Áno... toto rozhodnutie som spravila pred vyše rokom a pol... vlastne, ja som sa nerozhodla, ale Boh... Boh sa rozhodol oslobodiť ma od všetkého zlého a, dá sa povedať, ponúkol mi to na striebornom podnose... a ja som váhala - veď dovtedy, do prvého Božieho dotyku, som si nežila zle... v podstate mi nič nechýbalo - aspoň som si to myslela. Myslela som si, že človek je najmocnejší tvor vo vesmíre, že ma nič nepresahuje... myslela som si, že si vždy vystačím sama... myslela som si, že som šťastná. A potom prišiel Boh a vďaka Nemu som zistila, že ani jedna z tých vecí nie je pravdivá. Veď On je mocný, nie my! On stvoril nebesia i zem... V žalmoch (konkr. Ž 8, 4-5) sa píše: "Keď hľadím na nebesia, dielo tvojich rúk, na mesiac a na hviezdy, ktoré si ty stvoril: čože je človek, že naň pamätáš, a syn človeka, že sa ho ujímaš?" Boh mi postupne dáva spoznávať to, že bez Neho by neexistovalo nič... a že ja som tu z Jeho vôle... učil ma prijímať sa: naučil ma nepozerať sa na seba škaredo, naučil ma vedieť sa pozrieť do zrkadla a usmiať sa, naučil ma chápať, že On ma miluje presne takú, aká som - so všetkým, čo ku mne patrí... dal mi prežiť, že keď sa rozhodoval stvoriť človeka, mal pred očami každý jeden hriech - aj tie moje... On vedel, že človek padne, a vedel aj, že chce kvôli tomu za nás zomrieť... On vedel, že mnoho ráz zlyhám, a aj tak mi dal šancu... dal mi šancu na život vo svetle - a dáva ju každému... prijmeš ju i ty?
Komentáre