Strašne veľa ľudí okolo mňa je chorých.. vlastne, ani nie až tak veľa. Ale pár sa ich nájde. Niekoho v škole stretávate, niekto v škole sedí hneď v lavici za vami, a vám je zrazu zvláštne, že ho tam nevidíte. Alebo niekto má zrazu individuálny študijný plán, a vy neviete, kde sa nachádza a čo s ním je.. A nemôžete s tým nič spraviť, pretože vám to možno ani nechce povedať. Alebo je mu úplne jedno, čo si myslíte, čo žijete.. proste, nemá záujem..
Ako sa to volá? Bezmocnosť? Missing someone? Neviem veru.. Ale také čosi práve prežívam.
Chýba mi možno niekto, s kým som nikdy neprehovorila jediné slovo.. niekto, kto si možno len robil zo mňa srandu. A poriadnu.. niekto, kto za to zrejme fakt nestojí. Ale tak čo už spravím, keď je to vo mne? Toto sa volá bezmocnosť.. Ale asi mám takúto bezmocnosť rada.
Proste, je to fajn pocit, keď vám na niekom záleží. Však to hádam všetci poznáme:). Len horší pocit je ten, keď je to neopätované. A veru u mňa je to tak. Rozmýšľam občas, prečo. Prečo to trvá tak dlho a neprináša to nič? Nič! Nič mne, nič tomu človeku.. nič. Žiadny úžitok. Je to len strata času? Už sa zaňho ani nedokážem modliť. A viem, že mám.. že to je to, na čo si ma Pán chcel určite použiť. Ale proste.. keď vidíte, ako niekto napriek vašim úporným modlitbám a prosbám žije stále tak isto, prináša to akýsi pocit neuspokojenia. Hej, som nespokojná s tým, že sa nič nedeje s ním.. Že sa mi zdá, že moje modlitby a prosby nič nerobia. Ale nechcem zmýšľať takto ľudsky. Nechcem už pozerať na vonkajšie ovocie toho, čo robím.. Ja predsa neviem, čo sa deje v srdci toho človeka. Neviem, či práve teraz nespravil o krok bližšie k Pánovi.. Je to ťažké, keď vidíte, ako vás má niekto na saláme.. zvlášť, keď je pre vás viac ako zaujímavý. Keď už naozaj ste interested in his life. Keď už máte pocit, že ste možno niečo dosiahli a niečo dobré spôsobili, a jeho správanie vám ukáže, že "prd z toho.." že nič. "Nemáš úspech. Nedokážeš ma obmäkčiť, mám ťa u zadku.. Aj všetku tvoju snahu zmeniť ma.. Choď do kelu.." Prečo toto ľudia robia? Je mi to občas nepochopiteľné, že nevidia tú správnu cestu.. Ale potom sa v spomienkach vrátim pred leto 2006. To som ešte vôbec nepoznala Pána. A bola som taká istá ako tento človek. A práve preto nechcem prestať prosiť za tohto človeka, nechcem mu prestať žehnať.. i keď mi ľudia naokolo budú hovoriť, akú hlúposť zas spravil.. i keď budem vidieť, že to s ním nič nerobí.
Túžim dôverovať Tebe, Pane, lebo Ty si hoden.. Ty si milosrdný a verím, že vykonáš svoje dielo.. A že bude DOBRÉ, tak ako si Ty dobrý.. lebo "všetky Tvoje diela sú hodny obdivu a ja to veľmi dobre viem!" (Ž 139,14)
Komentáre