Ku včerajšiemu evanjeliu z omše (Jn 9,1-41) mi napadlo niekoľko myšlienok, o ktoré sa tu chcem podeliť teraz:). Takže:
Dotkli sa ma najviac začiatočné slová (v. 1-3): "Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: "Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?" Ježiš odpovedal: "Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.""
Tak som zauvažovala nad zmýšľaním tých učeníkov. Možno to bolo bežné židovské zmýšľanie in general, že ak niekto trpí nejakou chorobou, je to vlastne Boží trest za niečo. Neviem. Ale s týmto typom zmýšľania sa stretávame často aj dnes.
Ľudia vidia, že sa niekde na svete udiala nejaká katastrofa - zničenie dvojičiek, Haiti, Japonsko, Líbya, ... - a mnohí sa pýtajú: Ako to môže Boh dopustiť?! A mnohí z týchto mnohých túto otázku používajú aj ako argument proti viere v milosrdného Boha, ktorý je Láskou. A niektorí sa dokonca uchyľujú k tomu, že z týchto vecí Boha priamo obvinia. Oni už netvrdia, že Boh sa na to zdiaľky pozerá a ľahostajne máva rukou, ale tvrdia, že to je jeho čin, jeho dielo, niečo, čo priamo vykonal.
Nemyslím si, že prírodné, ekonomické, hospodárske či dokonca osobné ľudské katastrofy sú dielom Božích rúk. Naopak, sú dielom hriechu. To, že mnohé z týchto vecí jedinec ako ja nedokáže ovplyvniť, neznamená, že Boh na to kašle. On vidí to utrpenie a nesie ho s nami, veľmi často aj za nás. Možno sa nám zdá, že "viac by sme už fakt neuniesli" - ale nesľúbil práve On, že na nás nenaloží viac, ako unesieme? Nesľúbil, že bude s nami?
Asi všetci poznáme ten príbeh o človeku, ktorý videl v piesku dvoje stôp, a potom už len jedny. A myslel si, že Boh ho opustil, ale Boh mu povedal, že práve vtedy ho niesol. Chvíle bolesti, utrpenia, strachu - to sú chvíle, kedy Boh môže dostať špeciálny priestor konať v našich srdciach. Na nás záleží, či Mu ho dáme. Lebo v našej (mojej, tvojej) slabosti sa prejavuje Jeho sila. Nesieme bremeno, aby sa na nás mohli zjaviť Božie skutky. Aby sa na nás mohla zjaviť Božia milosť. Otázka je, či to chceme - a či Boha necháme konať.
Dotkli sa ma najviac začiatočné slová (v. 1-3): "Ako šiel, videl človeka, ktorý bol od narodenia slepý. Jeho učeníci sa ho spýtali: "Rabbi, kto zhrešil - on, alebo jeho rodičia -, že sa narodil slepý?" Ježiš odpovedal: "Nezhrešil ani on ani jeho rodičia, ale majú sa na ňom zjaviť Božie skutky.""
Tak som zauvažovala nad zmýšľaním tých učeníkov. Možno to bolo bežné židovské zmýšľanie in general, že ak niekto trpí nejakou chorobou, je to vlastne Boží trest za niečo. Neviem. Ale s týmto typom zmýšľania sa stretávame často aj dnes.
Ľudia vidia, že sa niekde na svete udiala nejaká katastrofa - zničenie dvojičiek, Haiti, Japonsko, Líbya, ... - a mnohí sa pýtajú: Ako to môže Boh dopustiť?! A mnohí z týchto mnohých túto otázku používajú aj ako argument proti viere v milosrdného Boha, ktorý je Láskou. A niektorí sa dokonca uchyľujú k tomu, že z týchto vecí Boha priamo obvinia. Oni už netvrdia, že Boh sa na to zdiaľky pozerá a ľahostajne máva rukou, ale tvrdia, že to je jeho čin, jeho dielo, niečo, čo priamo vykonal.
Nemyslím si, že prírodné, ekonomické, hospodárske či dokonca osobné ľudské katastrofy sú dielom Božích rúk. Naopak, sú dielom hriechu. To, že mnohé z týchto vecí jedinec ako ja nedokáže ovplyvniť, neznamená, že Boh na to kašle. On vidí to utrpenie a nesie ho s nami, veľmi často aj za nás. Možno sa nám zdá, že "viac by sme už fakt neuniesli" - ale nesľúbil práve On, že na nás nenaloží viac, ako unesieme? Nesľúbil, že bude s nami?
Asi všetci poznáme ten príbeh o človeku, ktorý videl v piesku dvoje stôp, a potom už len jedny. A myslel si, že Boh ho opustil, ale Boh mu povedal, že práve vtedy ho niesol. Chvíle bolesti, utrpenia, strachu - to sú chvíle, kedy Boh môže dostať špeciálny priestor konať v našich srdciach. Na nás záleží, či Mu ho dáme. Lebo v našej (mojej, tvojej) slabosti sa prejavuje Jeho sila. Nesieme bremeno, aby sa na nás mohli zjaviť Božie skutky. Aby sa na nás mohla zjaviť Božia milosť. Otázka je, či to chceme - a či Boha necháme konať.
Komentáre
zuz pripomenula si mi dolezite veci :)
:D:D:D
no slubujem ze sa sem z casu na cas vymacknem :)