...sometimes I feel like...

Nuž... som si pozrela svoj blog a zistila som, že som už celkom dlho nepísala... teda, na svoje pomery:)...

Akurát, že momentálne vôbec neviem, čo by som sem napísať mala. Ide snáď len o to, že vďaka môjmu bratovi dnes nemusím ísť venčiť (už to spravil za mňa:)) a tak v tejto chvíli asi nemám až tak čo robiť. A čítala som si článok na blogu mojej sestry s názvom "... keď písanie bolí :) ..." a tak som prišla na to, že naozaj asi nie je vždy výsostne povinné písať zmysluplné veci, hehe... to len v dobrom, Džanka;)!

Mám teraz také zvláštne obdobie. Je také nové pre mňa, ešte sa mi nestalo, že by som také mala... Akoby som nemala chuť byť s nikým. Alebo ak ju mám, tak je to chuť byť s niekým konkrétnym, jednotlivcom, pri ktorom viem, že buď nemá čas, záujem, alebo by sa našlo ešte aj čosi iné určite. A ak s ním som, akoby som to už nebola ja. Akoby sa niečo zmenilo. Ale neviem prísť na to, čo. Ak mám byť úprimná, ani sa tým nejak extra nezaoberám. Akoby mi bolo všetko jedno. Naozaj, toto nie som ja. Teda, kedysi som mala vo zvyku sa tváriť, že mi je všetko jedno a nič ma netrápi, ale teraz už je to preč. Nechcem, aby mi boli veci ukradnuté. Nechcem žiť bez záujmu o čokoľvek.

Vzťahy... to je vec, ktorá mi ukradnutá nie je. ALE... prečo teda takmer žiadne nemám? Keď mi raz niekto povedal o niekom ďalšom, že je nešťastný z toho, že nedostáva maily od svojich priateľov, pomyslela som si: ,,Ja by som tomu človeku rada napísala, keby som zakaždým nemala pocit, že ho otravujem." A tak som nespravila nič. Ani nespravím. Ale uvažujem, či je správny takýto pasívny postoj. Ten človek mi nikdy nepovedal, že by so mnou nechcel tráviť čas. Napriek tomu sa tejto myšlienky desím, bez ohľadu na to, či je pravdivá alebo nie. Napriek tomu mám pocit, že ho svojimi sms-kami či mailami otravujem. Napriek tomu sa mi zdá, že nepatrím do jeho sveta. A bolí to. Bolí, trhá, tlačí... Nechcem však stáť na týchto pocitoch. Nie... naozaj nechcem. Je úžasné vedieť, že je tu NIEKTO, kto aj v tejto veci stojí pri mne, komu nie je jedno, čo cítim a prečo to cítim. Je tu niekto, koho zaujímajú moje myšlienkové pochody, kto sa proste o mňa zaujíma.

Nechcem stáť na pocitoch. Napriek tomu ma tak často zlomia, pokoria, donútia plakať, dajú mi chuť kričať... Pocity... niekedy rozmýšľam nad tým, či by nebolo jednoduchšie žiadne nemať. Ale viem, že nie. Boh nám ich dal, vďaka nim sme originálni. Vieme milovať... To je taký zázrak, že až! Nie?:) Je to úžasná "vec", tá láska... Len proste žasnem... a žasnem... a žasnem...

Takže tak:)... opäť som napísala jeden z tých článkov, pri ktorých sa mi zdá, že nemajú pointu alebo že každého nudia, ale tak čo už so mnou:)...