(poviedka inšpirovaná prvým dielom seriálu Spartacus: Blood and Sand; drsný seriál a asi aj môj príbeh je trošku drsný:):))
Zvalil sa do prachu a pád ho na chvíľu omámil. Nemohol vidieť, ako sa naňho zaháňa protivník, no napriek tomu ho inštinkt varoval, aby sa prevalil na tvár. Cez kovovú prilbu videl, že ho minulo ostrie sekery a zaťalo sa do zeme vedľa neho. Vyskočil na nohy a zadíval sa na Maxima, proti ktorému bojoval. Maximus – to bola prezývka, ktorú gladiátor dostal vďaka svojim enormným svalom. Bol síce riadne mohutný, ale takisto už aj v zrelom veku.
Vypľul prach z úst; vyvalila sa mu z nich aj krvavá slina. Utrel si bradu chrbtom ruky a potriasol hlavou. Uvedomil si, že prilba mu viac bráni vo výhľade než ho chráni. Vzápätí kov zarinčal o zem. Maximus mu venoval úškrn a rozbehol sa k nemu. Náraz bol tvrdý, ale ubránil sa mu a udržal rovnováhu. Ťarcha súperovho tela ho takmer prevážila, ale dokázal stáť pevne na nohách. Naširoko sa rozkročil, aby mohol dobre rozložiť svoju i Maximovu váhu; cítil jeho pot na svojich rukách.
Pár sekúnd sa opierali jeden o druhého, potom sa obaja odrazili a uskočili. Spod nôh sa im kúdolil prach, kvôli čomu dav, ktorý ich sledoval, hromžil, že nič nevidí. No beztak sa nič nestalo; bojovníci stáli oproti sebe, premeriavali si jeden druhého, ani sa nepohli. Maximus zrejme zvažoval, aký bude jeho ďalší kúsok. Dobre vedel, že Primus nezaútočí.
Ani si nepamätal svoje pravé meno; zabudol naň, keď vypálili jeho dedinu a vzali ho do otroctva. Len čo sa z neho stal gladiátor, prijal prezývku Primus. Bol totiž prvým obyvateľom svojej dediny, ktorý vyviazol zo vstupného súboja živý. Keď protivník pod ním prestal dýchať, nenamáhal sa vstať, iba sa z neho stiahol a uprel zrak na fialový krk mŕtvoly. Vlastnými rukami ho udusil, čomu nemohol uveriť. Z nadšeného davu ktosi vykríkol: „Primus!“ Ostatní sa k nemu pridali; tak vzniklo jeho nové meno.
Zdalo by sa, že počas boja s gladiátorom človeku neostane čas na úvahy; on si však spomenul, ako sa mal stať kováčom, ako túžil mať rodinu a ako nikdy nikoho nemiloval. Kruté spomienky, krutý život. To ho dokonale charakterizovalo.
Utŕžil ďalšiu ranu, ktorá spôsobila, že takmer prestal vidieť na ľavé oko. Okamžite však Maxima obdaril tvrdým pravým hákom a vyrazil mu zo tri zuby. Súper ho schytil za dlhú, krvou zlepenú tmavú šticu a prinútil ho kľaknúť si. On mu trasúcimi sa rukami zvieral zápästie, zarývajúc mu nechty do kože. Zacítil, že Maximova krv mu steká po natiahnutom predlaktí. Bola horúca a lepkavá; zmiešala sa s jeho potom a jedna kvapka mu padla na zaprášené líce. Od vynaloženej námahy skríkol, nahromadil v hrudi všetku silu, obratne vyskočil na nohy a odrazil Maxima od seba.
Ten preletel asi desať stôp a ocitol sa na zemi. On bežal k nemu a pristúpil mu ľavé predlaktie. Počul, ako zapraskali Maximove kosti a ako muž zastonal od bolesti. Vytrhol mu sekeru a zahnal sa, aby ho dorazil. Maximus bol však príliš rýchly a dostal sa zaňho. Ruku so sekerou mu vykrútil za chrbát a zbraň si vzal späť, pričom nezabudol tupou stranou udrieť „Prima“ do zátylku. Bolesť ho takmer omráčila a cítil, že krk mu zalieva vlastná krv.
Prebleslo mu mysľou, že by mu možno mali vymyslieť novú prezývku – Pessimus, najhorší a posledný. Cítil, že tým sa stane už o pár sekúnd. Bál sa toho, no nemal chuť utiecť. Nejestvovala ani možnosť úteku, ale aj keby bola... zrejme by ju nevyužil. Načo aj? Nevidel žiadny dôvod. Nebolo by ľahké prestať byť vrahom, hoci sa nikdy netúžil stať vojakom ani zabijakom. On však dobre vedel, že keď človek raz zabije, zmení ho to navždy. Aj on bol zmenený; a túto zmenu nešlo vrátiť späť či vymazať. Nie, preňho už niet žiadneho východiska. Žiadneho.
Prach sa mu pod nohami miešal s krvou a vznikalo červenkasté blato, na ktoré nebol príjemný pohľad. Prevrátil sa mu žalúdok, no nemal ani čo vydáviť, iba ak žlč a možno trochu vody. Padol na kolená a zavŕtali sa mu do nich drobné kamienky. Čosi ho nútilo privierať oči a on sa nebránil. Dav konkrétnych ľudí sa zmenil v nejasnú masu poskakujúcich, tancujúcich a vreštiacich zverov, ktoré chcú vidieť jeho smrť. Tak vám teda dám, čo chcete! skríkol mlčky, do svojho vnútra.
Maximus ho obišiel, aby mu mohol hľadieť do očí. Poslednýkrát nadvihol sekeru a konečne ju zaťal do Primovej hrude. Tomu sa zatemnil zrak a bezvládne sa zviezol na zem. Zrak svetlých modrých očí na moment uprel na slnko, ktoré ožarovalo krajinu. Sťažka sa nadýchol, no vedel, že vzduch mu nenaplnil pľúca. Podvedome si priložil dlaň na krvácajúcu ranu, z ktorej Maximus stihol vytiahnuť svoju zbraň. Krv, všade bola krv.
A vtedy si spomenul na svoje meno. Elpidius. Nazvali ho Elpidius. Syn nádeje.
Chrapľavo vypustil vzduch a na tvári sa mu zjavil úškľabok. Meno skutočne hodné umierajúceho gladiátora, pomyslel si v poslednej chvíli života.
Komentáre