Nefritová ruža: 2. kapitola

Neznášala, keď sa v hostinci objavil Yaver. Snažila sa mužov prijímať takých, akí boli, pretože nechcela stráviť každú noc nenávisťou voči tým, ktorí sa jej zmocňujú. Ale Yavera, toho skutočne nenávidela. Neznášala totiž pokrytcov a takých, ktorí sa hrali na čosi, čím nie sú. Lepšie jej bolo s niekým, kto sa tváril ako zver počas celého dňa – i keď jej ublížil, šticoval ju, bol k nej zlý. No aspoň bol úprimne zlý, na rozdiel od Yavera.

Ten sa tváril ako svätuškár, veď ako reverend i musel. Clarhy vždy sebecky dúfala, že si vyberie iné dievča, aj keď zväčša skončil s ňou. Tentoraz ale smeroval priamo za ňou, len čo vkročil dnu, rozraziac dvere. Ako vždy, keď prišiel, bola už hlboká noc. Určite dúfal, že ho nik neuvidí kráčať do Bielej labute a že hostia v hostinci budú takí spití, že si jeho prítomnosť nezapamätajú.

„Poď,“ schytil ju za predlaktie a ťahal po schodoch. Clarhy ostala zarazená a poplietli sa jej nohy, takže zakopla a takmer spadla. „Sto bleskov, dávaj pozor na to decko!“ zahriakol ju.

„Vy dávajte pozor,“ odsekla. Všetci mu museli vykať, akoby bol ich pánom, a to ju na ňom štvalo asi najviac.

„Neprovokuj, dievčisko,“ vhodil ju do jednej z izieb, ktorá však nepatrila Clarhy. Zrak jej padol na dvojicu vzdychajúcich postáv v posteli a otočila sa, aby odviedla reverenda Yavera kamsi inam, no on očividne na nič nedbal, oprel ju o posteľ a rozopol si nohavice.

Hoci to bolelo a Clarhy nedokázala odtrhnúť pohľad od dievčiny, ktorá, ako zistila, vzdychala od bolesti a strachu, na rozdiel od jej zákazníka, predsa len v nej bola maličká radosť, že nemusí zízať do tváre reverenda. Keď konečne dofučal a odtiahol sa od nej, hodil sa do kresla, uprúc zrak na drevený strop. Druhému zákazníkovi to trvalo ešte pár minút, až sa napokon zvalil na dievča, ktoré horko zaplakalo.

Clarhy si stiahla sukňu a s námahou sa postavila, odvrátiac sa od nich. Bolo jej zle, zle na tele i na duši. Reverend bol ako zviera. Dlho si čosi odopieral, lebo musel, no potom, keď už to nevydržal, všetko dobehol s takou zúrivosťou, až sa na to nedalo zabudnúť. Clarhy bez otázok či rozlúčky odkráčala k sebe a vkĺzla do vane, pričom po tvári jej tiekli slzy.

Plakať kvôli sebe samej bolo akési čudné. Nezvykla to robiť, odkedy vyrástla, avšak sem-tam sa predsa len nahromadila bolesť a musela vyjsť von. Keď začula klopanie, pozrela z vane cez otvorené dvere malej kúpeľne k dverám vedúcim z jej skromnej spálne na chodbu. „Áno?“

„Si sama, Clarhy?“

„Luatril,“ usmiala sa, keď spoznala vdovcov hlas. „Poď ďalej!“ Vošiel a keď ju zahliadol vo vani, zatvoril za sebou, podíduc k nej. „Chcel by si sa ku mne pridať?“

„Čože? Nie. Prišiel som... vlastne, chcel som sa ti poďakovať.“

„Poďakovať?“ premerala si ho. V rukách zvieral klobúk a vyzeral trochu nesvoj. Až po chvíli jej došlo, že nie je opitý do nálady ako zvyčajne; bol triezvy a trochu nervózny. „Za čo?“

Sťažka preglgol a uprene sa jej zahľadel do očí, hoci očividne bojoval s tým, aby nezízal na jej telo. Clarhy, ktorá dávno stratila akýkoľvek ostych, sa s trochou ľútosti zatúžila zahaliť, no nemala čím. „Pomohla si mi. A ja odchádzam.“

„Odchádzaš?“ prekvapila sa.

