Ako Zuzky experimentovali s Azzurom alebo Ako Zuzky zabránili zhoreniu školy alebo Ako Zuzky explorovali vesmír alebo Ako Zuzky družicu videli. A to všetko sa stalo za jeden jedinký večer, drahí moji. A bolo to super a nezabudnuteľné!
Začalo to tým, že som meškala na stretnutie so Zuzkou. Ale ona povedala, že to nevadí, pretože väčšinou ona meškáva a toto je príjemná zmena. Takže všetko bolo v poriadku. A ja som mala chuť na mojito (nealko), takže sme sa vybrali do Vegy. Lenže Vega plná. Chvíľu sme beznádejne stáli vonku, no potom sme to vzdali (alebo skôr ja) a šli sme do Azzura. Kam nerada chodím, a vlastne vôbec nechodím. Ale teraz som to porušila a šla som. A dokonca som bola iniciátor. No čo už, hanba mi. Nie vždy celkom dodržiavam svoje morálne zásady. Proste hanba mi, na to sa nedá nič iné povedať. Lenže problém bol ten, že ja som vo Vege chcela nielen mojito, ale aj šalát, taký úžasný, že: kuracie mäso, paprika, rajčina, uhorka, kapusta, banán, broskyňa. Proste mňam, môj najsamabsolútneobľúbenejší na svete. A Vega plná, ale to sa už opakujem. A tak smer Azzuro. A tam dilema - ale už nie morálna, pretože už sme tam sedeli a už tým som porušila a zradila všetko, čo mi bolo dosiaľ drahé. O mojite sa tam ani nechyruje, a už vôbec nie o nealkoholickom. A tak sme skončili pri kofole. A keď sme sa pýtali čašníčky, či by nám mohli jeden šalát rozdeliť do dvoch mís, okamžite a bezvýrazne odpovedala: "Nie." Tak sme požiadali aspoň o dve vidličky, s čím súhlasila. Potvrdilo sa, že filozofia toho podniku sa mi vôbec nepáči. Ale tá čašníčka za to zrejme vôbec nemôže, takže si to neodniesla. Ale zas, neodniesla si od nás domov ani žiadny tringelt. Však čo, študenti sú chudobní.
Po úspešnej večeri (šalát bol dobrý, to sa mu musí uznať - ale to len preto, že som si ho vypýtala bez tej kukurice) sme sa vybrali na prechádzku. A ako si tak ideme okolo našej školy, čo v tej tme nevidíme - oheň. Počuli sme nejaké decká kričať: "Aha, horí nám škola!" A tak sme zastali a riešili ďalšiu dilemu, tentoraz však už vôbec nie morálnu, ale dilemu odvahy. Našťastie, Zuzka ju vyriešila skôr ako ja. Vyťukala do mobilu číslo 150 (pretože OHNIVÝ KRUH!!) a zavolala požiarnikov. Ten ON, s ktorým telefonovala, bol z Trenčína a nevedel, čo a kde je Gymnázium svätého Jána Bosca v Novej Dubnici. Ale "zapýtal" si Zuzkino meno a rozlúčil sa s ňou. Tak sme čakali, kedy ktosi príde. A zrazu sme začuli sirénu, kedy sme sa natešili a ja som dojato zvolala: "Zuzi, oni fakt prišli! Oni sem fakt idú..." Toto bol však len prvý stupeň hystérie. Potom sme ich sledovali, ako bežia z auta, naťahujú požiarnicku hadicu a hasia ten ohnisko-vatrisko. Hnusák jeden, ešte aj medzi dvomi stromami horel, akoby chcel celú školu podpáliť. Našťastie, naši hrdinovia nás zachránili, mám kde maturovať, Zuzkina mamina má kde učiť a všetci môžeme byť šťastní.
A potom (len čo som to nadšene vyrozprávala svojmu rodinnému osadenstvu) sme sa vybrali do tmy na lúku, aby sme mohli pozorovať môj milovaný vesmír. A tak už aj Zuzka bude sama vedieť, kde sa nachádza Orion, kde je Veľký voz vedela aj bezo mňa, ale vďaka mne vraj vie nájsť aj Kasiopeju a voľajako sme snáď vypátrali aj Polárku. A nabudúce beriem svoju vesmírnu knižku a podľa hviezdnej mapy hľadáme iné súhvezdia, za pomoci Zuzkinej baterky, ktorú asi donesie z Bratislavy. Takže tak.
A potom nastala ešte jedna zaujímavá chvíľa - po druhý raz vo svojom živote som zahliadla na oblohe družicu, ktorá neprestajne a neúnavne obieha našu krásnu modrú planétu. Že je to zrejme družica, som zistila podľa tohto: neblikala, takže to nebola hviezda, a hýbala sa, takže to nebola ani planéta. Prvý raz som družicu zahliadla minulý rok v lete, ale to nebolo so Zuzkou, ale s Maťou. To však vôbec nevadí, pretože obe sú super a som rada, že mám tieto zážitky práve s nimi.
Každopádne, tento večer bol pre mňa nesmierne zaujímavý. Bola som svedkom Zuzkinej odvahy (pričom mi vravela, že bezo mňa by tam nezavolala, keďže som pôsobila ako jej morálna podpora), naučili sme sa čosi nové o vesmíre a ja osobne som spoznala dve nové hmloviny (jednu nad Orionom, druhú napravo od Orionu), vymysleli sme dokonca aj názov našej knižky (viem, že som to sem nemala písať, ale je to predsa pre mňa tiež významná vec!). Takže úspešný večer. Dúfam, že takéto ešte zažijem, hoci netúžim zrovna po tom, aby sme museli volať všade hasičov. I keď, tie ich uniformy... no dosť už:).
Komentáre