(pokračovanie poviedok Keď v nej pršalo a Keď sa v ňom zamračilo)
„Do one thing every day that scares you.“ (Eleanor Roosevelt)
Chodbu
napĺňal stres a ťaživá atmosféra, ale aj občasný nervózny
smiech a tichá vrava. Jedni si opakovali učivo, iní postávali pri
oknách a snažili sa myslieť na čosi iné, ďalší v snahe zahnať
strach žartovali. Klára sa na pohľad od ostatných spolužiakov
nelíšila: taktiež sa slušne obliekla, vezmúc si čiernu sukňu
tesne nad kolená, do ktorej si zapravila svetlofialovú blúzku bez
rukávov s volánmi, vybrala si čo najpohodlnejšie lodičky a tak
ako niektorí iní, aj ona zvierala v rukách knihu. Nebola to však
učebnica dendrológie či deskriptívnej geometrie, ani zošit s
poznámkami z územného plánovania, nosných konštrukcií,
projektovania konštrukcií, ekológie, výstavníctva, dizajnu alebo
aplikovanej mechaniky.
Klára
držala Bibliu. Nelistovala v nej, iba cítila v dlaniach jej
príjemnú ťarchu a rátala jednu sekundu za druhou. V duchu si
opakovala verš, ktorý si prečítala ešte ráno v posteli: „Od
svojho zrodu odkázaný som na teba, ty si môj Boh už od lona
matky.“ Práve na tento deň to bolo čosi až bolestivo
výstižné, hoci si to dlhé roky života nepripúšťala. Mala
predsa babičku, ale tá už bola dávno preč. Až príliš dávno...
Stále
však boli v jej živote pevné body, na ktoré sa mohla spoľahnúť.
Mala predsa Matúša, ten bol jej oporou, silou, tým najstabilnejším
stĺpom, o ktorý sa mohla oprieť. A o stabilite stĺpov už veru
čo-to vedela, doslova aj obrazne. A práve vďaka Matúšovi
pochopila, že nemá len jeden jediný oporný bod – pochopila, že
má i Boha. On tu bol stále a vždy, síce neviditeľný, ale
rovnako prítomný. Rovnako starostlivý. Rovnako dobrý.
Matúšovi
bola za toľké vďačná. A v tento deň za to najviac, čo jej
mohol dať: jeho prítomnosť. Kvôli jej štátniciam si vzal voľno,
aby ju mohol sprevádzať na najnáročnejšiu skúšku, akou mala
prejsť, usadil sa s ňou na chodbe a sedel pri nej. Nemusel jej nič
povzbudivé vravieť, povzbudzovala ju už len jeho blízkosť, jeho
dlaň zľahka spočívajúca na jej pleci. Onedlho mala dnu vstúpiť
i ona a začínali sa jej potiť dlane; napriek tomu Bibliu naďalej
držala, nepúšťala ju.
Pomaly
si prezrela svojich spolužiakov: za tie roky štúdia si tu síce
našla pár kamošov, no nik sa jej nepriblížil väčšmi než
Matúš. Nikdy v živote nepoznala nikoho, kto by bol jej srdcu taký
blízky ako Matúš. Sama prežívala stres, obavy, návaly tepla a
následnú triašku, krútila sa jej hlava, každú chvíľu pila
vodu a potom zas bežala na toalety, aby si náhodou nelosovala
štátnicové otázky s plným mechúrom. Jej spolužiaci-kolegovia
nevyzerali na prvý pohľad vystresovane, ale vedela, že každý sa
bojí. Zvlášť po tom, čo zistili, že v ich komisii bude sedieť
prísny, náročný a v negatívnom zmysle slova spravodlivý
profesor inžinier Mlžný, kandidát vied. Na jeho predmetoch si z
prvého skúškového termínu vždy všetci zákonite odniesli F;
nebola žiadna hanba neurobiť uňho skúšku – skôr to bola
nepríjemná tradícia.
