MICHAEL SANDEL: Justice – What's the right thing to do?
3/12
FREE TO CHOOSE - MÔŽEŠ SI VYBRAŤ
(preložený opis prvej časti videa z youtube.com)
Sandel predstavuje libertarianistickú koncepciu individuálnych práv, podľa ktorých je vyrovnaný iba minimálny štát. Libertarianisti tvrdia, že vláda by nemala mať právo ustanoviť zákony, ktoré 1) chránia ľudí pred nimi samými, ako sú napríklad zákony o ochranných pásoch v autách, 2) uvalia na spoločnosť morálne hodnoty niektorých ľudí ako celok, 3) redistribuujú príjem bohatých chudobným. Sandel pomocou odvolávania sa napr. na Billa Gatesa vysvetľuje libertarianistickú predstavu, že redistribuované dane sú podobné nútenej práci.
Na začiatku prvej časti prednášky (MÔŽEŠ SI VYBRAŤ) sa Sandel opiera o teóriu J.S. Milla, že individuálne práva si zaslúžia špeciálny rešpekt. Mill tvrdí, že ak sú rešpektované práva a dodržiava sa spravodlivosť, celá spoločnosť prosperuje. Čo ak sme však v situácii, kedy by porušenie práv mohlo viacerým ľuďom pomôcť? Je to vtedy v poriadku?
Kladie si dve základné otázky: 1. Existujú teórie dobrého života, ktoré by mohli nezávislé morálne štandardy zabezpečiť hodnotou potešenia? Ak áno, ako vyzerajú? 2. Existujú silnejšie teórie o právach, ktoré by napríklad mohli zdôvodniť, prečo je lepšie rešpektovať individuality ako ich zneužívať či využívať?
Medzi tieto silné teórie, ktoré tvrdia, že na individualitách záleží, pretože sú to rozdielne bytia s rozdielnymi životmi hodny rešpektu, patri libertarianizmus. Je to (podľa wikipédie) radikálna forma liberalizmu, ktorá vznikla z klasického liberalizmu, je príbuzná s anarchizmom a presadzuje jednak slobodu jednotlivca ako najvyššiu hodnotu a jednak spoločnosť úplne alebo do veľkej miery bez štátnych inštitúcií a zásahov. Libertarianizmus berie individuálne práva vážne a tvrdí, že každý má základné právo na slobodu – každý si môže slobodne vybrať.
Pohľad libertarianizmu na vládu a štát: libertarianisti moderným štátom vyčítajú tri veci:
1. nadradená legislatíva (tvrdia, že je síce dobré, ak majú ľudia v aute ochranné pásy, ale je to na nich, nie na príkaze vlády)
2. morálna legislatíva
3. redistribúcia príjmu bohatých chudobným
Z tejto tretej poznámky vyplývajú aj ďalšie veci: na grafe distribúcie majetku v Spojených štátoch (myslím, že z roku 2009) sme mohli vidieť, že 70 percent majetkov patrí 10 percentám ľudí. Je to spravodlivé alebo nie? Libertarianisti tvrdia, že posúdiť, či je niečo spravodlivé, nemožno len z pohľadu na vzorec či dôsledok – musíme poznať, ako sa to stalo, musíme hľadieť na dva princípy. Robert Nozick, americký filozof a predstaviteľ individualizmu, sa pýta, čo činí distribúciu príjmov spravodlivou. Dva princípy, cez ktoré hľadí, sú:
a) spravodlivosť v zisku (počiatočná držba => dostali sa ľudia k veciam, vďaka ktorým si zarábajú, férovo? existuje v počiatočnej držbe spravodlivosť?)
b) spravodlivosť v odsune, presune (voľný trh => vznikla distribúcia z úkonu voľnej zhody?)
Pre lepšie pochopenie uvádza Sandel príklad. Najbohatšou osobou sveta (2009) je Bill Gates. Jeho ročný zárobok predstavuje 40 miliárd dolárov. Ak teda prespať v Bielom dome v spálni prezidenta Abrahama Lincolna stojí 25 000 dolárov, Bill Gates by si mohol dovoliť spať tam každú noc najbližších 66 000 rokov. Koľko zarobí za hodinu? Ak pracuje od založenia Microsoftu štrnásť hodín denne, je to vyše 150 dolárov – za sekundu. Čiže ak by na ulici uvidel na zemi stodolárovku, z časového hľadiska by sa mu ani neoplatilo zastať a zdvihnúť ju, pretože zarobí za sekundu 150. Vyvstáva nám však otázka ohľadom daní. Mal by platiť vyššie dane, keďže má viac peňazí? Podľa utitilarizmu áno. Libertarianizmus tvrdí, že je dôležitejšie rešpektovať jeho práva; ak si tie peniaze zarobil férovo, bolo by nesprávne vziať mu viac peňazí než ostatným. Nútiť ho dávať peniaze na charitu je nesprávne, pretože on má právo naložiť s nimi, ako chce. Týmto libertarianizmus odôvodňuje, prečo je redistribúcia príjmov bohatých chudobným nesprávna.
