Tak, na "pokyn" môjho brata som sa pustila do tejto útlej oranžovej knižky, z ktorej som si vypísala celkom veľa poznámok. A chcem sa o ne podeliť:). Takže tu sú:
→ Musíš oslobodiť svoju modlitbu. Musíš ju zjednodušiť, odintelektualizovať. Predstúp pred Ježiša ako chudák: bez hlbokých myšlienok, ale so živou vierou. Pokloň sa Otcovi predchnutý láskou. Neusiluj sa splynúť s Bohom pomocou rozumu – to sa ti nikdy nepodarí. Pokús sa dosiahnuť Ho láskou, tak uspeješ.
→ Keď budeš milovať, láska ti ukáže cestu, v láske začuješ Hlas, v láske nájdeš pokoj duše.
→ Bolesť očisťuje lásku, robí ju skutočnou, pravou, čistou a navyše odstraňuje všetko, čo láskou nie je.
→ Modlitba je výrazom nášho vzťahu k Bohu. Mohli by sme povedať, že sme tým, čo sa modlíme. Miera našej viery je mierou našej modlitby, sila našej nádeje je silou našej modlitby, vrúcnosť našej lásky je vrúcnosťou našej modlitby.
→ Pri skutočnej (kontemplatívnej) modlitbe sa odo mňa žiada skôr pasivita ako aktivita, skôr mlčanie ako slová, skôr zbožná úcta ako štúdium, skôr odovzdanosť ako vlastný pohyb, skôr viera ako uvažovanie.
→ Toto je vrcholný stav (kontemplatívnej) modlitby: byť dietkami v náručí Boha – mlčať, milovať, radovať sa. A ak máš chuť niečo povedať, niečo urobiť a musíš už otvoriť ústa, urob to takto: vyber si slovko, vetičku, ktorá by dobre vyjadrovala tvoju lásku k Nemu, a potom ju opakuj, opakuj ju v pokoji a nepokúšaj sa formulovať svoje myšlienky, nehýb sa, nerozptyľuj, buď ako drobný milujúci bod pred Bohom lásky. A keď sa toto slovko či táto veta premení na oceľový šíp, symbol tvojej lásky, bojuj ním, vrhaj ho proti hustým mračnám nepoznania obostierajúcim Boha.
→ Vytvoriť si kúsok púšte, z času na čas odísť od ľudí, utiahnuť sa do samoty a v tichu a v dlhej modlitbe obnoviť tkanivo svojej duše – toto je nevyhnutné a toto je zmysel "púšte" v tvojom duchovnom živote. Musíš na hodinu denne, na deň do mesiaca, na týždeň do roka a ak treba, aj na dlhšie opustiť všetko a všetkých a niekam sa utiahnuť sám s Bohom. Ak sa o to nepokúšaš, ak ti to nevyhovuje, nerob si ilúzie: nikdy sa nedopracuješ ku kontemplatívnej modlitbe, lebo ak sa niekto nechce – hoci môže – utiahnuť do samoty a vychutnávať dôvernú blízkosť s Bohom, je to znamenie, že mu chýba základný prvok vzťahu so Všemohúcim: láska. A bez lásky niet zjavenia.
→ Vedieť prijať neistotu, z času na čas sa dostať do situácie, že slová "chlieb náš každodenný daj nám dnes" vyslovíme s úzkosťou, lebo moja komora je prázdna; mať z lásky k Bohu a k svojmu blížnemu odvahu rozdávať bez miery a predovšetkým nechávať si na biednej oblohe svojej duše dokorán otvorené okno živej viery v prozreteľnosť všemohúceho Boha: to je potrebné.
→ Nemôžeme dosiahnuť blízky vzťah s Ježišom v Betleheme, s Ježišom na úteku, s Ježišom robotníkom v Nazarete, s Ježišom apoštolom, ktorý nemá kde hlavu skloniť, s Ježišom na kríži, ak v sebe nevytvoríme odstup od vecí, ktorý on tak vznešene hlásal a najmä tak žil.
→ V Nazarete nás Ježiš učil žiť životom svätca v každej dennej hodine. Každá denná hodina môže prinášať božskú inšpiráciu, Otcovu vôľu, pohrúženie sa do modlitby: slovom svätosť. Všetky hodiny dňa sú sväté; stačí ich žiť tak, ako nás to naučil Ježiš. A na to nie je potrebné zatvoriť sa do kláštora alebo zaviesť do nášho života zvláštny a niekedy priam neľudský denný rozvrh. Stačí prijímať skutočnosti každodenného života. Práca je jednou z takýchto denných skutočností; materstvo, výchova detí, rodina so všetkými povinnosťami a záväzkami je ďalšia z týchto realít. Tieto skutočnosti musia byť posvätné: a nesmieme si myslieť, že svätcom sa človek stáva len preto, lebo zložil rehoľný sľub.
→ Odpúšťať, naozaj odpúšťať znamená v podstate uznať, že zlo, čo nám iní spôsobili, sme si zaslúžili. Ba čo viac: že je dobre trpieť mlčky. Ba čo viac: že blahoslavení sú tí, ktorých prenasledujú preto, lebo sú spravodliví, ako nás učil Ježiš, a bolo by hlúpe obrať sa o takéto vzácne okamihy pre trochu márnivosti či ľudskej pýchy.
→ "Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš: On, hoci má božskú prirodzenosť, nepridŕžal sa svojej rovnosti s Bohom, ale zriekol sa seba samého, vzal si prirodzenosť sluhu, stal sa podobný ľuďom; a podľa vonkajšieho zjavu bol pokladaný za človeka. Uponížil sa, stal sa poslušným až na smrť, až na smrť na kríži." (Flp 2,5-8) V tomto je súhrn všetkých cností a všetkej dokonalosti. "Zmýšľajte tak ako Kristus Ježiš." Toto zmýšľanie ako Ježiš, táto vôľa uponížiť sa v mene poslušnosti Otcovi a v mene záchrany človeka navždy zostane vrcholným veľdielom Kristovej lásky. Na to však nepostačuje pravda a spravodlivosť, na to sme vyzývaní uberať sa vyššie. Čím väčšmi budeme smerovať k tomu, čo je nízko, aby sme napodobovali Ježiša, tým väčšia pokora zavládne v našom srdci a náš život sa naplní pokojom. V týchto riadkoch je v podstate zhrnutá celá náuka o svätosti človeka na zemi.
→ Tma je potrebná, potrebná je temnota viery, aby nás neranilo prílišné Božie svetlo. Pre moju ľudskú podstatu inej možnosti niet, a čoraz jasnejšie chápem, že viera nie je tajuplná a krutá úskočnosť Boha, ktorý sa ukrýva, a nehovorí mi, prečo tak robí, ale je to potrebný a nenahraditeľný závoj, vďaka ktorému Ho objavujem postupne, rešpektujúc jednotlivé etapy rozvoja božského života vo mne.
→ ... byť v práci malí a chudobní, vo vyhnanstve zasa trpezliví, v živote pokorní a nenápadní, v ťažkých skúškach odvážni, v modlitbe verní a v láske vrúcni.
Niektoré veci môžu vytrhnuté z kontextu vyznieť inak, ako boli myslené. Možno aj preto odporúčam túto knižku si prečítať celú - nezaberie veľa času a naozaj sa oplatí!
:)
Komentáre