(príbeh, ktorý na svoju stránku zavesila Alicia Keys po narodení svojho synčeka.. neviem celkom presne, či ho napísala ona alebo nie, ale mne sa veľmi páči - je napísaný tak jednoducho.. a tu je môj preklad:) )
Kde bolo, tam bolo, hlboko vo východnom lesíku veľkých Severných Lesov žila rodina so zvláštnymi darmi, ktoré jej umožňovali žiť zajedno s okolím, pretože jej poskytovali všetko, čo potrebovala.
Cenna, matka, mala dar pestovať všetky rastliny a kvety lesa. Denko, otec, ktorý bol slepý, mal dar čokoľvek vyrobiť z dreva. Thea, najstaršie dieťa, mala dar vyrobiť všetky druhy jedla z byliniek a zeleniny v lese a Nahray, najmladšie dieťa, nemal žiadny vzácny dar, ale milovali ho a starali sa oňho úplne rovnako. Hoci Nahray poznal a cítil lásku, zažíval aj chvíle smútku. Mnohokrát sa sám prechádzal po lese, uvažujúc a hľadajúc zvláštny dar.
Jedného dňa, keď sa vracal z lesa, Nahray začul zvuk, ktorý znel ako čudná a desivá melódia vychádzajúca zo stromov. Zdvihol zrak ku konáru nad sebou a zbadal trepotanie malého krídla. Stál presne pod konárom a pozorne sledoval trepot krídel a počúval tú veľmi smutnú melódiu. Postavil sa na špičky, aby videl lepšie a aby zistil, ako veľmi je ten malý tvor zranený. Všimol si malé, žiarivé zlaté končeky na krídlach malého vtáčika. Nahray vedel, že vtáča by pád zo stromu neprežilo, ale príliš sa bál vyliezť tak vysoko. So zdvihnutými rukami a dlaňami vytvárajúcimi tvar pohára Nahray sľúbil malému vtáčaťu: "Poď, maličký! Skoč, ja ťa chytím!" Zrazu mladý vták prestal trepotať krídlami a potom bezmocne padol z konára priamo do pripravených rúk.
Najprv si Nahray myslel, že pád toho malého tvora zabil, ale prekvapivo a s povzdychom úľavy mladý vták pohol krídlom na znak toho, že žije. "Mal si šťastie, že som šiel okolo," povedal Nahray malému vtáčaťu a uložil ho do svojho červeného klobúka. Potom sa rýchlo vrátil domov a všetkým ukázal malého tvora, ktorého zachránil.
"Pozrite," Nahray oznámil rodine, "tento malý vták mi padol zo stromu do rúk. Môžem si ho nechať?"
"Toto je veľmi vzácny dar, Nahray, a ty musíš pochopiť, že chceš urobiť niečo veľmi dôležité a aj vážne," poradila mu mama Cenna. "A čo to je?" spýtal sa Nahray. "Si ochotný prijať zodpovednosť pri staraní sa o vzácny život malého vrabčeka, ktorého si si doniesol z lesa?" spýtala sa mama. "Ó áno," odpovedal Nahray, starostlivo sledujúc Vrabčeka. "Urobím všetko, aby som ho zachránil."
Nahrayova rodina sa rozhodla pomôcť svojmu najmladšiemu členovi opatrovať malého Vrabčeka a zabezpečiť mu dobré zdravie a navrátiť ho do lesa. "Postavím mu z dreva malý domček, aby bol v teple," povedal otec Denko. "Ja vyrobím jemné, pohodlné hniezdo z kvietkov v našej záhrade, aby mal Vrabček kde spať," pridala sa matka Cenna. "A ja vyrobím veľmi špeciálne jedlo z kvetov a bobuliek," usmiala sa Thea, najstaršia.
