Gone..

Ešte som sa ani nestihla pochváliť, že mám doma svoju prvú ľaliu, a ona už je preč. Hm..:) To bolo tak.. Začalo to tým, že som zistila, čo znamená moje meno. A tak som si obľúbila ľalie. To už som písala. A tak prišlo aj to, že dúfam, že v lete na narodeniny a meniny nedostanem od svojich babiek hrebíčky alebo istú ohavnú rastlinu, ktorej meno radšej neovládam, aby som ju príliš neohovárala.. A tak prišlo ešte aj to, že som si zmyslela, že ja chcem mať jednu ľaliu doma už teraz. A tak začalo intenzívne prehováranie mojej maminy, aby mi nejakú kúpila. A ona to naozaj urobila:). Moja mama je proste super. A tak som si jedného dňa, keď som prišla zo školy, našla na stole vo svojej izbe vo vázičke skoro ešte krajšiu žltú ľaliu, ako je na obrázku. Akurát že do mojej izby veľmi nesvieti slnko, a tak tá moja so mnou pobudla len štyri dni. Chcela som si aj nejaké zasadiť a pestovať sama, nech ich mám stále, ale to sa asi doma pestovať nedá. Aspoň nikde sa nepredávajú semienka.. Vlastne, neviem si predstaviť takú ľaliu v kvetináči. Ale však ono to niekde rásť predsa len musí.. no neviem. Ale je mi ľúto, že moja prvá ľalia nevydržala trochu dlhšie. Budem na ňu navždy s láskou spomínať:)..