Pred
chvíľou si uvedomila, že jej tak trochu pomáhajú pomalé hlboké
nádychy a výdychy, preto si ich zopár dopriala. Mala chuť znovu
prosiť Boha, aby to dopadlo dobre, aby roky jej štúdia záhradnej
architektúry nevyšli nazmar a aby si vytiahla tie správne
štátnicové otázky, tak ako to už urobila mnohokrát. No ako
hľadela na ostatných ľudí, ktorí rovnako ako ona zvládli
štúdium, začala v duchu prosiť za nich. Za to, aby nevchádzali
do triedy pred komisiu vyplašení, ale s pokojom v mysli. Za to, aby
im pomohol prejsť touto poslednou – najväčšou a
najstresujúcejšou – skúškou.
S
bledou tvárou odtiaľ zrazu vyšla ryšavá Katarína s okuliarmi,
kučeravý Oto zrejme práve prešiel k stolu pred komisiu a na
prípravu sa vybral najpríťažlivejší spolužiak z ročníka,
čiernovlasý Roman s upravenou briadkou. Klára sa opäť nadýchla;
ďalšia v poradí bola ona. Katka sa usadila neďaleko a hneď
začala nervózne mykať nohou, pričom takmer okamžite sa okolo nej
zhrčili zvedaví kolegovia a vypytovali sa, ako to dnu šlo.
Odpovedala veľmi stroho, preto jej Klára radšej ani nevenovala
pozornosť.
„V
poriadku?“ Matúš jej rameno jemne stlačil.
Pozrela
naňho a pousmiala sa. „Áno.“ Bola to pravda, i keď jej telo sa
chovalo presne ako pod náporom stresu: najradšej by sa čímsi
ovievala, pretože jej ostalo teplo, srdce jej rýchlo búšilo, v
lícach cítila nepríjemnú horúčosť. Napriek tomu jej myseľ
ostávala jasná, pokojná.
Matúš
prikývol a opätoval jej úsmev. Vekový rozdiel medzi nimi už
dávnejšie stratil váhu, pretože z Kláry sa stala vysokoškoláčka
– veľmi zodpovedná vysokoškoláčka – a teda i samostatná
osoba, ktorou síce bola už i predtým, no vedel to akurát tak on a
možno Aďa. Doposiaľ veľmi rád spomínal na Andreinu svadbu, kde
sa na hostine mohol Klárou pochváliť pred rodinou a širším
okruhom známych a priateľov, ktorí boli pozvaní. Skutočne bol na
ňu pyšný, bol hrdý, že to čisté dievča, v ktorom sa skrýval
poklad, si vyvolilo práve jeho.
Vedel,
že to zvládne. Nepotrebovala, aby ju sem prišiel podporiť, avšak
chcel stáť po jej boku. Keď ju sledoval, ako vstáva a vystretá
kráča elegantnou chôdzou do miestnosti, kde sa odohrávali
štátnice budúcich inžinierov záhradnej architektúry, podvedome
si rukou zablúdil do vrecka nohavíc a neisto sa pomrvil na mieste.
Aj on mal z tohto dňa stres, avšak nie preto, že by sa obával, že
Klára zlyhá. Dobre vedel, koľko času venovala učeniu, veď u nej
strávil všetky tie chvíle a robil jej spoločnosť.
Niežeby
sa k nej presťahoval, no odkedy sa Aďa a Jano vzali, trávil v jej
dome viac času než v svojom. Na sťahovanie však mali ešte čas,
najprv boli dôležité iné kroky.
Čakanie
na chodbe, sprevádzané nervóznymi rečami Kláriných spolužiakov,
sa mu videlo nekonečné. Dobre vedel, že by vnútri mala stráviť
zhruba hodinu, veď si tým sám kedysi prešiel, hoci jemu kládli
otázky z úplne iných vied a odvetví, než budú čochvíľa klásť
jej. S povzdychom vzal do rúk jej Bibliu a námatkovo ju otvoril,
ako mal tak často vo zvyku. „V druhom roku kráľa Dária,
dvadsiateho prvého dňa siedmeho mesiaca zaznelo slovo Hospodina
prostredníctvom proroka Aggea takto: Spýtaj sa judského
miestodržiteľa Zerubábela, syna Šealtiélovho, a veľkňaza
Jéšuu, syna Jócadakovho, a ostatného ľudu...“ Pousmial sa
a zavrel ju. Tentoraz to nevyšlo; nevadí.
