéte sama... neúspešne. Boh
si zrejme pred jej prosbami zakryl uši.
Prestalo
jej záležať na škole, maturitami prešla s odretými ušami a aj
keď to znamenalo, že bude mať na krku klamstvo, nedokázala
babičke povedať, že ani len nešla na prijímačky na vysokú a že
jej teda nemohla prísť žiadna obálka s pozitívnymi výsledkami.
Až teraz sa začínala cítiť ako zradkyňa. Jej babička umrela,
ona však musela žiť ďalej: a čo to porobila so svojím životom?
Pokazila si všetky šance na nejaké úspechy... lenže na úspechy
nemyslela. Keď jej puklo srdce, ako mohla myslieť na praktické
veci?
Odkedy
babičku vzali do nemocnice, kde i naposledy vydýchla v spoločnosti
Juraja a svojej milovanej vnučky, zvädli im v dome všetky kvety. A
Klára namiesto toho, aby vytiahla nejakú z babičkiných
kuchárskych kníh a začala sa učiť, ako bude žiť bez nej, jedla
len rožky s nátierkami či paštétou a v lepšom prípade nejakú
zeleninu zo záhrady. To bolo to jediné, čo ju ešte vždy ako-tak
bavilo – starať sa o záhradu, okopávať, polievať... Bola to
ich najobľúbenejšia spoločná činnosť, preto sa jej nemohla
vzdať. Nikdy.
Zablúdila
do osamelých uličiek, prechádzala sa pomedzi domy, ktoré na prvý
pohľad patrili majetnejším, a teda ona k nim nemala ani len
pričuchnúť, a hľadela si pod nohy. Kráčala po ceste, keďže
najdlhšiu ulicu v meste neráčili olemovať chodníkom, a v ruke
niesla svoje jednoduché čierne baleríny. Na bosých chodidlách
cítila štípanie a náznaky bolesti, keď náhodou stúpila na
nenápadný malý kamienok. Bolo jej to jedno.
Za
chrbtom začula štekot psa, no neráčila sa obzrieť. Načo? Určite
sa len ktosi, kto nestihol ujsť pred dažďom, ponáhľal domov aj
so svojím zvieracím miláčikom. Nezaujímalo ju to.
Pes
však pribehol k nej a zastal pred ňou – teda, nezastal, lebo
Klára kráčala ďalej a on začal ustupovať dozadu. Hľadel jej do
očí, jediné zviera schopné intenzívneho očného kontaktu, a
správal sa ako príslušník cirkusu, ktorý predvádza svoje kúsky.
Malý strapatý a zmoknutý cairnteriér jej normálne vošiel do
cesty a začal na ňu štekať a vrtieť nedlhým chvostíkom;
prinútil
ju zastať.
„Fluffy!“
ozval sa za ňou mužský hlas. „Nechaj, Fluffy!“
Pes
štekal ďalej a Klára naňho zamračene hľadela. Prečo ju
otravoval? Stála na mieste, dážď, čo dopadal na betón, jej
obmýval celé telo. A ten pes, Fluffy, zrazu priskočil a začal jej
oblizovať chodidlá. Doráňané, ubolené.
„Fluffy!
K nohe!“
Spravila
krok vzad, pes ju nasledoval. Zakňučal, usadil sa na zemi a opäť
jej svojím drsným jazykom začal ošetrovať nohy; trochu to
šteklilo, no ani sa nepousmiala.
„Ahoj,
prepáč,“ povedal chalan, keď ju (ich) dobehol. „Fluffy, poď
sem, čo to stvá...?“ ostal na ňu hľadieť neisto s pootvorenými
ústami. Premeral si ju, Klára na sebe cítila pohľad vážnych
očí, avšak neopätovala ho. „Si v poriadku?“
Naprázdno
preglgla. „Nie.“ Načo klamať? Sebe či ostatným? Ani len to
nemalo zmysel.
Kučeravé
vlasy sa mu lepili na tvár, pes ho neposlúchal a akosi sa nevedel
zbaviť prekvapeného výrazu. Napriek tomu k nej natiahol ruku. „Som
Matúš.“
Preniesla
naňho pomaly, veľmi pomaly zrak a kývla hlavou, ani sa nepohla.
