Nuž, raz darmo, začali nám (školopovinným) prázdniny:)... ale! Ja mám vždy zo začiatku prázdnin problém využiť čas efektívne a užitočne... a predstavte si, až dnes (po piatich dňoch prázdnin) mám pocit, že sa mi to podarilo:).
Ešte počas školského roka som dopísala svoju poviedku, a hneď som začala písať novú. Prišla som na to, že najviac ma inšpirácia "navštevuje" na prechádzkach v prírode, kedy som sama a len tak kráčam... A tak som sa rozhodla, že budem chodievať do lesa sama a písať tam... teda, nie v lese, ale dakde na lúke, samozrejme:). Ale od pondelka (vlastne už od soboty) bolo tak teplo, že som sa stále vyhovárala sama pred sebou, že nemusím ísť, nie je to predsa môj záväzok ani povinnosť. A včera som si uvedomila: každý deň sa neskoro zobúdzam, potom pozerám telku (veľmi duchaplná činnosť veru... hanbím sa:) ale tak... jednoducho mám rada Joan z Arkádie - hovorte si, čo chcete:D ) a potom vlastne stále len sedím doma... a moja výhovorka je, že je teplo... veru, až včera večer mi došlo, aká je to trápna výhovorka... Tak som sa včera spýtala maminy, kedy chce ísť ráno do obchodu (má tento týždeň poobednú, tak je doobeda doma) a, ľudia, ja som vstala o trištvrte na osem:) nie, nie je to samochvála... len uvedomenie si, že čas sa DÁ využiť... fakt. Veď ho nemám len tak pre nič - za nič, nie? Ale ide hlavne o to, že vstať pre mňa pred deviatou je cez prázdniny veľmi ťažký proces, to mám vtedy ešte hlbokú noc:). A vstalo sa mi úplne ľahko, nepociťovala som žiadnu únavu... A tak som mohla aspoň mamine pomôcť odniesť tašky s (neľahkým) nákupom.
Ale, už sa pomaly - pomaličky dostávam k podstate... a pointe:). Ranné vstávanie naozaj nepatrí medzi moje obľúbené činnosti, to vedia všetci, ktorí ma čo len trošilinku poznajú... Ale tak som si povedala, že nebudem zaháľať (ejha, aké slovo!) a už konečne pôjdem do toho lesa... ale nie písať, ale modliť sa. Veľmi potrebujem obnoviť svoj vzťah s Pánom. Strašne Ho zanedbávam... som veľmi nezodpovedná. A ako často sa sťažujem, že na mňa zabudne nejaký človek, ktorý mi sľúbil stretnutie! Pritom ja sama zabúdam na toho najdôležitejšieho... Mala som tento týždeň také ťažšie chvíľky pár ráz. Ale dnes sa, verím, všetko zmenilo. A ešte aj túto prechádzku som si takmer rozmyslela... ale, niečo vo mne (asi Duch Svätý:) ) ma primälo zobrať Bibliu do tašky a kráčať... A prišla som na moju najneobľúbenejšiu lúku (netuším, prečo som bola tak pevne rozhodnutá ísť do kopca, ktorý tak strašne neznášam...:) ) a hľadala miestečko na sedenie. Keď som našla také (podľa mňa) vhodné, vybrala som Bibliu z tašky a na tašku si sadla. Lenže... mala som sukňu a holé nohy... a mne prekážajú aj mravce, keď sedím na zemi:). A ešte k tomu som aj videla asi meter od seba nejakú dosť nechutnú húsenicu, tak som sa rozhodla zmeniť stanovište. Napokon som to po asi dvoch - troch neúspešných pokusoch sedieť vzdala a ostala som stáť. Otvorila som si Tobiášov chválospev (Tob 13) a rýchlo ho očami prebehla... a hneď som sa mala za čo modliť, do úst mi prichádzalo strašné množstvo slov a chcela som čítať veršík po veršíku a rozjímať a ďakovať a prosiť za tie veci, o ktorých sa tam píše... A tak som to aj spravila:). Myslela som si, že to bude tak na hodinku, ale v skutočnosti to bolo len nejakých dvadsať minút... ale dvadsať minút neskutočne požehnaných Pánovou blízkosťou, prítomnosťou, jemnosťou, nežnosťou Jemu vlastnou, láskavosťou a úprimnosťou. Opäť som sa dnes presvedčila o tom, že s Ním je lepší jeden deň ako inde tisíc! A toto je veľká pravda... že s Ním mi bolo tých dvadsať minút lepšie, ako keby som pri telke hodinu pozerala Joan z Arkádie alebo robila čokoľvek iné...
Ešteže prijíma aj to málo, čo som Mu schopná dať:)...
Komentáre