Poviedka: Ambroisie

Ambroisie

*** Súčasný slovník slovenského jazyka: ambrózia = v gréckej mytológii pokrm bohov, ktorý im dával krásu, mladosť a nesmrteľnosť ***

„Mala by si ju už odložiť, drahá,“ pozrel na ňu Théodore v zrkadle a Ambroisie sa pousmiala na drobné telíčko, ktoré sa túlilo k jej hrudi. Už len to, že pridájala vlastnú dcéru, bolo neobvyklé, no rešpektoval to, hoci to preňho znamenalo vzdať sa manželských radovánok. Výnimočnou ju však činili aj iné vlastnosti, nielen materinská láska, ktorou oplývala pri Georgette rovnako ako pri Odette.

Zdvihla k nemu zrak. „Čochvíľa zaspí, potom ju uložím do postieľky.“

„Bol by som nerád, keby na nás musel náš hosť čakať, drahá.“

Znel veľmi milo a prívetivo, no napriek tomu na ňom videla nervozitu. Nečudovala sa, sama cítila čosi veľmi podobné, ba možno ešte silnejšie. Bastien de Craon sa vrátil do Nantes po rokoch štúdia a aj učiteľskej praxe v Paríži, kde študoval a následne vyučoval právo na Sorbonne; prišiel síce nečakane, ale – našťastie – nakrátko. Ambroisie pohliadla do zrkadla, kde videla svoj odraz, jednak zlaté kučery posplietané do zložitého vysokého účesu, jednak maličkú Georgette vo svojom náručí a svetloružovej perinke.

„Nemáš byť prečo nervózny, Théodore,“ prerušila ticho, načo sa manžel obrátil k nej a pristúpil bližšie. Dokonca sa sklonil a vtisol jej bozk na čelo, pri ktorom Ambroisie podvedome privrela oči a pousmiala sa.

„Ani ty, drahá,“ šepol jej sotva počuteľne a pohladil Georgette, ktorá pomaly zaspávala, po líčku.

Úsmev jej z tváre zmizol a zhlboka sa nadýchla, no neodpovedala na jeho slová. Théodore sa vystrel a vzdialil sa od nej, uhladiac si pred zrkadlom svoj odev. Ambroisie sa na okamih stratila v minulosti, ale dcérkino zamrnčanie ju rýchlo vrátilo späť. Iba na kratučký okamih si spomenula na prvé stretnutie s Bastienom, keď sa ešte ako deti hrali vo veľkej záhrade Ambroisinej vznešenej rodiny a on, čiernovlasý chlapec s očami žiarivomodrými ako vzácny topás, ju nechtiac hodil do mokrej trávy, po čom si zašpinila šaty a rozplakala sa. Ako ospravedlnenie jej pri najbližšom stretnutí daroval voňavú levanduľu, ktorú si usušila a odložila.

Georgette napokon priniesol spánok matkin tichý hmkavý spev a Ambroisie ju jemne a opatrne uložila do kolísky, pričom zazvonila na slúžku. „Vaša jasnosť,“ uklonila sa jej a pozdrav zopakovala, keď si uvedomila prítomnosť pána domu. Théodore L'Aubespine jej sotva pokynul hlavou a upriamil sa na manželku; korzet tmavofialovej farby a o čosi svetlejšia sukňa, posiata výšivkami orgovánu, jej pristali rovnako ako akékoľvek iné šaty. Zväčša nosila podobné odtiene, ktoré jej nesmierne pristali – často si pomyslel, že vyzerá ako anjel, a nebol jediný. No bol jediný, s kým predstúpila pred oltár. Ona bola najväčším ziskom jeho života.

„Postráž ju. Keby sa stalo čokoľvek, okamžite po mňa pošli,“ nariadila Ambroisie dôrazne, ale milo, tak ako to mala vo zvyku. Len nerada opúšťala Georgette, hoci sladko spala a jej neprítomnosť si s najväčšou pravdepodobnosťou ani nemohla uvedomiť.