„Klára.“ Následne hlavu sklonila k psovi. „Teší ma,
Fluffy,“ dostala zo seba a vzápätí jej z hrdla vyšiel vzlyk,
vôbec ho nedokázala zastaviť. A nielen to: čo bolo horšie,
zviezla sa na obrubník a začala ešte viac plakať. Prečo?
Kvôli
psovi... Kvôli psovi? Ako láskavo sa k nej zachoval. Nohy ju vážne
boleli a on len chcel, aby jej bolo lepšie. Keby prišla takáto
doráňaná domov, babička by jej okamžite pripravila nejaký
voňavý bylinkový kúpeľ a s láskou sa o jej chodidlá postarala.
Ako aj tento pes. Fluffy.
„Ah,
prepána...“ Matúš ostal v rozpakoch, no Fluffy naňho štekol a
pokračoval v oblizovaní Kláriných chodidiel. „Čo ti je?“
prisadol si k nej.
Hoci si
tvár zaborila do dlaní, pocítila, že sa k nej priblížil, a
pozrela naňho. „Prší...“ namietla chabo.
„To
vidím, aj v tebe prší.“
Bolo to
čudné vyjadrenie, no výstižné; naozaj v nej pršalo. Možno keby
dážď zdivel a premenil sa na búrku, tá by prehrmela a Klára by
mala po nej aspoň chvíľu pokoja...
Ani
nevedela ako, a už vôbec netušila prečo, no vyrozprávala mu
všetko. Stručne, zjednodušene. „Zomrela mi babka. Nikoho iného
nemám. Nevzali ma na výšku. Neviem... neviem, čo so životom.“
To bolo všetko, čo zo seba dostala, a cez slzy na Matúša pozrela.
Tričko sa mu lepilo na telo a ona dostala na okamih šialený nápad,
ako by sa mohla cítiť lepšie. Nepoznala ho, bolo to predsa
jedno... cítiť sa lepšie... tak veľmi túžila cítiť sa
lepšie...
Rozporuplné
vnútro ju donútilo k šialenému činu a zrazu ho bozkávala. Matúš
ostal ako obarený, až po chvíľke ju zmätene odtisol od seba,
držal ju však. Jemne, ale pevne. „Klárka...“
Pery i
brada sa jej zachveli a s plačom si položila hlavu na jeho hruď.
Vzdychol, objal ju a zľahka hladil po chrbte, zatiaľ čo ona sa
zadúšala vzlykmi. Dievča, čo stratilo všetko. Dievča, v ktorom
pršalo.
„Vieš...
ja viem, že sa nepoznáme, ale... mohol by som ti nejako pomôcť?“
„Nič
mi... ne-pomôže,“ dostala zo seba pomedzi vzlyky a opäť naňho
pozrela. Vedela, že sa chová ako nepríčetná, no pritom mu to
nedokázala vysvetliť. A čosi v jeho očiach jej vravelo, že ani
nemusí.
„Možno
by si mala ísť dovnútra. Pozývam ťa k sebe, hm?“
Zažmurkala.
„Ja sa s tebou nechcem vyspať.“ Hoci jej žiaľ bol obrovský,
tvár jej pokryla červeň – na tej bledučkej pokožke,
porcelánovej či alabastrovej, ako ju nazývala babička, vyzerala
ako oheň.
„To by
som si ani nedovolil pomyslieť,“ pousmial sa na ňu. „Chcem ti
len pomôcť. Aby si sa osušila, hm?“
Ak už
na ničom nezáležalo, tak načo vravieť nie? Možno aspoň na
chvíľu zabudne. Alebo stretla psychopata, ktorý ju zabije, a jej
sa uľaví...
Za túto
myšlienku si v duchu uštedrila zaucho. Bolelo viac než doráňané
chodidlá.
Matúšov
dom patril k tým, čo stáli v „bohatej štvrti“, a Klára vážne
nemala pocit, že tam patrí. Fluffy bežal dnu spoločne s nimi, čo
ju samo osebe dosť prekvapilo, pretože do takého krásneho,
mramorového, luxusného domu určite nepatrili zašpinené psie
labky. A takisto ani jej zakrvavené, zamokrené a oslintané nohy –
preto hodila na zem baleríny a nazula si ich.