„Áno. Chcem si založiť farmu. Vlastnú. A ožením sa. Snáď.“

„Ah... tak to ma veľmi teší, Luatril,“ odvetila mu úprimne. Na druhej strane, sebecky jej bolo z jeho odchodu smutno, bol jedným z mála naozaj príjemných zákazníkov, pri ktorých sa necítila zneužívaná.

„Takže... ďakujem, Clarhy,“ pousmial sa na ňu.

„Čiže si sa prišiel rozlúčiť.“

„Presne tak.“

„Tak... povedz mi ešte ,krásna ruža‘, Luatril. Prosím.“

Očervenel, ale prezrel si jej tvár a opäť sa pousmial. „Ďakujem ti, krásna ruža. A zbohom.“ Nato vcelku rýchlo odkráčal, nedal jej možnosť zareagovať.

Clarhy si opäť uvoľnene ľahla a uvedomila si, že je vážne smutná. Luatril zanechal v jej srdci stopu a taktiež si kúsok jej rozorvaného srdca bral so sebou, hoci o tom možno ani sám nevedel.

***

Počas dňa, keď na Arkiem žiarili slnečné lúče, ba priam ho spaľovali, Firtahl dovolil, aby Clarhy ako-tak oddychovala. Musela sa i tak pohybovať po priestoroch hostinca a prípadne zabávať hostí, ktorí prejavili záujem o jej spoločnosť – avšak iba slovne. Cez deň si teraz, počas tehotenstva, nemusela nikoho vodiť do izby. Chlapi boli na to zvyknutí, vedeli, ako to chodí s tehotnými dievčatami u Firtahla, a rešpektovali to.

Clarhy chvíľu márne pátrala očami po elfských ušiach, no Nuael tam skrátka nebol. Zaiste mal cez deň dosť práce, i keď netušila akej. Možno to radšej ani nechcela vedieť; Firtahlove obchody mali veľmi ďaleko od čestných. Vzhľadom na to, že žili na samom okraji ľudského kráľovstva, kam nezablúdili ani kráľovské stráže, mohol si to dovoliť.

Okolo poludnia sa aj Biela labuť vyprázdnila a Clarhy sa odvážila vyjsť von. Slnko stále pražilo, až závidela zlatokopom, ktorí sa pohybovali v tieni stromov a v príjemne chladnej vode. Vykročila prašným chodníkom, pričom štrk jej škrípal pod nohami. Niektorí ju pozdravili, iní na ňu s úškrnmi pokrikovali: „Ruža, chceš môj tŕň?“ a čosi podobné. Na každého sa len usmiala, neodpovedala.

Vyšla z obývanej časti Arkiemu a dostala sa na cestičku, ktorá viedla k ryžoviskám. Určite sa tam usilovne pracovalo a Clarhy sa zo zvláštnych pohnútok vydala práve tam, akoby ju zaujímali robotníci. V tôni stromov však bolo omnoho príjemnejšie než na priamom poludňajšom slnku a tráva pod jej nohami bola taká mäkká, až si vyzula topánky a vykročila po nej bosá.

Keď začula mužské hlasy, zastala a skryla sa za jeden z kmeňov, vyzerajúc zvedavo k rieke. Nechcela, aby ju zahliadli, nechcela počúvať tie reči. Aspoň chvíľu chcela nebyť ,tou štetkou‘. Na vlastné prekvapenie mnohých mužov vôbec nepoznala: predpokladala, že do Bielej labute chodia všetci a že všetci si aj užívajú s Firtahlovými dievčatami. Očividne to tak nebolo a to poznanie jej prinieslo na tvár úsmev. Tak predsa neboli všetci takí, predsa sa našli aj dobrí, spravodliví muži, ktorí boli verní svojim manželkám a nemysleli iba na pôžitky tela.

„Čo sa tu zakrádaš?“ ozvalo sa jej za chrbtom a ona sa zarazene otočila.