Oprel
sa temenom o stenu a privrel oči. Pýtal si pre Kláru pokoj, i keď
ho už predtým fascinovalo, s akým vyrovnaným výrazom vošla do
triedy. Napokon sa pristihol pri tom, že je opäť trochu sebecký a
skĺza v myšlienkach k vlastnému stresu a zabúda na to, čím si
práve teraz prechádza Klára.
Otvorenie
dverí bolo ako vyslobodenie – no to ešte len vyšiel jej
spolužiak s briadkou a ona si práve sadala pred komisiu. Nadýchol
sa, vydýchol, nadýchol sa, vydýchol. Skúsil to s Bibliou znovu:
„Jonatán sa dopočul, že do Kádeša v Galilei prišli
Demetriovi vojvodcovia na čele veľkého vojska s úmyslom zbaviť
ho vlády. Vyrazil proti nim, ale brata Šimona nechal v tom kraji.
Šimon sa utáboril pri Betsure, mnoho dní bojoval proti nemu a
obkľúčil ho.“ Z hrdla mu vyšiel povzdych a odložil ju;
teraz asi nebol ten správny čas. A vlastne, beztak by sa na text
nedokázal poriadne sústrediť.
Namiesto
toho hypnotizoval pohľadom dvere a takmer mu mykalo rukou, aby
stisol kľučku a otvoril ich. Akonáhle sa skutočne znovu otvorili,
vyskočil na nohy. Klára podišla k nemu a on ju bez váhania objal,
sotva si uvedomujúc, aký výraz zahliadol na jej tvári. Bola
bledá, ale to ona bola vždy; jej pokožka bola skrátka taká.
Trošku sa však odtiahla a on si ju pozorne prehliadol: kútiky pier
sa jej mierne usmievali. „Dobre?“ spýtal sa.
„Dobre...“
prikývla. „Myslím,“ dodala pre istotu tichšie, aby nepôsobila
príliš sebaisto.
„Skvelé,“
potiahol ju k lavici a opäť sa posadili. Kým mu vravela svoje
dojmy, ako ju docentka inžinierka Valachová, pí-ejč-dí,
pochválila za krásny náčrt k otázke z deskriptívnej geometrie,
ktorú si vytiahla, ako sa ju docent Mlžný snažil zhodiť, no ona
mu zodpovedala každú otázku, a ako sa na ňu tretí docent
inžinier Schuster milo usmieval a podporoval ju v tom, čo vravela,
stále ju pevne držal za ruky. Hľadel jej do očí a snažil sa
vnímať, no tak celkom to nešlo, pretože jeho myseľ už sa po
tomto úspechu začala predčasne sústrediť na to, čo bude neskôr.
V
skutočnosti ešte strávili na chodbe nasledujúce štyri hodiny,
keďže docenti si ráčili spraviť prestávku a taktiež sa ešte
potrebovali poradiť o jednotlivých skúšaných. Klára si napokon
vypočula hodnotenie B, z ktorého jej poskočilo srdce v hrudi,
všetkým docentom sa poďakovala a takmer vybehla von, Matúšovi
rovno do náručia. Keď už to bolo oficiálne, ich objatie mohlo
tiež nabrať na vážnosti aj intenzite, už mali čo oslavovať, už
sa skutočne mali z čoho tešiť.
„Inžinierka
Otročná, smiem vás pozvať na neskorý obed do nejakej skvelej
reštaurácie?“
„Určite
smiete, pán magister,“ uškrnula sa naňho a ruka v ruke sa
vybrali cez cestu oproti univerzite, do indickej reštaurácie, kde
si obaja objednali kuracie mäso a typický, veľmi chutný indický
chlieb naan, Klára si k mäsu zvolila citrónovú omáčku a
Matúš mätovú.