„Mali by sme ísť, drahá,“ pripomenul sa jej Théodore. Keď konečne podišla k nemu a on jej po bozku na chrbát dlane ponúkol rameno, na kratučký zlomok času zbadal ich spoločný odraz v zrkadle. Vykročil preč z manželkinej spálne, zároveň však myslel na to, ako kontrastne vedľa seba vyzerajú: ona, nádherná mladá žena, síce matka dvoch dcér, no predsa prekrásna, so žiarivou tvárou, a on, muž po štyridsiatke, nudný muž, so šedinami v hnedých vlasoch skrytých pod typickou barokovou parochňou... Porušovala tradície, ale vedela to robiť nevtieravým, nie rebelantským spôsobom. Nechcela provokovať, ona bola jednoducho sama sebou. Preto všetci vídali jej skutočné, pravé vlasy, preto nechcela ani pre jednu z dcér dojku. Kto by ju na jeho mieste nemiloval? Miloval ju už ako sedemnásťročnú, hoci bola vtedy skôr dieťaťom než ženou.

Kráčala po manželovom boku vystretá, na perách sa jej mihotal ako plamienok sviečky, na ktorý útočí vietor, nenápadný úsmev. Ako pravá šľachtičná, grófka Ambroisie L'Aubespine vždy vedela, ako si zachovať hrdosť.

Jedáleň ožarovali krištáľové lustre a dlhočizný stôl, pripravený pre štyri osoby, pokrýval snehobiely obrus, ktorý sa však dalo sotva vidieť pod toľkým porcelánom, pod toľkými vázami a toľkými svietnikmi. Nevošli však priamo do miestnosti, Théodore zastal ešte v predsienke, kde čakali – najprv pribehla Odette, Ambroisina prvorodená, teraz už takmer sedemročná dcéra. Na chrbát jej padali rovnaké plavé lokne ako jej matke a široko sa usmievala, tak ako to dokáže len dieťa – úprimne, nie strojene, milo, nie falošne. Odette sa skrátka naozaj tešila na večeru, na rozdiel od svojich rodičov, ktorí to museli iba zahrať.

Trojica sa spoločne nastúpila a netrvalo dlho, kým hlásnik oznámil príchod jeho jasnosti, grófa Bastiena de Craon, ktorý prišiel svižne, rýchlo, akoby sa kamsi ponáhľal. S obomi sa slušne pozdravil, Ambroisie naznačil bozk na chrbát ruky, keď ju mu podala, v skutočnosti sa jej však nedotkol. Do očí jej pozrel iba veľmi krátko a vzápätí sa už zoznamoval s Odette, ktorá mu venovala hanblivé úsmevy a líca sa jej červenali. Páčil sa jej, a to Ambroisie znepokojilo.

Keď sa usadili pri stole, mala možnosť prehliadnuť si hosťa pozornejšie: v porovnaní s Théodorom bol Bastien omnoho... voľnejší. Aspoň navonok, zdanlivo, na prvý pohľad. Ambroisie však veľmi dobre vedela, že v hĺbke je omnoho konzervatívnejší a prísnejší, aspoň kedysi bol, i keď to od neho vôbec nečakala.

„Ako sa vám darí, gróf?“ počula sa pýtať otázku, ktorú kládla ako pani domu každému hosťovi.

„Veľmi dobre, ďakujem za opýtanie,“ pousmial sa na ňu.

„Ako hodnotíte Sorbonnu? Úspešne ste vyštudovali právo...“ chopil sa slova Théodore. Ambroisie sa prispôsobila – ani jej samotnej nebolo príjemné zhovárať sa s Bastienom.

„A aj ho vyučoval. Žiaľ, výuka je z môjho pohľadu omnoho nudnejšia než štúdium. A radšej sa budem naďalej venovať právu z praktickejšieho hľadiska. Možno sa zo mňa jedného dňa stane sudca.“

„To vám zo srdca prajeme, gróf.“

„A ako sa máte vy? Tu v Nantes sa toho veľa nezmenilo, ako vidím.“

Ambroisie sklopila zrak; bola to narážka na ňu? A bola to milá narážka, či nie? Nerozumela. Čo sa nezmenilo? Čo sa malo zmeniť? Bolo dobré, že sa veľa nezmenilo, alebo to bola kritika?

