To sú slová, ktoré som sa dnes modlila... Bola to konkr. modlitba v škole, za školské "záležitosti"... Boh dnes tieto slová v mojom srdci premenil na skutočnosť. Bola som na omši. A moje srdce bolo zlomené pre jedného konkrétneho človeka... Je to niekto, s kým som sa nikdy nerozprávala, ktorý pravdepodobne ani nepozná moje meno - určite vie o mojej existencii, to už som si všimla, ale nevie o mne asi nič. A mala som chuť plakať kvôli tomuto človeku. Podľa toho, ako sa správa, asi nežije s Bohom... a mňa to, ktovie prečo, tak strašne bolí a trápi... Možno ide aj o vonkajšie sympatie, ale napriek tomu cítim aj niečo iné. Niečo neopísateľné, niečo blízke medzi nami. Napriek tomu, že ma očividne odmieta, možno si robí zo mňa srandu. Možno ma má úplne na saláme. Neviem. Netuším, čo si o mne myslí. Netuším, čo si myslí o Bohu, čo si myslí o sebe. Neviem, či je naozaj taký sebavedomý, ako sa tvári, alebo sa cíti vnútri úplne malý a slabý, bezmocný. Neviem, ako berie to, že musí byť na omši možno napriek tomu, že nechce. Neviem, čo sa odohráva v jeho srdci počas kázne, po prijímaní, počas omše. Neviem. Nepoznám ho. Tak veľmi túžim vedieť, či sa ho Boh dotýka. Tak veľmi túžim vedieť, že bude spasený. Zarmútilo ma, že sa cítim v tejto veci veľmi bezmocná. Keby som predsa prišla len tak, z ničoho nič, za ním, a začala mu hovoriť o Bohu, asi by si pomyslel, že mi šibe a odmietol by moje slová. A jednoducho neviem, čo mám robiť. To, že sa zaňho môžem modliť, mi je jasné. A aj to iste budem robiť... Ale keď som šla z omše, pustila som si mp3 player a pesničku History maker. Je to už otrepaný song, ale dostali ma slová: ,,Is it true today that when people pray we´ll see dead men rise and the blind set free - yes, it´s true and I believe it!" Je mi ťažké povedať úprimne "amen" na tieto slová. Ale vyznala som ich. Nechávam to na Neho. Vďaka Nemu mi ten človek nie je ukradnutý, a ja verím, že s ním i so mnou má Boh plán. Možno mám byť ja niekto, vďaka komu ten človek spozná Boha, a možno nie. Ja neviem. Žijem vo veľkej nevedomosti, ale chcem byť odovzdaná Pánovi v tejto veci a spoliehať sa, že zavŕši svoj plán. Ak mám nejakú úlohu v živote toho človeka, hovorím: ,,Nech sa stane podľa Tvojho slova, Pane!" Túžim slúžiť, i keď neviem, ako; túžim slúžiť, i keď nevidím výsledky; túžim slúžiť, i keď nemám istotu, že slúžim dobrým spôsobom, že som hodna slúžiť. Chcem slúžiť ako nehodný služobník. Chcem slúžiť v Kristovej autorite, a zároveň s obrovskou pokorou v srdci. Dávam Mu svoje srdce na dlani a vyhlasujem: ,,Rob, čo chceš, Pane! Konaj, ako Ty chceš... Tu máš moje srdce, použi si ho, ak chceš..." Tak nech Boh láme naše srdcia pre svoje plány... To sú slová, ktoré som sa dnes modlila... Bola to konkr. modlitba v škole, za školské "záležitosti"... Boh dnes tieto slová v mojom srdci premenil na skutočnosť. Bola som na omši. A moje srdce bolo zlomené pre jedného konkrétneho človeka... Je to niekto, s kým som sa nikdy nerozprávala, ktorý pravdepodobne ani nepozná moje meno - určite vie o mojej existencii, to už som si všimla, ale nevie o mne asi nič. A mala som chuť plakať kvôli tomuto človeku. Podľa toho, ako sa správa, asi nežije s Bohom... a mňa to, ktovie prečo, tak strašne bolí a trápi... Možno ide aj o vonkajšie sympatie, ale napriek tomu cítim aj niečo iné. Niečo neopísateľné, niečo blízke medzi nami. Napriek tomu, že ma očividne odmieta, možno si robí zo mňa srandu. Možno ma má úplne na saláme. Neviem. Netuším, čo si o mne myslí. Netuším, čo si myslí o Bohu, čo si myslí o sebe. Neviem, či je naozaj taký sebavedomý, ako sa tvári, alebo sa cíti vnútri úplne malý a slabý, bezmocný. Neviem, ako berie to, že musí byť na omši možno napriek tomu, že nechce. Neviem, čo sa odohráva v jeho srdci počas kázne, po prijímaní, počas omše. Neviem. Nepoznám ho. Tak veľmi túžim vedieť, či sa ho Boh dotýka. Tak veľmi túžim vedieť, že bude spasený. Zarmútilo ma, že sa cítim v tejto veci veľmi bezmocná. Keby som predsa prišla len tak, z ničoho nič, za ním, a začala mu hovoriť o Bohu, asi by si pomyslel, že mi šibe a odmietol by moje slová. A jednoducho neviem, čo mám robiť. To, že sa zaňho môžem modliť, mi je jasné. A aj to iste budem robiť... Ale keď som šla z omše, pustila som si mp3 player a pesničku History maker. Je to už otrepaný song, ale dostali ma slová: ,,Is it true today that when people pray we´ll see dead men rise and the blind set free - yes, it´s true and I believe it!" Je mi ťažké povedať úprimne "amen" na tieto slová. Ale vyznala som ich. Nechávam to na Neho. Vďaka Nemu mi ten človek nie je ukradnutý, a ja verím, že s ním i so mnou má Boh plán. Možno mám byť ja niekto, vďaka komu ten človek spozná Boha, a možno nie. Ja neviem. Žijem vo veľkej nevedomosti, ale chcem byť odovzdaná Pánovi v tejto veci a spoliehať sa, že zavŕši svoj plán. Ak mám nejakú úlohu v živote toho človeka, hovorím: ,,Nech sa stane podľa Tvojho slova, Pane!" Túžim slúžiť, i keď neviem, ako; túžim slúžiť, i keď nevidím výsledky; túžim slúžiť, i keď nemám istotu, že slúžim dobrým spôsobom, že som hodna slúžiť. Chcem slúžiť ako nehodný služobník. Chcem slúžiť v Kristovej autorite, a zároveň s obrovskou pokorou v srdci. Dávam Mu svoje srdce na dlani a vyhlasujem: ,,Rob, čo chceš, Pane! Konaj, ako Ty chceš... Tu máš moje srdce, použi si ho, ak chceš..." Tak nech Boh láme naše srdcia pre svoje plány...
Komentáre