S
plnými žalúdkami potom mohli sadnúť do Matúšovho auta a vydať
sa na cestu domov, pričom Klára sa s dobrým pocitom v duchu lúčila
s týmto veľkomestom, kam nepatrila. Vždy patrila do svojho malého
rodného mestečka, v ktorom síce podľa niektorých „zdochol
pes“, no ona ho nadovšetko milovala, aj keď neponúkalo
nespočetné množstvo lukratívnych pracovných miest so skvelým
platom. Ponúkalo hlavne pokoj, blízkosť prírody a dobrých ľudí,
čo bolo pre ňu omnoho dôležitejšie.
Teraz
už sem príde iba na promócie, spravia si s Matúšom oslavu a
potom sa už bude sústrediť na hľadanie práce a bežný život,
ozajstný život – život dospeláka. Napriek neistému pocitu z
budúcnosti sa na to všetko tešila. Veď už si aj pripadala...
dospelá.
Domov
pricestovali, keď sa už blížil západ slnka, ale cestu si Klára
naplno užívala. Počúvali rádio a keďže z nej opadol všetok
stres, zo žartu sa pripájala k moderným speváčkam a ich letným
hitom, vymýšľajúc si slová a aj melódiu, pretože dané piesne
vôbec nepoznala. Na mieste spolujazdca dokonca tak trochu tancovala
a spamätala sa, až keď zišli z diaľnice a zastali na akomsi
semafore, pretože na ňu sprava hľadel pobavene šofér vo
vedľajšom pruhu. Matúš sa tiež väčšinu cesty smial, aj keď
si na ňom všimla občas zvláštny výraz tváre, no to sa možno
iba sústredil na cestu.
Len
čo zaparkoval pred jej domom, Klára už-už vystúpila, ale Matúš
ju chytil za predlaktie. „Ešte by som chcel...“
„Hádam
sa nelúčime? Ideš ku mne,“ venovala mu úsmev a predsa len
opustila auto, pri dverách na Matúša počkajúc. Vzdychol a vydal
sa za ňou; koľkokrát sa ešte bude musieť takto zhlboka
nadýchnuť, než to zo seba dostane? Ale mala pravdu, takto pri
rozlúčke v aute predsa nebola vôbec vhodná ani pekná chvíľa.
Sledoval ju, ako pripravuje pre oboch limonádu, potom navrhla, aby
spolu vyšli do záhrady. Usadili sa v altánku, Klára na stôl
položila tácku s džbánom i pohármi a hneď sa aj napila. „Prídeš
zajtra? Spravím tortu. Treba oslavovať.“
„Hm,
tortu?“ pousmial sa. „Vieš, že by som prišiel aj bez torty,“
odvetil so smiechom.
„Viem,
že kvôli torte prídeš skôr a rýchlejšie,“ žmurkla naňho.
„Chcela by som spraviť smotanovo-ovocnú, takú sviežu. A priveď
aj Aďu s Jančim, ak budú mať čas. Že ich pozývam. Alebo jej
napíšem? Či zavolám? Môžem i to...“
„Poviem
jej. Určite radi prídu. Majú pre teba aj dar.“
„Dar?
Nemám predsa sviatok.“
„Máš,
dnes si mala dôležitý deň. A ja by som ho rád...“
„Nepotrebujem
dary, Matúš,“ prerušila ho. I keď sa roky snažil uisťovať
ju, že môže pokojne prijímať dary a nemusí sa cítiť dlžná,
Klára s tým mala stále problém. Jednoducho nemala pocit, že si
ich zaslúži, potrebovala sa za ne nejako odvďačiť a preto sa
niektoré dary stávali pre ňu skôr bremenom než radosťou. Ale
aspoň sčasti bol v svojej snahe úspešný, keďže jeho darčeky
vždy nadšene prijala.
„Chcú
ťa potešiť. O nič viac im nejde. A zagratulovať ti k úspechu.
Hádam si to s tým pozvaním nerozmyslíš.“
„Nie...“
zvesila plecia trochu zahanbene. „Samozrejme, že nie. Chcem to
osláviť.“
„To
som rád,“ vzal jej ruku do svojej, zahľadiac sa na ňu.
„Ste
moja jediná rodina,“ dodala tichšie.
