Quo vadis, Domine?

Touto otázkou končí dielo poľského spisovateľa Henryka Sienkiewicza (1846-1916).
Autor je nositeľom Nobelovej ceny za literatúru, je predstaviteľom poľského pozitivizmu (súčasný filozofický smer, ktorý vychádza z toho, čo je pozitívne, čiže dané, faktické) a je charakteristický svojím katolíckym pohľadom na svet. Napísal viacero diel, okrem historických románov napr. poviedkový súbor (Uhľokresby) či novely (Strážca Majáka, Spomienka z Maripozy). Najviac sa však preslávil práve historickými románmi ako Trilógia ("monumentálna trilógia poľských dejín rozprávajúca o jednej z najdivokejších epoch poľského kráľovstva (od polovice do konca 17. storočia), kedy Poľsko bojovalo na život a na smrť s kozákmi počas ukrajinského Chmielnického povstania, Švédmi a Turkami. Trilógia sa skladá z troch samostatných diel, ktoré na seba voľne nadväzujú" - cit. wikipédia), Križiaci ("historický román z čias, keď sa rozhodoval boj medzi Poľskom a Rádom Nemeckých rytierov. Vrcholí opisom bitky pri Grunwalde, jednej z najvýznamnejších stredovekých bitiek vôbec, kedy poľsko-litovské vojská na hlavu porazili križiakov" - cit. wikipédia) či práve Quo vadis, ktoré sa zrejme stalo aj jeho najznámejším dielom a za ktoré získal spomínanú Nobelovu cenu za literatúru.

Dej knihy sa odohráva v 1. storočí nášho letopočtu v Ríme, za vlády cisára NERONA. Ťažko posúdiť, kto je hlavným hrdinom, pretože príbeh sa točí okolo viacerých výrazných postáv. Všetko sa odohráva na pozadí ľúbostného príbehu patricija MARCA VINICIA a kresťanky LÝGIE. Viniciova láska je spočiatku iba fyzická a chce Lýgiu dostať za každú cenu. Pomáha mu pri tom priateľ PETRONIUS (historická osobnosť), jeho strýko. Chcú Lýgiu uniesť, ale nepodarí sa im to a Lýgiu ukryjú jej kresťanskí priatelia. Po celý čas ju sprevádza URSUS, ktorý ju nazýva svojou kráľovnou (bola dcérou lýgijského vojvodu).
Pokiaľ Petronius je filozof a estét, Ursus s ním výrazne kontrastuje - je to veľký silák, ale kresťan, ktorý však ťažko ovláda svoju silu a občas niekomu ubíži, aj keď to nezamýšľa.
Vinicius sa pri hľadaní Lýgie dostáva do kontaktu s kresťanmi, stretne sa aj so samotným apoštolom PETROM, ktorý je podľa niektorých ústrednou postavou. Lýgia je zobrazená ako čistá, takmer dokonalá nadpozemská bytosť plne oddaná Kristovi - a z lásky k Nemu sa aj spočiatku vzpiera citom k Viniciovi, ktoré sa v nej zrodili.
Na pozadí intríg a ohovárania na cisárskom dvore sa však dôležitou postavou stáva aj Nero, ktorého autor predstavuje ako umelca, poetu a speváka, ktorý by chcel v básni/piesni opísať horiace mesto. Keď vypukne v Ríme požiar a takmer celé mesto zhorí do tla, nie je celkom jasné, kto oheň založil. Vinu však zvalia na kresťanov a nastáva hrozné prenasledovanie.
Vtedy sa už Vinicius pomaly stal kresťanom, hoci najprv Krista nenávidel za to, že Lýgia kvôli Nemu nikdy nebude jeho milenkou. Mal pocit, že tá viera mu ju ukradla, no neskôr pochopil (aj po ďalších stretnutiach s Petrom a PAVLOM), že práve táto viera ich môže spojiť aj vo večnosti. Lýgiu uväznili a Vinicius ju chcel vyslobodiť; postupne sa však (po krvavých divadlách v aréne, ktorých bol svedkom) obaja vzdávajú nádeje na život. Tešia sa, že budú spolu vo večnosti a že ich duše sa nikdy nerozdelia.
Podľa mňa najlepšia scéna knihy nastala, keď mohutný Ursus vchádza do arény, aby diváci videli jeho smrť. Proti nemu posielajú býka, k rohom ktorého je priviazaná Lýgia - Ursus býka zrazí na zem a Lýgiu vezme do náručia. Vtedy sa ľudia, začudovaní nad jeho víťazstvom a silou, rozhodnú darovať mu život - a ani Nero sa neodváži vzoprieť vôli ľudu.
Tak Vinicius získava Lýgiu a odchádza s ňou na Sicíliu, odkiaľ posiela Petroniovi šťastný list. Petronius zistil, že stratil Neronovu priazeň a rozhodne sa ukončiť svoj život skôr, než mu príde rozsudok smrti - a tak zomiera spolu so svojou milenkou EUNIKÉ, ktorá napriek hriešnemu vzťahu s ním stelesňuje ženu nevinne milujúcu a oddanú.
Poslednou zaujímavou postavou, ku ktorej sa chcem vyjadriť, je CHILÓN CHILONIDES. Je to postava, ktorá o mnohom vypovedá. Bol to vlastne taký nájomný "úslužník", ktorý však bažil iba po vlastnom zisku. Pomáhal Viniciovi hľadať Lýgiu a dostal sa medzi kresťanov - správal sa však ako prefíkaná líška, dostal sa medzi nich a tváril sa, že je tiež kresťanom. Desí sa však stretnutia s kresťanom GLAUKOM, ktorému kedysi dávno ublížil. Keď na seba natrafia, Glaukos mu v mene kresťanskej lásky odpustí - a Chilón ho zradí znova, zúčastní sa aj prenasledovania kresťanov a zrazu slúži Neronovi. Keď Glaukos umiera na kríži a Chilón prechádza okolo neho, niečo sa v ňom zlomí, rozplače sa a prosí Glauka o odpustenie - a ten mu v bolestiach odpustí. Vtedy sa Chilón skutočne zmení.
Kniha končí neosobným, takmer kronikárskym opisom Neronovej smrti:
"Tak skončil Nero. Pominul sa ako víchrica, búrka, požiar, vojna alebo mor. Ale Petrova bazilika vládne dosiaľ z vatikánskych výšin mestu a svetu.
A pri niekdajšej Capenskej bráne stojí dodnes malá kaplnka a na nej vidieť už trocha ošúchaný nápis:
QUO VADIS, DOMINE?"

A čo sa týka môjho súkromného názoru - túto knihu zaraďujem odteraz medzi svoje milované:). Bolo to skvelé, napínavé čítanie, od ktorého som sa nevedela odtrhnúť. Väčšinou sa mi zdá zvláštne a umelé, ak človek píše príbeh a "vtesnáva" doňho aj Boha, Henryk to však spravil takým úprimným a pravdivým štýlom, že sa mi ani riadok nezdal trápny či prehnaný. Opisuje Boha, Jeho milosrdenstvo, lásku, píše o Ňom ako o niekom, koho pozná. Verím, že aj poznal. A myslím, že ešte niekedy si od neho veľmi rada prečítam niečo ďalšie - keď budem mať veľa času, možno sa pustím aj do tej jeho Trilógie zloženej z kníh Ohňom a mečom, Potopa a Pán Wołodyjowski:).