Nikdy by som si nepomyslela, že človek dokáže iného v jednej vete súčasne do neba vychváliť a zároveň uraziť. Mne sa to dnes stalo a doteraz neverím vlastným očiam. Nechcem robiť prílišnú vedu z niekoľkých slov, ale moje rozhorčenie je zatiaľ priveľké na to, aby som to brala štýlom veď-o-nič-nejde.
Jednoducho, ide o toto: Mali sme odovzdať v škole slohy. Tém sme mali na výber niekoľko, štýlom malo byť rozprávanie. Tak som sa zamyslela a rozhodla, že použijem poviedku, ktorú som napísala do mojej prvej súťaže. Je uverejnená aj na mojom blogu - ZMENIŤ SVET SPEVOM, akurát že v škole som odovzdala skrátenú verziu, v ktorej som vynechala niekoľko detailov.
A dnes nám pani profesorka slohy doniesla opravené. A spýtala sa ma: "To ste naozaj písali vy?" Samozrejme, dostatočne neveriackym tónom na to, aby ma to pohoršilo. Vždy, keď ma niekto obviní z klamstva v akejkoľvek podobe, stúpa mi tlak. Asi preto, že pravdu považujem za niečo takmer posvätné, čo by som nemohla poškvrniť lžou. Lož je mi priam odporná, klamstvo neviem zniesť. A nedokážem zniesť predstavu, že o mne si niekto myslí, že klamem.
Povedala som: "Áno, ja," no pani profesorka mala s tým stále problém. Tak som jej povedala: "Posielala som ju do poviedkovej súťaže... Naozaj som ju písala ja," na čo odvrkla: "No, keď myslíte..." Stíchla som a pokrútila hlavou, pretože viem, že by nemalo zmysel viac sa s ňou baviť. Keď si veľavážená pani profesorka vezme niečo do hlavy, nik jej to odtiaľ nevytlčie. A otázka: "Je to skutočne od vás?" je u nej pri opravovaní slohov dosť častá.
Potom však ešte len prišlo "prekvapenie".. Dostal sa mi do rúk môj sloh. Za ním bola 1 perom, a ceruzkou dopísaná veta: "Toto je bezchybné rozprávanie, ale nie je vaším dielom..." Aby som bola úprimná, takmer ma roztrhlo od jedu. A stále tomu nemôžem uveriť. Prečo profesorka, ktorá by mala povzbudzovať svojich študentov, nás všetkých tak neskutočne podceňuje?! Nechápem, prečo sa jej zdá TAKÉ NEUVERITEĽNÉ, že by niekto z nás mohol aj sám bez pomoci či odpisovania napísať niečo skutočne dobré. Zvlášť na túto svoju poviedku som hrdá, hoci v súťaži nevyhrala. Ale to je mi úplne jedno..
Začínam sa tešiť na písomné maturity, kedy budem môcť pani profesorke Reykjavíkovej dokázať, že viem písať aj bez opisovania. Ostáva mi už len dúfať, že mi sadne aspoň jedna téma. A verím, že v tých dňoch už pocit krivdy ustúpi a ja sa budem môcť na tú ženu aj úprimne usmiať.
Ef 4,31: "Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás." (veršík z obrázka)
Jednoducho, ide o toto: Mali sme odovzdať v škole slohy. Tém sme mali na výber niekoľko, štýlom malo byť rozprávanie. Tak som sa zamyslela a rozhodla, že použijem poviedku, ktorú som napísala do mojej prvej súťaže. Je uverejnená aj na mojom blogu - ZMENIŤ SVET SPEVOM, akurát že v škole som odovzdala skrátenú verziu, v ktorej som vynechala niekoľko detailov.
A dnes nám pani profesorka slohy doniesla opravené. A spýtala sa ma: "To ste naozaj písali vy?" Samozrejme, dostatočne neveriackym tónom na to, aby ma to pohoršilo. Vždy, keď ma niekto obviní z klamstva v akejkoľvek podobe, stúpa mi tlak. Asi preto, že pravdu považujem za niečo takmer posvätné, čo by som nemohla poškvrniť lžou. Lož je mi priam odporná, klamstvo neviem zniesť. A nedokážem zniesť predstavu, že o mne si niekto myslí, že klamem.
Povedala som: "Áno, ja," no pani profesorka mala s tým stále problém. Tak som jej povedala: "Posielala som ju do poviedkovej súťaže... Naozaj som ju písala ja," na čo odvrkla: "No, keď myslíte..." Stíchla som a pokrútila hlavou, pretože viem, že by nemalo zmysel viac sa s ňou baviť. Keď si veľavážená pani profesorka vezme niečo do hlavy, nik jej to odtiaľ nevytlčie. A otázka: "Je to skutočne od vás?" je u nej pri opravovaní slohov dosť častá.
Potom však ešte len prišlo "prekvapenie".. Dostal sa mi do rúk môj sloh. Za ním bola 1 perom, a ceruzkou dopísaná veta: "Toto je bezchybné rozprávanie, ale nie je vaším dielom..." Aby som bola úprimná, takmer ma roztrhlo od jedu. A stále tomu nemôžem uveriť. Prečo profesorka, ktorá by mala povzbudzovať svojich študentov, nás všetkých tak neskutočne podceňuje?! Nechápem, prečo sa jej zdá TAKÉ NEUVERITEĽNÉ, že by niekto z nás mohol aj sám bez pomoci či odpisovania napísať niečo skutočne dobré. Zvlášť na túto svoju poviedku som hrdá, hoci v súťaži nevyhrala. Ale to je mi úplne jedno..
Začínam sa tešiť na písomné maturity, kedy budem môcť pani profesorke Reykjavíkovej dokázať, že viem písať aj bez opisovania. Ostáva mi už len dúfať, že mi sadne aspoň jedna téma. A verím, že v tých dňoch už pocit krivdy ustúpi a ja sa budem môcť na tú ženu aj úprimne usmiať.
Ef 4,31: "Akákoľvek zatrpknutosť, hnev, rozhorčenie, krik a rúhanie aj každá iná zloba nech sú ďaleko od vás." (veršík z obrázka)
Komentáre