Prší... dažďové kvapky stekajú po okne, počujem ich dopadať na parapetnú dosku... Človeku sa zdá, že obloha vonku smúti, plače... no ja prežívam radosť... viem, aký zmysel má tento dážď... Bez neho by vyschli polia, lúky... takisto, ako by som bez dažďa Ducha Svätého vyschla ja... Tento dážď je očisťujúci... zmýva z ciest prach z áut, zmýva uschnuté blato zo stebiel trávy... ako dážď Ducha Svätého zmýva zo mňa hriech... Tento dážď dáva vyrásť kvetom, dáva vyrásť stromom... ako dážď Ducha Svätého dáva vyrásť mne... Tento dážď mení prostredie, mení výzor ulíc i prírody... tak ako dážď Ducha Svätého mení mňa... milujem dážď... tak nech neprestane pršať! Vychádzam von z domu, dažďové kvapky mi pokrývajú tvár... stekajú ako slzy po mojich lícach, a aj ja vnútri plačem - od radosti... plačem, lebo ma pokryl dážď Svätého Ducha, cítim, ako sa vo mne rozpína, ako ma napĺňa... tak nech neprestane pršať! Kráčam daždivou ulicou sama, nikde ani nohy... všetci sú zatvorení doma v teple... vďaka tomuto tichu, občas prerušenému slabým zahrmením ozývajúcim sa z diaľky, môžem počúvať Boha, ako ku mne hovorí... pomaly sa stmieva, tak idem domov... prší čoraz hustejšie, zvuk hromu je silnejší - blíži sa ozajstná búrka.... Prichádzam domov, prezlečiem sa do suchých šiat, sadnem si k oknu, prikryjem sa dekou... a sledujem búrku vonku, zatiaľ čo premýšľam nad tou, ktorú v mojom srdci spôsobil Duch Svätý... spôsobil svojím dažďom nekonečný, neutíchajúci pokoj, ničím nerušenú radosť, tichý smiech... spôsobil to, že už nemusím žiť život v temnote, ale môžem vďaka Nemu poznať skutočné svetlo... tak nech neprestáva pršať...
Komentáre