„Máme sa veľmi dobre,“ Théodore jej stlačil dlaň. „Však, drahá?“

„Veľmi dobre,“ pousmiala sa naňho, prisvedčiac.

„Máte krásnu dcérku, ako vidím,“ Bastien uprel pohľad na Odette.

„Dve,“ opravil ho Théodore, po čom zas Ambroisie pevne zovrela jeho ruku. Vďačne. „Druhá je však ešte primalá, aby tu sedela s nami pri stole. Práve spí vo svojej kolíske.“

„Oh...“ prekvapene sa usmial na Ambroisie, „to je novinka. Netušil som. Blahoželám.“

Blahoželám... To slovo zaznelo jej mysľou azda tisíckrát. Kiežby takto reagoval aj po prvý raz, keď sa mu zdôverila... nemusel jej zrovna blahoželať v pravom zmysle slova, ale... kiežby... No už bolo prineskoro myslieť na takéto veci. Neveril jej, považoval ju za zradkyňu. Vari práve to chcel povedať tým, že sa v Nantes nič nezmenilo? Že jej stále neverí a nikdy ani neuverí?

„Georgette je taktiež nádherná po svojej matke,“ doplnil Théodore.

„Tým som si istý,“ súhlasil Bastien a Ambroisie sa zhlboka nadýchla. Prečo bolo každé jeho slovo ako dýka, ktorej čepeľ jej prenikala pod kožu? Stále bol nádherný a očarujúci, stále z neho priam sršala slobodomyseľnosť, ale zároveň... zároveň si musela pripomínať, ako sa k nej zachoval. I v tomto čase, roky od posledného stretnutia, by ju dokázal očariť – pochybovala však, že by sa o to snažil. Prečo aj, vzdal sa jej.

Uľavilo sa jej, keď sluhovia začali nosiť jedlo na stôl – najprv hlávkový šalát s krutónmi a teľaciu roštenku na špíze ako predkrmy, potom pikantnú pečenú morku, hydinový vývar, grilované baranie kotlety, kuracie frikasé s uhorkovým šalátom a kačicu na pomarančoch ako menšie hlavné chody a napokon dezerty. Počas večere iba napoly vnímala Théodorove a Bastienove reči o obchodoch, Paríži, zákonoch a politike a napoly sa strácala v spomienkach.

V spomienkach na priateľstvo, ktoré sa kedysi medzi ňou a Bastienom tak prirodzene prehlbovalo. Stretávali sa medzi ostatnými šľachtickými deťmi z Nantes a hrali sa spolu s nimi, no zároveň si vždy našli aj chvíľočku pre seba, buď odbehli medzi stromy, alebo sa skryli nejako inak a niekde inde. Bastien bol však jediný spomedzi jej priateľov a priateliek, kto prišiel do sídla de Gasconyovcov aj v daždi, dokonca párkrát aj v búrke. Vždy sa tak tešila, až bude pršať, obliekla si plášť a utiekla zo svojej izby, aby sa mohla v daždi naháňať s Bastienom. V daždi ju i prvýkrát pobozkal, ten moment, stratený v čase, sa k nej vrátil ako záblesk.

„... drahá?“

„Prosím?“ zažmurkala. Théodorov hlas znel opäť jasne, nie iba ako ozvena kohosi cudzieho z vedľajšej miestnosti. „Prepáč, zamyslela som sa, drahý.“

„To je v poriadku. Gróf de Craon práve navrhol, aby sme si zahrali karty. Ak ti to teda nebude prekážať...“

„Samozrejme, že nie,“ súhlasila okamžite. Nebol žiadny dôvod namietať – jednak zo slušnosti, jednak preto, že sa potešila, že zmizne z Bastienovej prítomnosti. Cítila sa odsudzovaná, pripadala si pod jeho pohľadom špinavá. A to nič netušil, nič si nikdy nenechal vysvetliť. „A my sa pôjdeme uložiť do postele,“ natiahla ruku k Odette, ktorá jej podala svoju malú rúčku.

