MICHAEL SANDEL: Justice – What's the right thing to do?
2/12
PUTTING A PRICE TAG ON LIFE (OHODNOTENIE ŽIVOTA CENOVKOU)
V súčastnosti spoločnosti a vlády často využívajú utilitaristickú logiku Jeremyho Benthama pod názvom „analýza výdavkov a osohu“. Sandel predstavuje niekoľko súdobých prípadov, v ktorých bola táto analýza využitá spôsobom, ktorý mal ľudský život ohodnotiť určitou sumou dolárov. Prípady núkajú niekoľko námietok voči utilitaristickej logike hľadania najväčšieho dobra pre čo najväčší počet. Mali by sme vždy prisudzovať väčšiu váhu šťastiu väčšiny, hoci by aj väčšina bola krutá či nečestná? Je možné zhodnotiť a porovnať všetky hodnoty pomocou všeobecného meradla, napríklad peňazí?
Druhá prednáška v tejto sérii dostala názov podľa prvej časti. V tej sa Sandel opäť opiera o Benthamovu myšlienku maximalizovať úžitok. Čo to teda znamená? Maximalizovať šťastie. Pre spoločnosť, pre občanov, pre zákonodarcov, pre všetkých. Uviedol dva príklady, kedy bola využitá „analýza výdavkov a osohu“.
V Českej republike sa odohral výskum, ktorý mal odhaliť, aké sú dôsledky fajčenia pre štát. Z analýzy vyplynulo, že jedinou nevýhodou je zvýšenie ceny za zdravotnú starostlivosť, ktorú treba poskytovať fajčiarom. Zato výhod bola celá kopa – od daní, ktoré musia odvádzať predajcovia, cez úspory z poistenia, penzijné úspory, úspory na domácnosť až po čistý zisk z predaja cigariet – ktorý činil 147 miliónov dolárov.
V USA sa v sedemdesiatych rokoch minulého storočia odohral výskum, z ktorého malo vyplynúť, či sa oplatí opravovať Ford Pinto. Na opravu jedného auta by bolo treba vynaložiť 11 dolárov. Keď sa to vynásobí počtom áut (12,5 milióna), vyjde suma 137 miliónov. Výhodou pre štát by bola nasledujúca rovnica:
180 smrtí x 200 000 dolárov + 180 zranení x 67 000 dolárov + 2000 áut x 700 dolárov = 49,5 milióna dolárov. Zisk pre štát by bol teda nižší, keby autá opravovali.
Dvaja študenti sa odhodlali oceniť ľudský život dolármi. Prvý povedal sumu dva milióny, druhý len milión. S ideou maximalizovania úžitku väčšina súhlasila – jedna slečna vyhlásila, že nemožno tvrdiť, že potreby menšiny sú menej dôležité než potreby väčšiny. Z tých, čo nesúhlasili, reagoval študent, ktorý povedal, že uprednostniť potreby väčšiny je niekedy pre väčšie dobro.
Profesor sa do toho zapojil: v starovekom Ríme posielali do arény kresťanov bojovať s levmi. Pre potešenie Rimanov. Rimanov bolo zrejme viac než kresťanov. Takže je to v poriadku? Išlo predsa o potešenie väčšiny. Toto potešenie by malo prevážiť utrpenie menšiny, nie?
A tak dospeli k dvom hlavným námietkam proti utilitarizmu:
- utilitarizmus nerešpektuje individuálne práva či práva menšín
- nie je možné určiť všetky hodnoty peniazmi či iným meradlom
V 30. rokoch 20. storočia sa odohral výskum, počas ktorého sa Edward Lee Thorndike, americký psychológ, pýtal ľudí rôzne otázky: Koľko by ti museli zaplatiť, aby si si nechal odrezať prst na nohe? Koľko by ti museli zaplatiť, aby si zvyšok života prežil na farme v Kansase? Koľko by ti museli zaplatiť, aby si zjedol červíka? Koľko by ti museli zaplatiť, aby si si nechal vytrhnúť zdravý zub? Najdrahšou vecou bol, pre „neameričanov“ zrejme nepochopiteľne, práve Kansas – za to by si ľudia vyžiadali 300 000 dolárov. Druhou najdrahšou vecou bolo zjesť červíka (čo niektoré národy robia celkom bežne) – 100 000 dolárov. A najlacnejšou vytrhnutie zuba, za ktoré by chceli iba 4500 dolárov. Z tohto výskumu by sa dalo usúdiť, že všetky hodnoty sú zmerateľné.
