Nezvykla som sa usmievať... nikdy. Bola som vždy zamračená a možno nahnevane vyzerajúca... až mi to jedného dňa došlo... stala sa jedna vec, ktorá ma trochu zmenila.
Sedela som na hodine základov administratívy (tam proste sedíme a dve hodiny ťukáme do strojov ako blázni:) ) a písala som... a zavolala ma spolužiačka. Zakričala len moje meno. Pozrela som sa na ňu a ona na mňa hľadela strašne vyplašene. Bola som šokovaná tým, ako sa tvári, nechápala som. Spýtala som sa jej: "Čo sa deje?" A ona len: "Ja sa ťa bojím..." a ospravedlňujúco sa usmiala. Veľmi som sa zľakla. Bála sa! Mňa? Môjho výrazu? Mojej tváre? Mojich očí? Mojej reakcie? Čoho??? Začala som nad tým premýšľať... a vtom mi to došlo... teda, aj po jednom rozhovore:). Vďaka (alebo skôr kvôli) môjmu "black image-u" (ktorý už je fakt len veľmi málokedy skutočne black) a bledej tvári asi nevyzerám veľmi prívetivo... a preto som sa rozhodla to zmeniť. Nie, nejdem sa odfarbiť na svoju pôvodnú farbu vlasov... Len som sa rozhodla usmievať viac... a vidím, že ľudia sa tvária krajšie, keď sa na nich usmejem... že sú akoby šťastnejší... v tejto dobe, kedy sa všetci dakam ponáhľajú a nikto už radšej ani neočakáva nejaký milý výraz v tvári, je to asi fakt potrebné... a minulú stredu som išla dole po schodoch - vyučovanie sa skončilo a ponáhľali sme sa do šatne... však začali naše úžasné dvojdňové prázdniny (1. máj + riaditeľské voľno:) )! A tá spomínaná spolužiačka kráčala predomnou. Nejakou vopred nepremyslenou náhodou som sa k nej dostala a povedala som jej čo najmilším hlasom: "Peťa, prosím ťa, neboj sa ma..." Bola som takmer zúfalá z toho všetkého. Nie je príjemné vedieť, že sa vás ľudia boja... aspoň pre mňa určite nie. V podstate nie je dôležité, ako táto situácia skončila... s Peťou sa poznám už od základky a myslím, že v skutočnosti sa ma fyzicky nebojí... ale jej slová ma k niečomu prinútili a som jej za to vďačná... Tým, že sa usmejem (a nie je to americký úsmev číslo päť), možno niekomu spríjemním deň, spravím dobrú náladu, možno si len o mne pomyslí "aká šibnutá, usmieva sa bez príčiny"... ale viete čo? Vlastne ma netrápi, či si o mne niekto myslí, že mi šibe... veď som predsa bláznom pre Krista, nie? :) A chcem o Ňom a o pravom šťastí, ktoré mám vďaka Nemu, svedčiť i svojou radosťou, dobrou náladou a úsmevom... Tak KEEP SMILING!!!:)
Sedela som na hodine základov administratívy (tam proste sedíme a dve hodiny ťukáme do strojov ako blázni:) ) a písala som... a zavolala ma spolužiačka. Zakričala len moje meno. Pozrela som sa na ňu a ona na mňa hľadela strašne vyplašene. Bola som šokovaná tým, ako sa tvári, nechápala som. Spýtala som sa jej: "Čo sa deje?" A ona len: "Ja sa ťa bojím..." a ospravedlňujúco sa usmiala. Veľmi som sa zľakla. Bála sa! Mňa? Môjho výrazu? Mojej tváre? Mojich očí? Mojej reakcie? Čoho??? Začala som nad tým premýšľať... a vtom mi to došlo... teda, aj po jednom rozhovore:). Vďaka (alebo skôr kvôli) môjmu "black image-u" (ktorý už je fakt len veľmi málokedy skutočne black) a bledej tvári asi nevyzerám veľmi prívetivo... a preto som sa rozhodla to zmeniť. Nie, nejdem sa odfarbiť na svoju pôvodnú farbu vlasov... Len som sa rozhodla usmievať viac... a vidím, že ľudia sa tvária krajšie, keď sa na nich usmejem... že sú akoby šťastnejší... v tejto dobe, kedy sa všetci dakam ponáhľajú a nikto už radšej ani neočakáva nejaký milý výraz v tvári, je to asi fakt potrebné... a minulú stredu som išla dole po schodoch - vyučovanie sa skončilo a ponáhľali sme sa do šatne... však začali naše úžasné dvojdňové prázdniny (1. máj + riaditeľské voľno:) )! A tá spomínaná spolužiačka kráčala predomnou. Nejakou vopred nepremyslenou náhodou som sa k nej dostala a povedala som jej čo najmilším hlasom: "Peťa, prosím ťa, neboj sa ma..." Bola som takmer zúfalá z toho všetkého. Nie je príjemné vedieť, že sa vás ľudia boja... aspoň pre mňa určite nie. V podstate nie je dôležité, ako táto situácia skončila... s Peťou sa poznám už od základky a myslím, že v skutočnosti sa ma fyzicky nebojí... ale jej slová ma k niečomu prinútili a som jej za to vďačná... Tým, že sa usmejem (a nie je to americký úsmev číslo päť), možno niekomu spríjemním deň, spravím dobrú náladu, možno si len o mne pomyslí "aká šibnutá, usmieva sa bez príčiny"... ale viete čo? Vlastne ma netrápi, či si o mne niekto myslí, že mi šibe... veď som predsa bláznom pre Krista, nie? :) A chcem o Ňom a o pravom šťastí, ktoré mám vďaka Nemu, svedčiť i svojou radosťou, dobrou náladou a úsmevom... Tak KEEP SMILING!!!:)
Komentáre
objavujem caro vasich blogov:) sa mi velmi pacia tvoje prispevky..naozaj inspirujuce pre zivot s Panom:)..a sa tesim na tvoj mily usmev ked ta najblizsie stretnem:) uz som ho par krat videla:) a je nadherny:)dalsi dar pre teba od Pana:) a naozaj dokaze robit zazraky:) v mojej praci si to testujem kazdy den..len ked vojdem do triedy bez usmevu vsetci su taki vazni a ked sa na ziakov pozriem a usmejem akoby sa tam rozlialo svetlo:)...let´s shine for Jesus:) He´s worth it:) God bless:)