„Veľmi rád som vás opäť stretol, grófka L'Aubespine,“ rozlúčil sa s ňou, len čo vstala aj s dcérou. Natiahla k nemu ruku, pričom keď sa jej zľahka dotkol a sklonil sa k nej, prešla ňou triaška. Nebola to však túžba po jeho blízkosti ako kedysi; bol to náznak odporu, toho hlboko zakoreneného pocitu krivdy, ktorý v nej aspoň čiastočne ožil zakaždým, keď počula meno Bastien de Craon. Bolo vôbec možné, že mu po dlhých siedmich rokoch nedokázala odpustiť?

„Aj ja vás, gróf de Craon,“ pousmiala sa naňho.

„A vás som veľmi rád spoznal, kontesa Odette,“ rovnakým gestom obdaril aj jej dcéru, za čo sa mu Odette odvďačila sladkým úsmevom, aký vedela vyčariť len ona. „Veľmi sa podobáte na svoju matku. Vyrastiete do krásy.“

„Dobrú noc, drahá,“ podišiel k nej Théodore a jeho bozk na ruku, skutočný bozk, bol ako balzam na jej ubolenú dušu. On bol jej záchrancom, jej rytierom, tým najlepším mužom, akého stretla. On, ktorý jej podľa veku mohol byť otcom, on, ktorý sa navonok zdal fádny a nezaujímavý, on, ktorý dodržiaval pravidlá a pôsobil veľmi tradične a konzervatívne. On, ktorý bol najväčším prekvapením jej života.

„Dobrú noc, drahý,“ pohladila ho zľahka po tvári a držiac Odette odkráčala, sprevádzaná ako manželovým, tak Bastienovým pohľadom.

„Mamička, povieš mi aj rozprávku?“ požiadala ju Odette, keď sa ocitli v jej komnatách. Ambroisie jej začala rozväzovať šnurovačku a usmiala sa na ňu.

„Sadni si,“ ukázala na taburetku pri toaletnom stole. Dievčatko sa na ňu usadilo vo voľnej bielej košeli a Ambroisie chytila do ruky kefu, ktorou začala dcérke prečesávať nádherné zlaté vlny. „Bola raz jedna princezná. Tá princezná sa volala...“ spýtavo na ňu pozrela, aby jej dala možnosť vybrať si, ktorú rozprávku chce počuť.

„Rosanella,“ odvetila jej veselo, i keď v tvári sa jej už zračila únava.

Ambroisie sa usmiala – ten príbeh mala tiež rada. „Princezná Rosanella sa narodila kráľovi Bardononovi a kráľovnej Balanice v časoch, keď umrela kráľovná víl a víly si nedokázali zvoliť jej následníčku. Boli tu však dve víly, ktoré sa mohli stať kráľovnou víl – Surcantine a Paridamie. Avšak víly si medzi nimi nedokázali vybrať a preto sa rozhodli, že kráľovnou víl sa stane tá, ktorá dokáže vykonať väčší div. Surcantine sa rozhodla, že vychová princa, ktorý nikdy nebude stály, a Paridamie sa zas rozhodla, že vychová princeznú, do ktorej sa každý na prvý pohľad zamiluje.

Avšak vráťme sa ešte za kráľovnou Balanice a kráľom Bardononom, ktorí boli Rosanellinými rodičmi. Kráľovnej sa jednej noci prisnilo, že k nej priletel orol a vytrhol jej z rúk kyticu ruží. Akonáhle sa prebrala zo zlého sna, zistila, že jej dcérka, princezná Rosanella, zmizla. Ani dvanásť bábätiek, ktoré jej priniesli slúžky v košíkoch, jej nebolo útechou – skôr zväčšili jej žiaľ, ale zároveň pri nich aj trochu pookriala, keďže sa o ne musela starať. Pomenovala ich podľa ich vlastností – jedna sa volala Melliflue, pretože bola veľmi milá a sladká ako med, ďalšia sa volala Augustine, lebo mala veľmi vznešené a dôstojné správanie, ďalšia sa volala Belle, pretože oplývala nevídanou krásou.