„Neubližuj
si. Poď so mnou,“ pozval ju Matúš a ona opatrne vykročila,
snažiac sa kráčať pár centimetrov nad zemou, ako keby to bolo
vôbec možné. Priviedol ju do nádhernej vykachličkovanej kúpeľne,
ktorá rozmermi prevyšovala jej súkromnú izbu. „Môžeš si
sadnúť,“ ukázal na vaňu, po čom zaváhala, či očakáva, že
sa pred ním okúpe. Napokon si sadla na okraj mramorovej vane a s
napätím ho sledovala. „Ak dovolíš, ošetrím ti to.“
Potiahla
nosom a len bezradne mykla plecami. Čo mala urobiť, zabrániť mu?
Ako? Kľakol si k nej s lavórom a správal sa tak prirodzene, že
Klára ani nepomyslela na nejaké ďalšie rozpaky. Len sa naňho
udivene dívala a dumala, či sa mohla duša jej babičky presídliť
do tela mladého muža, tá láskavá a trpezlivá duša. No v
reinkarnáciu predsa neverila; to by jej Juraj tak trochu vynadal.
„Kto si...?“ spýtala sa takmer šeptom, zatiaľ čo on sa s
pokojom a zvláštnou nehou staral o jej boľavé nohy: umyl ich,
opatrne poutieral, vzal akúsi mastičku a začal ich nežne
natierať.
„Matúš,“
usmial sa na ňu. „Matúš Kráľ.“
Nevdojak
sa zasmiala – trošičku hystericky. Kráľ jej umýval nohy.
Obyčajnej Kláre Otročnej.
„A kto
si ty, Klára?“
Predstavila
sa menom a priezviskom, viac však nedodávala. Plač ju prešiel,
hoci tvár mala vlhkú a aj celé šaty mokré. Vlastne jej začínalo
byť chladno.
„Máš
kde bývať?“
„Čože?“
zarazila sa. To vyzerala až
tak
zle? „Áno, samozrejme, že mám.“
„Dobre,“
pousmial sa, „nechcel som ťa uraziť. Ak chceš, môžeš si
požičať nejaké šaty mojej sestry. Síce nie je doma, ale vadiť
jej to nebude. Možno je trošku nižšia ako ty, no... hádam to
nebude problém.“
„Má
čierne?“
„No...
myslím, že áno. Ukážem ti jej izbu. No počkaj ešte,“
zastavil ju, keď chcela vstať, „najprv ti to zaviažem.“
Onedlho už mala chodidlá ako v mäkkých papučkách, ktoré boli v
skutočnosti obyčajným obväzom, ale chodilo sa jej vďaka tomu
omnoho lepšie.
Izba
Andrey Kráľovej vyzerala ako komnata princeznej – čo aj pasovalo
k jej menu. Klára sem rozhodne
nepatrila: ona, dievča večne zafúľané od hliny v záhrade, v
takejto nádhernej a čistej miestnosti? Matúš otvoril skriňu a
rozhliadol sa, potom vytiahol jedny čierne šaty. Boli trochu
prikrátke, no Klára sa iba poďakovala. Potešila sa, že sa zbaví
tých mokrých.
Až v
okamihu, keď ju nechal samu, aby sa prezliekla, uvedomila si, čo za
somariny to stvára. Šla do domu k cudziemu chalanovi... Čo by jej
babička povedala? Pohoršila by sa, podobne ako jej kostolné
kolegyne, čo na ňu počas choroby zabudli, hoci možno sem-tam za
ňu stratili nejaký ten Zdravas? Alebo by mala radosť, že Klára
sa nezachovala nedôverčivo?
Veď to
bola sprostosť. V tomto malom meste by pokojne došla aj domov a...
bola by tam sama. Tu... u cudzích, tu sama nebola. Bol tu Matúš. A
jeho milý úsmev.
„Hotovo,“
vyšla z izby a ešte raz mu poďakovala.
