(toto vo mne spôsobuje romanticko-melancholická nálada - príbeh možno bez pointy... len krátky útržok čohosi, čo sa zrejme vôbec nestalo:)...)
Kráčala po ulici. Bosými nohami stúpala na kamennú dlažbu, ktorá bola už niekoľko storočí ozdobou námestia. Sandále držala v rukách a nenápadne poskakovala pomedzi dažďové kvapky na melódiu, ktorú nik okrem nej nepočul.
Vzdušné biele šaty sa jej lepili na telo vďaka dažďu a do tváre jej padali mokré pramienky vlasov. Márne sa rozhliadala po námestí.
Jej oči zbytočne hľadali niekoho, kto by počul tú istú melódiu, ktorú počuje aj ona. Vzal by ju za ruku a začal s ňou uprostred námestia tancovať...
Nik taký tam nebol. Kráčala a sledovala tváre ľudí, ktorí sa ponáhľali domov, utekajúc pred dažďom. Nik si ju nevšímal, hoci zastala na chodníku a s rozpaženými rukami pozdvihla zrak k oblohe. Na nose cítila šteklenie dažďových kvapiek a ústa sa jej roztiahli do šťastného úsmevu. Začala sa točiť na mieste, akoby sa chcela pretočiť do iného sveta.
Zrazu začula kostolné zvony. Mala pocit, že iba ona dokáže počuť tú melódiu medzi jednotlivými údermi. Bim-bam, bim-bam.
Čosi ju prinútilo otvoriť oči. Ktosi sa dotkol jej ruky. Len čo naňho pozrela, privinul si ju na hruď a začal s ňou tancovať na tú pieseň, ktorá znela v pozadí rinčania zvonov.
Teda nebola jediná! Ona nie je jediná - je tu ešte minimálne jeden človek, ktorý dokáže počuť tú nebeskú hudbu.
Pritisla sa k nemu. Nie je sama! On ju našiel a začal s ňou tancovať - splnil jej najtajnejší sen bez toho, aby o tom vedel.
Keď hlahol zvonov ustal, zastali aj oni dvaja. Chvíľu stáli v objatí a potom sa on od nej vzdialil.
"Zbohom, tanečnica v bielom," povedal a stratil sa kdesi medzi dažďovými kvapkami.
"Zbohom," zašepkala a vybrala sa domov.
Jej prianie sa splnilo. Bola šťastná.
Komentáre