Nuž, mám už také obdobie nejaký ten piatok. A veru, poviem vám, nič príjemné. A aj som spadla do toho, že som kašľala na modlitbu, lebo som si povedala, že to aj tak nemá význam, keď mi myšlienky lietajú kade-tade a Boh aj tak akosi nie je ochotný to zmeniť. Mrzelo ma to, samozrejme, že s Ním neviem byť, ale nechcelo sa mi to riešiť. Som si povedala, že ok, asi takéto obdobie musí prísť do života každého kresťana a že ono nejak aj samé odíde. Hlúposť. Toto samé nikdy neodíde. A preto som sa rozhodla bojovať. Bojovať v modlitbe. A nebudem tvrdiť, že to ide ľahko. Fakt nie. Som s Ním stále veľmi málo a chcela by som viac. No, proste priznávam, že ani teraz sa nejdem do modlitby nejak pretrhnúť. A zvlášť vtedy, keď sa už začnem modliť, ale stále mi utekajú myšlienky k tamtomu a onomu. Ale ono je to asi práve o tom.. boj. Viem, že sama to neprekonám. A preto si pýtam Jeho pomoc. Ale zas nechcem ostať pasívna a čakať, že nejakým zázrakom sa všetko len tak zmení, že zrazu sa začnem sama od seba modliť a bude mi tak dobre (presne, ako Kika hovorila v sobotu na začiatku chvál). Takže, keď Boh mlčí, Zuzka sa snaží Mu stále hovoriť.. hoci má pocit, že ju nie vždy počúvajú. Ale na pocitoch predsa nestojíme, všakže?;)
Komentáre
Ešte dodám .. že jeho milosrdenstvo od nás neodstupuje, než prežívame akékoľvek obdobie.
Chváliť ho preto,že On je .. nie preto, čo sme si zvykli z chvály mať (dobrý pocit, radosť, pokoj ... ).
Boh nás odpútava od nás samých k sebe samému. Taký je dobrý.