Kým kráľovná Balanice vychovávala dvanásť dievčat, ktoré mali nahradiť jej jedinú Rosanellu, víla Surcantine vychovávala princa Mirliflora, ktorý bol dokonalý v každom ohľade – až na to, že bol veľmi nestály a prelietavý a lámal dievčenské srdcia, kadiaľ chodil. Došiel až do kráľovstva kráľa Bardonona a tam sa zamiloval do všetkých dvanástich dievčat. Jedného dňa sa však stalo čosi hrozné...“ stíšila hlas a zmĺkla, aby nechala Odette doplniť ju.

„Prišli obri. Obri uniesli všetkých dvanásť panien.“

„Presne tak. Princ Mirliflor sa veľmi trápil, no z ničoho nič sa objavila v kráľovstve víla Paridamie. Priviedla aj Rosanellu a prisľúbila kráľovnej, že čoskoro už nebude musieť smútiť za dvanástimi dievčatami, ktoré vychovala namiesto svojej skutočnej dcéry. Princ Mirliflor však žialil a nechcel sa s ňou stretnúť, no keď sa tak stalo, veľmi rýchlo zistil, že Rosanella má v sebe všetky tie vlastnosti, ktoré sa mu páčili na dvanástich devách: bola aj krásna, aj dobrá, aj múdra, aj dôstojná... Tak veľmi ho očarila, že ju ihneď požiadal o ruku.

Vtedy sa tam opäť zjavila Paridamie a objasnila, že všetkých dvanásť panien bolo v skutočnosti jednou a tou istou Rosanellou. Jej kúzlo, ktorým sa uchádzala o pozíciu kráľovnej víl, spočívalo v tom, že každá z panien mala okúzliť Mirliflora a potom, keď zistí, že ich vlastnosti má jedna deva, vylieči sa tak zo svojej prelietavosti. Surcantine, druhá uchádzačka o vílí kráľovský trón, priznala porážku a neskôr sa zúčastnila na svadbe princeznej Rosanelly a princa Mirliflora a dokonca im priniesla aj nádherný dar.“

Odette sa na ňu radostne usmiala v zrkadle. „Ľúbim ťa, mamička,“ povedala jej a otočila sa, aby jej mohla vtisnúť bozk. Ambroisie jej s úsmevom nastavila líce a pohladila ju po vlasoch, no potom už nástojila na tom, aby si ľahla do postele. Keď ju pozorovala pri zaspávaní, opäť na ňu zaútočili spomienky, ibaže teraz sa im už nemala ako vyhnúť.

V ten temný, trpký večer vyšla von a smerovala do súkromnej kaplnky de Gasconyovcov, ktorá stála na samom okraji ich veľkého pozemku, vyznačujúceho sa najmä nádhernými záhradami plnými tulipánov, záhonov ruží a ľalií a smaragdových živých plotov upravených do najrôznejších tvarov. Občas tam zašla večer, mala rada takú zvláštnu, tajomnú atmosféru a vždy sa jej zdalo, že západ slnka má charakteristickú vôňu, ktorú rada vdychovala.

Kľakla si pred malý oltárik a zahľadela sa na kríž; až po dlhšej chvíli ticha, takého pokojného a zdanlivo nenarušiteľného, vzala do ruky modlitebnú knižku a sama sa pustila do spievania žalmov. Vybrala si osemnásty a svojím jemným hlasom spustila: „Milujem ťa, Pane, moja sila; Pane, moja opora, útočište moje, osloboditeľ môj. Bože môj, moja pomoc, tebe dôverujem; ty si môj štít, sila mojej spásy a môj ochranca. Vzývať budem Pána, lebo jemu patrí chvála, a budem zachránený pred nepriateľmi.“ Ani sa nedostala k ďalším veršom, pretože tieto sa jej natoľko zapáčili, že ich začala opakovať dookola, a ako ich opakovane spievala, cítila, že sa jej zarývajú do srdca hlbšie a hlbšie.