Iba veľmi málo študentov s týmto tvrdením súhlasila. Väčšina nie a ich vysvetlenia boli asi takéto: Bohatí majú väčší dar od spoločnosti a tak by ho mali lepšie splatiť. Jeden z tých, čo s libertarianizmom súhlasili, vravel: „Som John a mám sto skateboardov. Naraz si okolie zmyslí, že ich chce – tak prídu do môjho domu, deväťdesiaťdeväť mi vezmú a mne ostane jeden. To je predsa nespravodlivé. Je to krádež.“
Sandel sa pozastavil nad slovíčkom „krádež“ a spýtal sa, prečo si to John myslí.
„Podľa libertarianizmu si tie peniaze zarobil férovo a patria jemu, čiže vziať mu ich by bola krádež, takže je to nespravodlivé,“ tvrdil študent.
Študentka proti libertarianizmu na to reagovala takto nejako: „Vláda by ale brala na pomoc chudobným z toho, čo by Bill Gates reálne za celý život ani nestihol využiť. Takže to nie je nespravodlivé.“
Nozick ako argument proti daňovému systému využíva niekoľko rovníc. Tvrdí, že zdaňovanie sa rovná odoberaniu zárobkov. Odoberanie zárobkov sa rovná nútenej práci. A nútená práca sa rovná otroctvu. Z toho vyplýva, že zdaňovanie porušuje, znesväcuje princíp vlastníctva seba samého.
Druhá časť prednášky nesie názov KTO MA VLASTNÍ?.
Jedným z argumentov proti redistribúcii je obava z nátlaku. Čo je však na nátlaku zlé? Libertarianisti majú odpoveď: nútiť niekoho, použiť nejakú osobu pre dobro všetkých je nesprávne, pretože je v rozpore s vlastníctvom seba samého. Argument spočíva teda v idei, že sami seba vlastníme.
Sandel predstavuje aj niekoľko námietok proti libertarianizmu, ku ktorým sa študenti postupne vyjadrujú.
Prvou je: chudobní potrebujú tie peniaze viac. Študenti-libertarianisti tvrdia, že Bill Gates predsa môže dávať peniaze na charitu, ak chce, ale nútiť ho by bolo nesprávne. Je predsa rozdiel medzi potrebou a zásluhou. Ostatní študenti na to reagovali, že vláda by mala rozhodovať o tom, ako získa zásoby pre tých, čo ich potrebujú.
Druhou námietkou je: zdaňovanie v zhode s ľudom nie je nátlakom. Libertarianisti povedali, že rovnako, ako má každý človek právo na vierovyznanie, má právo aj na vlastný majetok. Protistrana tvrdila, že právo na vyznanie a právo na majetok nemožno zrovnávať. Sandel sa teda spýtal, aký je rozdiel. A študentka vysvetlila, že náboženstvo je osobné, ale ak by spoločnosť nebola stabilná, neboli by sme schopní zarábať. Praktizovanie náboženstva ostatných neovplyvňuje, ale ak by ako nezamestnaná spáchala zločin (napr. krádež, aby uživila rodinu), ovplyvnilo by do ďalších ľudí.
Treťou námietkou je: úspešní majú voči spoločnosti dlh. Libertarianisti tvrdia, že žiadny dlh voči spoločnosti neexistuje, pretože oni jej slúžili a tá im to oplatila. Jedna študentka z tých, čo sa nehláslili k libertarianizmu, vravela: „Ak sa rozhodneš žiť v spoločnosti, nevlastníš v skutočnosti seba samého, takže nemôžeš ignorovať ľudí okolo seba.“
Štvrtou námietkou bolo: majetok sčasti záleží na šťastí, takže nie je zaslúžený.
Libertarianisti bojujú proti utilitaristickej idei využívania ľudí (ako prostriedky na uskutočnenie kolektívneho šťastia) tým, že tvrdia, že spôsob, akým sa dá zastaviť utilitaristická logika využívania osôb, je znovu absorbovať (pochopiť) intuitívne silnú ideu, že sme vlastníkmi seba samých.
Aké sú však dôsledky tohto? Nozick si túto ideu vlastníctva seba samého „požičal“ od Johna Locka, anglického liberalistického filozofa. O ňom by mala byť ďalšia prednáška.
Z tejto však vyplýva jedna veľmi dôležitá otázka:
Je pravda, že vlastníme sami seba?
Komentáre