„Poď
čosi zjesť,“ pozval ju do kuchyne a ponúkol jej miesto pri
stole, na ktorý vzápätí položil limonádu so slamkou a misku s
keksami.
„Prečo
toto robíš?“
„Čo
konkrétne?“ zadíval sa na ňu, usadiac sa oproti nej a vezmúc si
keks. Pustil sa doň, zrejme, aby ju povzbudil, no Klára nemala
chuť. Z limonády si však odpila.
„Všetko.
Pomáhaš mi, hoci ma nepoznáš.“
„Som
taký pomáhač.“
„Pýtam
sa vážne.“
„A ja
vážne odpovedám,“ žmurkol na ňu. Obaja tam sedeli s mokrými
vlasmi a Klára si až teraz uvedomila, že sám sa neprezliekol.
„Ani
ty by si nemal prechladnúť,“ podotkla.
„A
neujdeš mi?“
„Ani
neviem, kadiaľ by som sa odtiaľto dostala von,“ priznala úprimne.
Ruka jej automaticky siahla po kekse, aj keď ho nechcela zjesť.
„Len
si daj,“ povzbudil ju, „ja sa skočím hodiť do čohosi
suchého.“
Bol preč
iba pár minút, počas ktorých za Klárou pribehol Fluffy a robil
jej udychčanú spoločnosť, žobroniac aspoň o kúsoček keksu.
Podelila sa s ním; nedokázala odolať tým psím očiam.
„Spokojnejšia?“
usmieval sa na ňu Matúš od dverí. Mokré svetlomodré tričko
vymenil za biele, čierne kraťasy za hnedé. Prehrabol si kučeravé
vlasy a opäť si sadol na stoličku.
„Trošku.
No nič si nevysvetlil.“
„Keď
stretnem niekoho, kto sa trápi, nemôžem ho predsa bez slova
obísť.“
„Vieš,
koľkí to pred tebou spravili?“
„No,
ja nie.“
„Prečo?“
Pokrčil
plecami. „Vyštudoval som sociálnu prácu, ak to čosi
vysvetľuje.“
„Takže
som prípad pre sociálku... skvelé...“
„Tak
som to nemyslel, Klárka.“
Zahľadela
sa naňho. Neznášala oslovenie Klárka, no teraz jej neprekážalo;
aj si istým spôsobom pripadala ako malé dievča, o ktoré by sa
mal ktosi postarať, pretože samo si nevie rady. „A ako teda?“
„Že
rád pomáham, ako som už vravel. A ak ti môžem pomôcť i ďalej,
rád to urobím.“
„A
ako? Nič nemám. Nikoho. Môj život nemá absolútne žiadny
význam.“
„Každý
život má význam. Vlastne... nepoznám ťa z videnia? Z kostola?
Sedávaš dole vľavo, nie? Ja zas hore na chóre. No už som ťa tam
dlhšie nevidel.“
Vzdychla
a zadívala sa radšej na keksy. Jeho vážne oči, ktoré sa tiež
milo usmievali, rovnako ako jeho pery, videli priveľa. „Prestala
som tam chodiť.“
„Kvôli
babke?“
Ako to
mohol chápať? Z čoho? „Nemal mi ju brať,“ zvraštila obočie.
„Hneváš
sa. Rozumiem.“
„Rozumieš?“
nadvihla obočie. Možno bol nadmerne empatický a ochotný pomáhať,
avšak ako jej mohol rozumieť?
„Nebudem
tvrdiť, že sa viem vžiť do tvojej situácie, ale taktiež som
stratil milované osoby. Keď sme boli s Aďou ešte na strednej,
naši rodičia zahynuli. Autonehoda. Taká klasika,“ úsmev mu
povädol, ale nezmizol. Videla v ňom súcit a... zmierenie.
„To ma
mrzí,“ zažmurkala, sústrediac sa na slamku, ktorou rozrážala
vlnky v limonáde.
„Pomohli
nám strýko s tetou, vzali nás k sebe a zhostili sa nášho
rodinného podniku. Potom ho Adi po výške odovzdali do rúk, takže
sme sa spoločne vrátili sem. Domov.“
Miatol
ju. Zrazu sa len tak dozvedala životný príbeh cudzieho chalana?