Na ďalší deň malý vrabec oddychoval v malej drevenej klietke pokrytej lupeňmi ruží a žltých narcisov. Vo vnútri mal na jedenie za náprstok semienok. Prešlo niekoľko dní a Nahray si všimol, že nielen krídlo malého Vrabčeka sa nezlepšuje, ale že vták ani nič nezjedol. Prešli ďalšie dni a vrabec bol čoraz slabší. "Urobil som všetko, čo som vedel, aby som mu pomohol, mama," smutne zvolal Nahray. "Prečo sa jeho stav nezlepšuje?" "Pamätaj, Nahray, vzal si lesného tvora preč z jeho prirodzeného prostredia medzi stromami," pripomenula mu mama. "Umiestnil si ho do klietky a kŕmiš ho čudným jedlom. Možno si mu dal všetko okrem toho, čo naozaj potrebuje," poradila Nahrayovi. "Čo mám teda urobiť a kde nájdem to, čo vrabcovi pomôže?" spýtal sa Nahray. "Odpoveď možno leží v lese, kde si ho našiel," odpovedala mama.
A tak sa Nahray na druhý deň vybral do lesa hľadať liek, ktorý by mohol vrabca uzdraviť.
Ako tak kráčal, Nahray znovu začul známy zvuk, akurát že tentoraz znel silnejšie a hudobnejšie. Keď pozrel smerom k oblohe, Nahray si všimol niekoľko vrabcov krúžiacich nad stromami a vytvárajúcich zlaté kruhy končekmi svojich krídel. Nahray sa pozornejšie započúval do zvukov, ktoré zneli takmer ako ľudský spev. Vrabce sa pomaly zniesli k Nahrayovi a usadili sa na konár nad ním. Nahray, všimnúc si zlaté konce na ich perí, sa spýtal: "Kto ste?" Jeden z vrabcov zletel nižšie a pristál na malom konári, čo bol najbližšie k zemi. Vrabec pozrel na Nahraya a úsmevom ho pozval k sebe a stromu. Len čo sa Nahrayova ruka dotkla kmeňa stromu, stalo sa čosi magické. Nahray si uvedomil, že zrazu rozumie zvukom vrabčej piesne. Keď Nahray pozrel hore, najväčší vrabec prehovoril jemným, muzikálnym hlasom: "Sme vrabce z Južných pobreží. Nedávno sme leteli na sever, keď sme stratili jedného z našich najmladších. Nevidel si ho?" zaspieval vrabec. "Áno, bol veľmi maličký a padol zo stromu ako je tento," vysvetlil Nahray. "Chytil som ho do rúk a vzal k sebe domov, pretože som chcel uzdraviť jeho krídlo. Ale zdá sa, že mu nič nepomáha, a ja sa bojím, že možno neprežije," dodal Nahray. Vrabce pozreli jeden na druhého a potom na Nahraya. "Pomôcť mu môžu naše hlasy," povedal jeden z vrabcov. "V piesni, ktorú spievame, sa ukrýva magická uzdravujúca sila," dodal ďalší vrabec. "Môžete ma naučiť vašu pesničku?" spýtal sa Nahray. "Áno," odpovedal jeden z vrabcov, "ale musíš ju spievať každé ráno počas východu slnka nasledujúce tri dni," naliehal vrabec. Nahray so zavretými očami kráčal k stromu, počúvajúc nádhernú melódiu vrabčích hlasov, ktorá akoby obsahovala všetky zvuky lesa. Keď spev ustal, Nahray sa vrátil domov a šiel priamo ku klietke malého vrabca. Malý vták sotva dýchal, tak sa Nahray postavil nad neho a celú noc ho pozoroval, dychtivo očakávajúc východ slnka. Na ďalšie ráno, len čo prvé slnečné lúče začali osvetľovať rannú oblohu, Nahray sa čo najviac priblížil ku klietke a začal spievať melódiu, ktorú sa naučil od rodiny zlatých vrabcov. Ako tak pokračoval v speve, malý vrabec začal javiť známky života – pohyboval malými krídlami. Cenna vošla do Nahrayovej izby a počula čarovnú hudbu. "Kde si sa naučil takú nádhernú hudbu?" spýtala sa mama. "Od magických vrabcov v lese, mama. Tento malý vrabec patrí k nim," vysvetlil Nahray. Mama sa usmiala a potom zavolala Nahraya na spoločné rodinné raňajky. Kým sedeli pri stole, Nahray vravel zvyšku rodiny o úlohe, ktorá by mohla zachrániť malého vrabca. "Je požehnanie poznať hlasy Zlatých Vrabcov," poznamenal Denko, "ale ty si sľúbil, že zajtra pôjdeš so mnou do lesa, aby sme nazbierali špeciálne drevo. Musíš ísť so mnou a označiť cestu," pripomenul otec Nahrayovi.