Jej myseľ si ich stále spievala, keď zamierila z kaplnky domov – prekvapene totiž zistila, že sa medzičasom zotmelo. Pobudla tam nezvyčajne dlho a ani si to neuvedomila. A vtedy... práve vtedy, keď jej mysľou znel žalm ospevujúci Boha, ktosi ju prepadol, schytil zozadu, oslepil, omámil... ublížil jej tak, ako dokáže len krutý, bezbožný násilník ublížiť žene, nevinnému dievčaťu.

S roztrhanými šatami a v slzách sa vrátila domov, neschopná povedať slovko, neschopná zdôveriť sa. Už na druhý deň ráno musela žiť tak ako predtým, akoby sa nič nebolo stalo. Nemala ani ako zistiť, kto bol ten zločinec, čo na ňu položil ruku a privlastnil si ju, hoci nemal žiadne právo. Nechcela to zistiť. Chcela len jediné – zabudnúť.

Azda by sa jej to i bolo podarilo, nebyť... nebyť Odette. Nežne ju pohladila po vlasoch i po líci a vtisla jej letmý bozk na čelo, započúvajúc sa do jej pokojného pravidelného dychu. Keď sa vydala k sebe, do svojich komnát, a slúžka jej pomohla so šatami, uvedomila si, že si praje, aby za ňou prišiel Théodore. Iní by si pomysleli, že v takomto čase, keď nemôžu spolu zdieľať manželské lôžko, nemá dôvod chodiť v noci do jej spálne, lenže on to robieval. A ona bola rada. Rada len ležala v jeho náručí a cítila jeho objatie, a on ju – zrejme – rád objímal. Vždy, keď sa prebudila, mal nos zaborený v jej vlasoch.

Dúfala, že i dnes príde, ale nemohla si byť istá; nemohla tušiť, dokedy bude u nich Bastien. Pri predstave, že sa nachádzajú v takomto nočnom čase pod rovnakou strechou, pocítila čosi čudné, nepríjemné. S hlbokým nádychom sa zadívala na svoj odraz v zrkadle, pričom v nej ožil pocit, že hľadí do očí starej ženy. Théodore ju tak nevidel, no ona si tak – i v dvadsiatich štyroch rokoch – občas pripadala. Čosi v nej muselo predčasne dospieť a podpísalo sa to na nej.

Veľmi sa bála, keď zistila, že čaká Odette. Samozrejme, vtedy nemala pre dieťa žiadne meno, ale napriek strachu a obavám – zo samoty, z odvrhnutia, z pohŕdania – ho milovala od prvej chvíle. Bastien bol prvý, komu sa zverila, ibaže nedokázala presnejšie pomenovať okolnosti, za akých otehotnela. Veľmi dúfala, že tie správy urýchlia jeho žiadosť o ruku, on sa však zachoval tak, ako by to od neho nikdy neočakávala. Urobil presne to, čoho sa bála od celej spoločnosti – odvrhol ju. Obvinil ju, že mu bola neverná, padlo toľko mien ich spoločných priateľov, až sa Ambroisie nezdržala a uštedrila mu zaucho.

Nikdy na seba tak nekričali ako v ten večer. Neveril jej a ona nemala síl povedať nahlas, že si ju ktosi privlastnil proti jej vôli, že to dieťa v jej lone nevzniklo ani z nevery, ani z jej túžby, práve naopak. Preplakala kvôli nemu viac nocí než kvôli tej hroznej udalosti. Ten, ktorý ju mal ľúbiť, ktorý sa mal s ňou oženiť, s ktorým mala byť šťastná, jej neveril. Považoval ju za... ani nechcela vedieť za čo.

V takomto užialenom, beznádejnom stave ju raz na večeri u nanteského starostu stretol Théodore. Nielenže prijala jeho žiadosť o tanec, dokonca s ním vyšla na terasu, kde mali súkromie na rozhovor. Sama netušila prečo, no zverila sa mu: a povedala mu všetko. Vedela, že nebude môcť tajiť navždy, že je tehotná, veď to čoskoro malo byť vidno. Potrebovala nájsť východisko, ibaže netušila aké.