Prečo jej to vravel?
„A tak
sme tu. A ja chcem pomáhať. Pokojne i tebe. Čo tvoja rodina?“
„Žiadnu
nemám,“ zamrmlala.
„Aha.
Takže si mala iba babičku?“
„Presne
tak.“
Pokýval
hlavou. „A na akú vysokú si sa hlásila?“
„Na
záhradnú architektúru. Nešla som však na prijímačky,
pretože... ani som sa neučila. Ledva som spravila matury.“
„To
nič. My mladí máme v živote šťastie: máme čas naprávať
chyby alebo doháňať zameškané. Prihlášku si môžeš podať aj
o rok.“
„Dovtedy
ani neprežijem. Neviem nič robiť.“
„A čo
keby ti Aďa ponúkla brigádu v našej firme? Určite bude treba
kohosi na lepenie obálok alebo čosi podobné,“ pousmial sa opäť
– povzbudivo.
„Prečo?
Prečo by ste mi pomáhali? Nepoznáš ma.“
„Chceš
počuť tajomstvo?“
„Tajomstvo?“
nadvihla obočie.
„Teda
– iba ak veríš v zázraky.“
„Tak
to určite nie,“ zavrtela hlavou.
„Hm...
možno začneš. Dnes ráno, keď som bol vyvenčiť Fluffyho, bolo
ešte pekne, svietilo slnko. Občas si sadnem na lúke do trávy a
čítam si. Čítaš niekedy Bibliu? Rád ju len tak naslepo otvorím
a čítam. Raz čosi úplne od veci, niekedy celkom trefné,“
zasmial sa. „A dnes som čítal: „Verný priateľ je ako mocná
pevnosť, kto takého nájde, nájde si poklad.“ A vieš čo?
Ja si myslím, že som našiel poklad. V tvojich očiach.“
Zarazene
naňho pozrela a potom hneď na stôl, čo stál medzi nimi. Čo za
podivné slová jej vravel tento cudzí chalan? Nejaký Matúš
Kráľ, ktorý ju poznal z videnia z kostola? Prečo bol taký divný?
„Prepáč,
nechcem ťa privádzať do rozpakov. Niekedy vravím takéto divné
veci a potom ľudí odplaším,“ zatváril sa ospravedlňujúco.
„Nie som žiadny podivín, len... vlastne, možno som,“
pripustil. „Ale viem, že nasilu sa pomáhať nedá. Musíš to
chcieť. Ak sa však cítiš sama... pokojne sem príď. Kedykoľvek.“
To bolo
predsa šialené. Prečo by sem chodila? K týmto boháčom?
„Budeš
sa chcieť porozprávať alebo čokoľvek... a nemusí to byť ani za
mnou, Aďa je na rozhovory super. Vážne.“
Vybavila
si v mysli, ako sa k nej sklonil a umýval a ošetroval jej nohy.
Bola to asi najkrajšia a najúžasnejšia chvíľa, akú kedy
prežila s inou ľudskou bytosťou, ibaže vnímanie jej zastierala
vlastná bolesť. Niečo také... intímne. Urobil to pre ňu, pričom
ju nepoznal. Dotkol sa jej, jej nôh, nehodnotil ju, hoci ho začala
bozkávať a vrhla sa naňho, nedomýšľal si.
Prečo?
„Ďakujem,“
šepla.
„Vieš...
keď niekde prší, vždy to znamená, že niekde žiari nádherná
farebná dúha,“ poznamenal po chvíli.
Pozrela
mu do očí. „Stále prší.“ Bola to pravda aj za oknami, aj v
jej duši.
„Raz
vyjde opäť slnko. Ver mi.“
Uprela
pohľad na slamku a spomenula si, ako sa vraví, že topiaci sa aj
tej chytá. A ona sa topila, topila sa vo vlastnom daždi.
Chcela
mu veriť. Veľmi.
Veľmi
potrebovala vidieť dúhu a slnečné lúče. A všetko to badala v
očiach Matúša Kráľa, ktorý sa na ňu stále tak milo, vrelo
usmieval.
Komentáre