"Ale, otec," zaplakal Nahray, "to by mohlo trvať pridlho. Ak sa nevrátim pred východom slnka, malý vrabec by mohol umrieť. Musím zaspievať pieseň, ktorú som sa naučil od jeho rodiny, aby som mu pomohol. A okrem toho, zložil som sľub," oznámil Nahray otcovi. "Taktiež si zložil sľub mne ešte skôr, než si našiel malého vrabca. A ja očakávam, že tento sľub dodržíš," nástojil Denko.
Po raňajkách sedel Nahray pri stole smutný a vystrašený. "Čo mám robiť, mami?" spýtal sa Nahray. "Sľúbil som Magickým Vrabcom, že zaspievam pri východe slnka na záchranu ich maličkého, ale ak pôjdem s otcom, nestihnem sa vrátiť včas ráno tretieho dňa," Nahray prosil. "Toto je súčasť zodpovednosti, o ktorej som ti hovorila v deň, kedy si k nám priniesol malého vrabca," zvolala Cenna. "Musíš si uvedomiť, že pri snahe pomôcť iným v tiesni, hoci aj s najčistejším úmyslom, musíš si byť istý, že dokážeš skutočne pomôcť. Inak by si mohol narobiť ešte väčšiu škodu nepripravenosťou," dodala.
Počas východu slnka v nasledujúce ráno, ešte pred odchodom do lesa s otcom, Nahray zaspieval tú istú melódiu a vrabec vyzeral ešte živšie a zjedol malú časť svojho jedla. Kým Nahray a Denko kráčali lesom, držiac sa za ruky a značiac si cestu malými kúskami svetlej látky, Nahray sa nemohol zbaviť obáv o malého vrabca a hanby za nedodržanie sľubu, ktorý zložil vtáčej rodine. Keď sa Nahray a Denko zastavili, aby si odpočinuli a najedli sa, Nahrayove myšlienky sa upriamili na návrat domov a opustenie otca. No uvedomil si, že keby urobil takú zlú vec, všetko by tým zhoršil. Na mieste, kde sa nachádzalo špeciálne drevo, Nahray sledoval, ako sa Denko opatrne dotýka jednotlivých tvarov dreva, aby mohol vybrať tie najdôležitejšie a nejlepšie kúsky, ktoré potreboval. "Utáboríme sa tu na noc, Nahray, a odídeme počas východu slnka," povedal Denko. V tú noc, keď Denko spal, Nahray opäť uvažoval o úteku – nájsť cestu späť by bolo jednoduché vďaka kusom látky, ktorými si značili trasu. Len čo svetlo ohňa zhaslo, Nahray pomaly a opatrne vykĺzol spod prikrývky. Stojac pri strome a hľadiac smerom domov, Nahray spravil prvých pár krokov. Zapraskanie vetvičky prebudilo otca. "Nahray, si to ty?" spýtal sa. "Áno, otec, len som chcel pohľadať drevo do ohňa," zamrmlal Nahray. "Vráť sa pod prikrývku, je chladno," prikázal otec. Nahray sa neochotne vrátil pod prikrývku a až kým nezaspal, potichu plakal. Počas východu slnka v nasledujúce ráno, kým zbieral kusy dreva, Denko si všimol, že Nahray kráča oproti stromu, hľadiac smerom domov; potom sledoval, ako sa jeho dieťa šplhá na vrchol obrovského kameňa. "Čo robíš, Nahray?" spýtal sa otec. "Hanbím sa, že som nedodržal svoj sľub, a bojím sa, že malý