A Théodore, ten nezaváhal. Ešte v ten večer pred ňou pokľakol a navrhol jej manželstvo. Ambroisie bola natoľko dojatá a vyľakaná, že pred ním utiekla, až potom si začala väčšmi uvedomovať, čo vlastne urobila. Priznala sa mu, že je poškvrnená, sprznená, znesvätená. A on, on ju chcel zrazu za manželku? I s dieťaťom akéhosi násilníka, ktorý nemal byť nikdy potrestaný za ten príšerný zločin?

Napriek tomu, že mu nedala súhlas, nevzdával sa. Niekoľko dní jej otvorene dvoril, ničím sa netajac ani pred jej rodičmi, a keď požiadal o jej ruku grófa de Gascony, Ambroisie už nechcela váhať. Povedala áno a bola vďačná. Cítila voči nemu takú veľkú vďačnosť, až doposiaľ, po každý jeden deň života po jeho boku.

Zatiaľ čo Bastien odišiel, opustil ju, Théodore si ju vzal za manželku, prijal ju do svojho domu a celkom vyrovnane reagoval aj na narážky šľachticov, že počala ich dcéru ešte pred sobášom. Nikdy Odette nezaprel, vychovával ju s láskou a Ambroisie pocítila nevídanú radosť, keď po pár rokoch manželstva mohla vyjadriť svoju vďaku i skutočným darom pre neho – maličkou Georgette.

Vstala od toaletného stolíka a prikročila ku kolíske, kde ich zlatovlasý poklad stále spal. Mala aj Théodorove črty, na rozdiel od Odette, a Ambroisie pocítila pri každom pohľade na ňu teplo v hrudi. Théodore nebol Bastien. Théodore nebol možno na prvý pohľad očarujúci, hoci mužná krása mu tiež nechýbala; možno neohuroval lichôtkami, akokoľvek úprimnými, tak ako Bastien; možno neoplýval vtipom tak ako Bastien... bol však verným a dobrým manželom. Manželom i otcom. Obom ich dcéram.

Ako sa Ambroisie dívala na Georgette, po tvári jej začali stekať slzy. Cítila i vinu, no sprvu nechápala prečo. Vyčítala si azda, že nemiluje Théodora? Ale ona ho predsa ľúbila. Ľúbila ho, ľúbila ho inak než kedysi Bastiena, no až teraz si začala uvedomovať, že to, čo cíti k manželovi, je skutočná láska. Možno nebola romantická, roztúžená, patetická, ale bola ozajstná. Bola to láska vďačnosti, láska oddanosti, láska vernosti. Tá s Bastienom bola mladícka, bláznivá, podmanivá. Théodore sa jej však zaryl do srdca hlbšie, hlbšie než Bastien.

Bastien ostal priateľom, ktorý sa nikdy nestal ani jej snúbencom, pretože prv, než by ju bol požiadal o ruku, bez slova ju odsúdil za neveru a viac sa s ňou nebavil. Odišiel do Paríža a až teraz, po rokoch, sa opäť stretli. Théodore sa jej však stal sprievodcom, ochrancom, jej rytierom. Keďže vedel, akým príšerným zážitkom si prešla, počas svadobnej noci sa jej takmer nedotkol, iba ju párkrát pobozkal, no keď si uvedomil, aká je roztrasená, do ničoho ju netlačil. Vtedy po prvýkrát spali vedľa seba bez toho, aby zdieľali lôžko ako manželia.

Ambroisie sa pri spomienke na tú noc usmiala. Bol nežný a nepotreboval prejavovať svoju nadradenosť ani silu. Bol jej manželom, mal na ňu právo, avšak nevyužil ho – azda zo súcitu. Tak veľmi si ho za to vážila. Napokon sa jej nedotkol počas zvyšku tehotenstva, až na bozky, ktoré Ambroisie postupne, veľmi pomaličky, niekoľko mesiacov roztápali. Až po Odettinom príchode na svet, po šestonedelí a ďalších mesiacoch pridájania svoj manželský sľub skutočne spečatili.

Z jej vôle. Z jej iniciatívy. Trpezlivo čakal takmer rok, spával vedľa nej, objímal ju, bozkával, a predsa čakal. A vtedy, keď sa mu konečne dokázala dať, choval sa nádherne, opatrne, ako keby bola bábikou z porcelánu. V tú noc mu prvýkrát pošepkala, že ho ľúbi, a myslela to úprimne, hoci nemala na mysli ošiaľ, aký zažívala s Bastienom.

