Vonku je krásne... Slnečné lúče pretínajú konáre stromov... po včerajšom daždi už neostalo ani stopy - iba kde-tu dáka kaluž... no slnečné teplo roztopí každú kvapku dažďa na chodníku, v tráve... slnečné teplo pomaly roztápa aj ľudské stvrdnuté srdcia a možno ich aj otvára Tebe, Pane... slnečné svetlo osvetľuje celú oblohu, až musím prižmúriť oči, keď sa ta chcem pozrieť a len s prižmúrenými očami môžem obdivovať krásu bielych ľahkých obláčikov... pri pohľade z okna mi pohráva úsmev na tvári... to, že môžem vidieť hory, lúky i lesy, je neskutočný dar... to, že viem, že to všetko, celú prírodu, stvoril Boh a bolo to dobré, ma núti uvažovať nad tým, prečo to všetko stvoril... On to nepotreboval... ani nepotrebuje... nepotrebuje ani stromy, ani spievajúce vtáčiky, nepotrebuje ani človeka - a napriek tomu ho stvoril na svoj obraz... aj mňa, aj TEBA... Boh je tak dokonalý... Keď kráčam lesom, musím obdivovať to, s akou precíznosťou stvoril každý strom, každý konárik, každý lístok... každý kvet, každý trs trávy... Boh je tak dokonalý... málokedy sa zastavím a obdivujem Jeho výtvory... no teraz viem, že všetko perfektne zapadá do Jeho plánu... keď kráčam lúkou, musím obdivovať, ako pokojne si tam žijú mravce, myši, krtkovia... a že aj oni sú tu z nejakého dôvodu... musím obdivovať pokoj prírody... a musím sa diviť tomu, ako ešte niekto môže ísť do prírody a aj tak neveriť... ako niekto môže stáť na mieste tak blízkom Bohu a necítiť Ho... Pane, daj, aby slnko nezohrievalo len povrch zeme, ale aj ľudské vnútro... aby mohli všetci predstúpiť pred Tvoju tvár... Ty si tak dokonalý...
Komentáre