vrabec umrie," odvetil Nahray smutne. "Tak potom by si mal zaspievať. Budeš sa cítiť lepšie, že si to aspoň skúsil," uistil ho Denko. Keď žiara slnka zosilnela, Nahray začal z celého srdca spievať melódiu, čo sa naučil od vrabcov. Potom si Nahray a Denko zbalili zvyšok svojich vecí a vrátili sa domov cez les. Ako sa približovali k domu, začuli známy zvuk zhora. Keď pozrel nahor a videl len slnko, ktoré už žiarilo vysoko nad stromami, Nahray si pomyslel, že zvuky boli len zobrazením jeho viny a hanby z nedodržania sľubu, čo dal Zlatej Vrabčej rodine. Ale keď videl dom stále zreteľnejšie, postupne zbadal, že mama nesie v rukách čosi, čo sa pohybuje zo strany na stranu. Nahrayovo srdce začalo biť radosťou a vzrušením, keď sa pohľad na vtáčiu klietku stával jasnejším. Nahray sa ponáhľal k Cenne, dychtivý podržať malý drevený domček, z ktorého vychádzal tenký hudobný hlások malého Vrabčeka. Melódia naplnila Nahraya nepoznaným šťastím. "Pozri, otec," zakričal Nahray, "môj malý vrabec žije a aj spieva!" smial sa Nahray. "Možno je teda čas vrátiť ho tam, kde si ho našiel," usmial sa Denko.
Tak Nahray vzal klietku a odniesol ju do lesa na miesto, kde prvý raz uzrel Vrabčeka. Kým sa približoval k stromu, vzduch sa naplnil niečím, čo znelo ako chór hlasov prichádzajúcich nielen zo stromu, ale z celého lesa. Na konári sedeli Zlaté Vrabce a usmievali sa, keď Nahray otvoril malú klietku a vypustil na slobodu najmladšieho a teraz zdravého člena ich rodiny. "Musím vám povedať," začal Nahray so sklonenou hlavou, "nedodržal som svoj sľub. Spieval som vášmu malému vrabcovi len dve rána." "To je pravda," poznamenal najväčší z vrabcov. "Ale na tretie ráno, keď slnko začalo vychádzať na oblohu, počuli sme tvoj hlas. Spieval si z celého srdca z hĺbky lesa," povedal vrabec. "Ako je to možné?" opýtal sa Nahray. "Keď niekto spieva zo srdca, jeho pieseň je vždy vypočutá," uistil vrabec Nahraya. Nahray sa usmial, sledujúc malého vrabca približovať sa k jednému z členov svojej rodiny. "Možno, keď náš najmladší naberie sily, jedného dňa sa vrátime a navštívime ťa. Potom ťa naučíme aj novú pieseň," usmial sa najväčší vrabec. "Tým ti poďakujeme za ohľad na les a život v ňom," dodal vrabec. Malý vrabec pozrel na Nahraya a usmial sa, zaspievajúc niekoľko jemných tónov. "Zbohom, malý vrabec," povedal Nahray, mávajúc na rozlúčku a sledujúc, ako sa rodina Zlatých Vrabcov vznáša až k oblakom.
Na druhý deň sa Nahray vrátil do lesa a k stromu, kde prvý raz stretol malého vrabca. Sadol si k stromu a čoskoro sa okolo neho zbehlo zopár lesných tvorov. Počúvali príbeh o Zlatých Vrabcoch tak, ako ho mohlo rozpovedať len najmladšie dieťa so vzácnym darom – v piesni.
Komentáre