Protiklad: V 70. rokoch 20. storočia boli na Oxfordskej univerzite dievčenské internáty oddelené od mužských a dievčatá mali zákaz prijímať mužské návštevy v noci. Jedným z argumentov konzervatívnych žien bolo, že by museli častejšie vymieňať matrace. Napokon sa rozhodlo, že každá žena môže mať najviac tri mužské návštevy v noci za týždeň, ak si daný muž (nebolo špecifikované, či to môže byť iba jeden trikrát, alebo traja rôzni:D) zaplatí. Na druhý deň vyšiel v novinách článok, v ktorom sa písalo, že noc s dievčaťom zo St. Anne's stojí 50 pencí. (to tak trošku na pobavenie)
Existuje, či neexistuje rozdiel medzi vyššími a nižšími preferenciami, potešeniami? Podľa Benthama vyššie sú tie, ktoré produkujú silnejšie a dlhšie potešenie – „Ak by boli potešenia rovné, pushpin je rovnako dobrý ako poézia.“ (pushpin je detská hra z 16.-19. storočia) Čie potešenia sú teda vyššie, dôležitejšie? Niektorí majú radi Madonnu, niektorí balet, iní futbal – čie potešenie je hodnotnejšie? Spomeňme si na Rimanov v Koloseu – možno vôbec takýto druh potešenia zrovnať so „všeobecným dobrom“?
V druhej časti sa Sandel venoval najmä filozofovi Johnovi Stuartovi Millovi, ktorý bol liberálom, empiristom a utilitaristom. V desiatich rokoch napísal knihu o histórii rímskeho práva, neskôr sa pod vplyvom svojej ženy snažil „zhumanizovať“ utilitarizmus. V knihe Utilitarizmus tvrdí, že je možné rozlíšiť vyššie a nižšie potešenia. Vyššie je podľa neho to, ktoré by uprednostnil ten, čo zažil aj jedno, aj druhé: „Of two pleasures, if there be one to which all or almost all who have experience of both give a decided preference, irrespective of any feeling of moral obligation to prefer it, then that is the more desirable pleasure.“ (aby som to nepoplietla, radšej neprekladám)
Vzápätí Sandel pustil študentom tri krátke ukážky. Na prvej bol úsek z filmu o Hamletovi, na druhej kúsok z Fear Factor (americká reality show) a na tretej Simpsonovci. Ľudia preferovali Simpsonovcov pred Shakespearom, ale zhodli sa (väčšina), že najvyšším zážitkom by bol práve Shakespeare. Študentka, ktorá si myslí, že Shakespeare je najvyšším zážitkom, ale uprednostnila Simpsonovcov, to vysvetlila takto: „O Shakespearovi sa musíme učiť a musíme sa učiť čítať ho; Simpsonovci sú jednoducho vtipní a rozumie im každý.“ Jeden študent zas vyhlásil, že ak by musel zvyšok života stráviť na farme v Kansase, zrejme by tam uprednostil Shakespeara pred Simpsonovcami. Rozhodli sa na základe toho, že zažili „vyššie“ i „nižšie“ potešenie.
Možno teda túto Millovu teóriu aplikovať aj na utilitarizmus? Vyššie potešenia podľa neho vyžadujú kultivovanosť, možno aj vzdelanie: „Je lepšie byť nespokojným človekom než spokojným prasaťom. Radšej byť nespokojným Sokratom ako spokojným bláznom. A ak blázon a prasa majú iný názor, je to iba preto, že poznajú len svoju stranu otázky.“ Ak aj niekedy podľahneme nižšiemu potešeniu (staneme sa „spokojným prasaťom“), stále vieme, že pri vyššom potešení by sme zažili viac radosti, pretože poznáme oboje.
„Kým diskutujem o nárokoch akejkoľvek teórie, ktorá je predložená, a o imaginárnom štandarde spravodlivosti nepostavenej na utilite, vysvetľujem spravodlivosť, ktorá je položená na úžitku ako na pevnej časti, nepochybne najposvätnejšej a najzáväznejšej časti všetkej morálnosti...“ Spravodlivosť je vyššia, individuálne práva sú privilegované: „Spravodlivosť je meno pre určité morálne požiadavky, ktoré, ak sa berú kolektívne, stoja vyššie na škále sociálneho úžitku a preto znamenajú vyššiu povinnosť než všetky ostatné.“ Otázka, ktorá z tejto prednášky vyplýva:
Sú dôležitejšie vyššie potešenia, alebo individuálne práva?
Komentáre