Chváliť

Včera, na stretku "bez gitary", mi došlo, čo znamená chváliť. Neprišla som na žiadnu novú definíciu, a možno ani na nič prevratné. Ale prišla som na to, za čo všetko sa dokážem v modlitbe so spoločenstvom schovať - za texty piesní, ktoré často ani nevnímam, za modlitby ostatných, na ktoré vždy aspoň zo slušnosti poviem amen, za státie, kedy sa cítim bližšie k Bohu, za rôzne ďalšie masky.
Často spievam slová, ktoré mi nejdú do srdca. Raz je to pre to, že som nesústredená, inokedy pre to, že spievam zo zvyku. Vždy sa niečo takéto nájde. Ale Boh vidí na moje srdce. Vidí, že je prázdne a je tam miesto pre Neho. Jediné, čo čaká odo mňa, je zavolať Ho tam.
A určite všetci poznáme tie chvíle, kedy nás naplní taký úžas z toho, aký Boh je, že by sme Mu to dokázali vravieť, ospevovať a velebiť Ho do nasledujúceho rána - to sú chvíle, kedy nás naplní Boh sám. Kedy nám On dá pocítiť, istým spôsobom poznať, aký je veľký. Iba vtedy Ho môžme chváliť, ak Ho poznáme. A čím viac Ho budeme spoznávať, tým viac Ho budeme chváliť. Pretože robí veľké veci, za ktoré (hoci často ostávajú nami nepovšimnuté alebo odignorované) si zaslúži chválu. A zaslúži si ju za to, že BOL, JE A PRÍDE. Zaslúži si ju, pretože je Boh. Ak On nie, tak kto?!
Včera som neprežila nič veľkolepé navonok, možno ani nič prevratné vo vnútri. Viem však, že Boh sa dotýka sŕdc ľudí, ktorí prichádzajú pred Jeho tvár v láske, úprimnosti a odovzdanosti. A toto nie sú cnosti "iba pre svätých", jedine ak sa medzi nich radíme aj my. Pretože Boh nadeľuje všetkým, a na nikom nešetrí. Otázka je, či chceme Jeho milosť, lásku, svätosť prijať. A potom sa ešte len začnú diať veci. Za ktoré Ho budeme môcť chváliť - konkrétne veci.
Uvedomila som si, že mám strach pýtať si konkrétne veci. Bojím sa v modlitbe povedať: "Bože, prosím Ťa, daj, aby som sa dostala na výšku do Brna." Radšej vravím: "Pane, nech je, ako Ty chceš." Samozrejme, že bude tak, ako Boh chce. To bola aj Ježišova modlitba v Getsemani a je to asi najúžasnejšie, čo môžeš Bohu povedať - znamená to zveriť sa s úplnou dôverou do Jeho rúk. Ježiš to urobil ako človek, ktorý išiel na smrť. Keď si predstavím, že v Ňom bolo v tej chvíli všetko ľudské (okrem hriechu) od pudu sebazáchovy až po lásku k Matke a apoštolom, mám zimomriavky z toho, že neskončil svoj preslov k Otcovi pri slovách "Otče, vezmi odo mňa tento kalich". Viete si predstaviť, čo by sa stalo, keby nedokončil...?!
Nebojme sa však predkladať Bohu konkrétne prosby, za konkrétne veci, konkrétnych ľudí... Ako som včera žehnala Stanke prácu, tak si chcem aj odvážne pýtať pre seba. Nie v sebectve, ale v dôvere v slová, že Otec dá svojim deťom, o čo prosia.
A potom Ho opäť budem môcť chváliť. Ale ešte jedna vec, od ktorej mám zatiaľ veľmi ďaleko - chcem sa naučiť chváliť Ho aj za to, že nie vždy dostanem to, čo chcem. Znie to ako fráza. Prázdne slová. Ale urobiť to naozaj, naozaj Ho chváliť za to, že On je múdry a VIE... To je ťažká vec.
Ale On je predsa Učiteľ, Sprievodca, Tešiteľ, Radca. V Ňom je všetko, čo potrebujem. A presne za to Ho môžem chváliť - že niet nad Neho, že sa mi dal spoznať, že sa sklonil. A tak sa aj ja chcem skloniť pred Ním, ale pritom chcem mať ruky obrátené stále k Nemu.