Dnes si chytila aj mňa... stará známa nostalgia...
Ale, ako (takmer) každá vec na tomto svete, má pozitíva i negatíva. Teda, mňa chytili asi dva druhy nostalgie.
Ten prvý je taký smutnejší...
Už sme sa rozlúčili. Predminulý piatok. Myslela som si, že ich viac neuvidím. Bol medzi nimi i človek, ktorý tvorí (síce krátku, ale predsa) istú čast môjho života. Na pár dní či týždňov mi teda riadne pomotal hlavu. Veď to poznáte. Tých zopár chvíľ som ho považovala za skvelého človeka, ktorého sa oplatí spoznať. A viete, kde to skončilo? Pri zdravení, ktoré taktiež po niekoľkých týždňoch pominulo. Ale ja už som sa zmierila s tým, že som ho ten predminulý piatok stretla možno posledný raz v živote. A dnes tu bol zas! Stretli sa nám pohľady - na chvíľočku... ale nič, vôbec nič sa pri tom nestalo - ani vo mne, a v ňom teda určite nie. Bolo to zvláštne, vidieť ho odchádzať znova, pričom som ani nečakala, že sa vráti... toľko tá "negatívna" nostalgia:). (možno podaktorí aj viete, o kom to tu píšem, a asi sa pekne čudujete, že mi práve on stojí za článok na blogu - ale, prosím, nezamýšľajte sa nad tým:) tak to teraz cítim a nehanbím sa za to)
Tá "pozitívnejšia verzia" nostalgie bude aj konkrétne pomenovaná. Volá sa Belton Mubiru. Mnohí viete, o kom je "reč". Je to švédsky pastor, kazateľ afrického pôvodu. Beltona mám veľmi rada. A prečo nostalgia? Pretože som ho po roku včera opäť stretla. A je to človek, pri ktorom som minulý rok znova odovzdala svoj život do Ježišových rúk. Napísali sme si pár mailov... a ja som nikdy nezabudla na to, ako v máji 2007 niekto povedal, že o rok Belton príde znova. Tak veľmi som sa naňho tešila! Mali sme skvelý čas (aspoň ja teda:)) a opäť sme boli svedkami jeho asi obľúbeného biblického príbehu o Zachejovi (Lk 19,1-10). Tento rok sme si vypočuli síce menej vtipnú verziu (tí, ktorí tam minulý rok boli, vedia:)), ale stálo to za to. A potom som aj šla za ním, aby sa modlil za mňa. Povedala som mu, aký mám "problém" a on mi tam začal takmer kázať:). Povedal mi, myslím, veľmi dobré veci o tom, že ak budeme vďační za maličkosti a tešiť sa z nich, tak príde radost i vďačnosť do všetkého a naplní naše srdcia. Fakt mi povedal presne to, čo som potrebovala počuť:).
Toľko k mojej "nostalgii":). Nepokladám ju za úplne najhoršiu vec na svete, ale nechcem byť upriamená na minulosť - ale to zas neznamená to, že sa nemám rozpamätávať na skutky Pánove, ako sa píše v mnohých žalmoch... tak sa rozpamätávajme neustále na všetko, čo Boh pre nás robil i robí... možno nie s nostalgiou, ale určite s vďakou v srdciach...
Ale, ako (takmer) každá vec na tomto svete, má pozitíva i negatíva. Teda, mňa chytili asi dva druhy nostalgie.
Ten prvý je taký smutnejší...
Už sme sa rozlúčili. Predminulý piatok. Myslela som si, že ich viac neuvidím. Bol medzi nimi i človek, ktorý tvorí (síce krátku, ale predsa) istú čast môjho života. Na pár dní či týždňov mi teda riadne pomotal hlavu. Veď to poznáte. Tých zopár chvíľ som ho považovala za skvelého človeka, ktorého sa oplatí spoznať. A viete, kde to skončilo? Pri zdravení, ktoré taktiež po niekoľkých týždňoch pominulo. Ale ja už som sa zmierila s tým, že som ho ten predminulý piatok stretla možno posledný raz v živote. A dnes tu bol zas! Stretli sa nám pohľady - na chvíľočku... ale nič, vôbec nič sa pri tom nestalo - ani vo mne, a v ňom teda určite nie. Bolo to zvláštne, vidieť ho odchádzať znova, pričom som ani nečakala, že sa vráti... toľko tá "negatívna" nostalgia:). (možno podaktorí aj viete, o kom to tu píšem, a asi sa pekne čudujete, že mi práve on stojí za článok na blogu - ale, prosím, nezamýšľajte sa nad tým:) tak to teraz cítim a nehanbím sa za to)
Tá "pozitívnejšia verzia" nostalgie bude aj konkrétne pomenovaná. Volá sa Belton Mubiru. Mnohí viete, o kom je "reč". Je to švédsky pastor, kazateľ afrického pôvodu. Beltona mám veľmi rada. A prečo nostalgia? Pretože som ho po roku včera opäť stretla. A je to človek, pri ktorom som minulý rok znova odovzdala svoj život do Ježišových rúk. Napísali sme si pár mailov... a ja som nikdy nezabudla na to, ako v máji 2007 niekto povedal, že o rok Belton príde znova. Tak veľmi som sa naňho tešila! Mali sme skvelý čas (aspoň ja teda:)) a opäť sme boli svedkami jeho asi obľúbeného biblického príbehu o Zachejovi (Lk 19,1-10). Tento rok sme si vypočuli síce menej vtipnú verziu (tí, ktorí tam minulý rok boli, vedia:)), ale stálo to za to. A potom som aj šla za ním, aby sa modlil za mňa. Povedala som mu, aký mám "problém" a on mi tam začal takmer kázať:). Povedal mi, myslím, veľmi dobré veci o tom, že ak budeme vďační za maličkosti a tešiť sa z nich, tak príde radost i vďačnosť do všetkého a naplní naše srdcia. Fakt mi povedal presne to, čo som potrebovala počuť:).
Toľko k mojej "nostalgii":). Nepokladám ju za úplne najhoršiu vec na svete, ale nechcem byť upriamená na minulosť - ale to zas neznamená to, že sa nemám rozpamätávať na skutky Pánove, ako sa píše v mnohých žalmoch... tak sa rozpamätávajme neustále na všetko, čo Boh pre nás robil i robí... možno nie s nostalgiou, ale určite s vďakou v srdciach...
Komentáre