„Nuael,“ bez premýšľania si pri pohľade naňho pohladila brucho. Košeľu mal rozopnutú a hruď sa mu leskla od potu. „Iba sa dívam, nič viac.“

Dlhé vlasy mal zviazané do chvosta a nepadali mu do tváre, vďaka čomu sa jej naskytol až príliš priamy pohľad na všetky jeho jazvy. „Dívaš? Na čo?“

„Na zlatokopov.“

„Pripadá ti to zaujímavé?“

„Neviem,“ vykukla spoza stromu. „Čo tu robíš ty, Nuael?“

„Dohliadam na nich.“

„Naozaj?“ prekvapene naňho pozrela. „Máš toľko Firtahlovej dôvery?“

„Ako vidíš,“ mykol plecami. „Mala by si sa vrátiť domov.“

„Kam?“ opýtala sa mimovoľne.

„K Firtahlovi,“ prebodol ju nie najprívetivejším pohľadom.

Vzdychla. „Dobre.“ Neprehovárala ho, iba sa pousmiala a skutočne zamierila späť. Ibaže Biela labuť ani zďaleka nebola jej domovom. Veď vôbec nemala tušenia, aké je mať domov a čo je vlastne domov.

***

Skutočne jej chýbal Luatril. Kedykoľvek si naňho spomenula – čo bolo vždy, keď sa do hostinca vrútil reverend a schytil ju –, ostalo jej clivo a ťažko na duši. Spomienky na vdovca ju nútili spievať smutné piesne a balady, čím si v Bielej labuti získavala čoraz viac priaznivcov, takmer ako za starých čias, keď sa na nej ešte nedalo badať tehotenstvo. Chceli ju však len počúvať, čoraz menej mužov sa o ňu zaujímalo ako o štetku.

Pristihla sa pri tom, že jej to vyhovuje.

Nechýbali jej chlípne dotyky a mená cudzích žien, ktoré muži opakovali v jej posteli. Nič z toho jej nechýbalo a zistila, že sa jej spáva omnoho lepšie.

Napriek tomu pociťovala s blížiacim sa pôrodom čoraz väčšiu clivotu. Bála sa bolestí, bála sa krvi a toho, ako to s ňou dopadne, ale najväčšmi sa bála o dieťa. Predstavovala si, ako počuje jeho plač a odnášajú ho od nej preč. Už teraz jej pri tých myšlienkach zvieralo srdce; nemala ani poňatia, ako to zvládne.

Keďže si v ten večer zatiaľ nežiadali jej spev, postávala pri schodoch a spoločnosť jej robili aj iné dievčatá, no keď sa k nim priblížil Firtahl, okamžite sa stiahli a pustili sa do práce. Zato Clarhy pri sebe majiteľ hostinca zadržal. „Čoskoro pôjdeš.“

„Do Purthamu?“

„Nie. Zmenil som plán.“

„Ako?“ zahľadela sa naňho. Najbližším mestom bol skutočne Purtham a sirotinec v ňom už vychovával nejednu z ratolestí Firtahlových dievčat.

„Nuael ťa vezme až do Passilorrisu.“

„Čože? Do hlavného mesta?“ takmer jej vypadli oči. „A to už prečo?“

„Bol to vlastne jeho nápad. A má pravdu. Môžem tam tvoje dieťa predať do otroctva a zarobiť.“

Clarhy prešiel po chrbte mráz. To bol horší, omnoho horší osud než sirotinec. Firtahl videl zárobok všade, to už sa dávno naučila, avšak čosi podobné jej ani len nezišlo na um. Radšej nech jej dieťa žije v domnení, že ho nik nechcel, než s vedomím, že ho predali ako vec.

Pred Firtahlom neprejavila jedinú emóciu. „Kedy vyrazíme?“

„O tri dni. Všetko som zveril Nuaelovi. Môžeš sa mu poďakovať, azda sa s tebou aj trochu podelím o to, čo za tvoje decko získam. Vieš, že za dievča dostanem viac než za chlapca? To je ale výsmech samotného osudu, čo?“ uškrnul sa. „Tak pros bohov, nech je to decko dievča, aspoň dostaneme viac.“

Zažmurkala a zhlboka sa nadýchla, prikývnuc, načo Firtahl so spokojným výrazom odkráčal.

Otroctvo. Jej dieťa bude otrokom. Aký lepší osud by vôbec mohlo mať dieťa štetky? A navrhol to samotný Nuael? Nechcelo sa jej veriť, no... možno si na tú noc spomenul, znenávidel ju a chcel ju potrestať. Jeho správanie v poslednom čase tomu, v konečnom dôsledku, vlastne nasvedčovalo.