Matúš
sa usmial, no vzápätí zvážnel. Začul v tom narážku na Klárinu
mamu? Mamu, ktorá jej síce až doposiaľ prispievala na živobytie,
ale jakživ sa s ňou nestretla? Nejavila záujem? V nej videl aj
koreň Klárinho problému prijímať darčeky. „Klári...“
naklonil sa k nej bližšie a ona sa oňho oprela.
Napriek
tomu, že ich ožarovali oranžovoružové lúče slnka
zachádzajúceho pomaly za obzor, na Kláru sadol smútok. „Chýba
mi babička. Kiežby tu mohla byť... Vieš, koľkokrát som si
priala, aby ťa stihla spoznať?“
Objal
ju okolo pliec. „I ja by som ju veľmi rád bol poznal. No poznám
ju cez teba a vďaka tebe. A myslím, že je tu teraz s nami.“
„Myslíš...?“
slabo sa pousmiala a dvihla k nemu oči. Vždy sa v jeho pohľade
strácala a zároveň nachádzala samu seba. Žiaril ako slnko,
ligotal sa ako dúha. Bolo v ňom toľko lásky.
„Ľúbim
ťa, Klári,“ zašepkal jej a venoval jej ľahučký bozk na špičku
nosa, keďže po takom bozku sa vždy zasmiala. I teraz.
„Ah,
ty...“
„Si
krásna, keď sa smeješ. Nič ti nepristane viac než úsmev.“
„Ty
si ten, kto mi ho vrátil,“ pohladila ho po tvári.
„Prajem
si, aby si mala na úsmev dôvod každý jeden deň. Viem, že nie
všetko je ružové, i teraz, vchádzaš do úplne nového obdobia
života, je to obrovská neznáma, ale... viem, že to zvládneš.
Vieš, koho máš po boku.“
„Teba,“
šepla a letmo ho pobozkala.
„Okrem
mňa.“
„Viem,“
prisvedčila.
Usmial
sa na ňu. „Viem, že máš za sebou veľký deň. Ale rád by som
si ho trochu privlastnil a ukradol pre seba.“
„Ukradol?
Môj deň? Ako to myslíš?“
Odtiahol
sa od nej a uchopil jej dlaň, pričom si pred ňou čupol. „Chcel
by som, aby bol veľký pre nás oboch.“
Kláre
srdce vynechalo úder a so zvláštnym napätím a motýľmi v bruchu
sledovala, ako voľnou rukou Matúš čosi vyťahuje z vrecka
nohavíc. Bola to malá škatuľka zo svetlého dreva, ktorú trochu
nemotorne ľavicou otvoril. Zhíkla, keď zbadala ligotavý prstienok
s drobučkým kamienkom v tvare strieborného srdiečka. Niežeby ju
až tak šokovala žiadosť o ruku, o manželstve hovorili mnohokrát,
plánovali si, ako budú spoločne žiť v Klárinom dome, ako sa
budú starať o záhradu, ako pomenujú svoje deti, ale vo všetkom
tom strese, ktorým si v posledných týždňoch prechádzala, by jej
ani nezišlo na um, že by to urobil v deň jej štátnic.
„Tak
by som sa chcel spýtať,“ ozval sa a ona s námahou pozrela do
jeho očí, ktoré blúdili po celej jej tvári. Bol nervózny; Matúš
bol nervózny. To sa stávalo ozaj veľmi zriedka. „Chcel by som sa
spýtať, či mi povieš áno. Či sa chceš stať Klárou Kráľovou.“
Rozosmiala
sa. „To je teda jazykolam...“ vzala jeho tvár do dlaní a
sklonila sa k nemu. Matúš sa taktiež zasmial, ale predsa len
nervózne očakával jej priamu odpoveď. „Áno. A áno,“
zašepkala, vtisnúc mu bozk plný smiechu na pery. Obaja súčasne
vstali, ich bozk prerástol do pevného objatia a ani jeden z nich
nemusel mať otvorené oči na to, aby videl jasné slnečné lúče,
ktoré práve prežiarili ich životy.
Komentáre