Ani nevedela, koľko stála nad Georgettinou kolískou, keď sa potichu otvorili dvere vedúce do jej spálne – dvere, ktoré prepájali jej komnaty s manželovými. Nezačula ho, tak sa k nej potichu priblížil a opatrne, jemne, zľahka ju objal zozadu. Prekvapene sa mykla, no jeho prítomnosť ju úplne upokojila. „Už je preč,“ šepol jej a vtisol nežný bozk na krk, z ktorého jej odhrnul vlasy.

Ambroisie sa pousmiala a stisla dlane, ktorými ju držal okolo pása. „Konečne.“

„Drahá...“

„Áno, drahý?“

„Odpustíš mi?“

„Prosím? Čo by som ti mala odpustiť?“

Pustil ju a opatrne otočil k sebe. „Môj rozhovor s grófom de Craon.“

Nechápavo sa dívala do jeho tváre a neisto dumala, čo sa jej snaží povedať. Po chrbte jej zrazu prešli zimomriavky. „A-aký rozhovor? O čom ste sa zhovárali?“

„O tebe, drahá. Musel som mu povedať pravdu.“

Stratila dych i hlas. „Pravdu? Akú pravdu, Théodore?“

„O nás. O Odette.“

„Č-... prečo si to urobil...?“ zašepkala bezradne a chcela sa od neho odtiahnuť a odvrátiť, no nedovolil jej to.

Prenikavo sa na ňu zahľadel a, jednou rukou ju držiac okolo pása, pohladil ju na tvári. „Pretože som nezniesol tvoj nešťastný výraz v jeho prítomnosti. Cítila si sa odsúdená, videl som to na tebe. Nemohol som sa na to dívať. Nemohol som mu dovoliť, aby si to o tebe naďalej myslel.“

„Ah...“ sklopila pohľad, akoby mohla utiecť pred jeho očami. Pred jeho láskou. Nezaslúžila si ju. Prijal ju, keď bola najväčšmi špinavá. Ani nevedela prečo.

„Odpustíš mi to, prosím? Odchádzal zahanbený. Myslím, že ti napíše list. Ospravedlní sa. Po rokoch konečne pocítiš zadosťučinenie. Aspoň slabučké.“

V očiach ju začali štípať slzy a musela ich pustiť von. „Ah, Théodore...“ Na nič viac sa nezmohla.

Privinul ju k sebe a vtisol jej bozk do vlasov. „Odpusť mi to. Možno som ťa zradil, ale zároveň...“

„Niet čo odpúšťať. Si môj rytier. Ľúbim ťa.“

Privrel oči a zhlboka sa nadýchol jej jemnej, a predsa výraznej levanduľovej vône. Zbožňovala fialové kvety, či už levandule, orgován alebo kosatce, vždy voňala ako fialové kvety. „I ja ťa ľúbim. Viac než svoj život.“

Po dlhšej chvíli sa odtiahla, pozrúc naňho, a pobozkala ho. Pobozkala ho bozkom, ktorý bol jasným znamením a znakom, že si želá viac než jeho objatie a krátky dotyk pier. Nebol by jej odolal, nebyť zásadovosti a pevnej vôle, ktorú si pri nej vycvičil už pred rokmi.

Veľmi jemne ju odtisol. „Ambroisie... teraz sa to nesluší...“

Zažmurkala naňho a pousmiala sa. „A kedy sme dbali na tradície, drahý?“

Chcelo sa mu smiať; občas bola roztopašná ako malé dievča. Zbožňoval ju. „Väčšinu života dbáme.“

„Preto si môžeme dovoliť na jednu noc urobiť výnimku,“ šepla a chytila ho za ruku, potiahnuc ho k posteli.

Théodorovi sa na perách rozhostil úsmev, no namiesto toho, aby ju nasledoval, vzal ju do náručia a opatrne ju uložil do postele, zasypúc jej tvár, krk, celé jej telo bozkami.