Keďže som blázon do seriálov, rozhodla som sa, že to dám najavo aj prostredníctvom svojho oblečenia:D. A tak som dlhé dni zháňala (nie až tak fyzicky:D) farbu, resp. niečo, čo by zafarbilo tričko. Môj brat včera objavil v Brne obchod, kde majú potrebný sprej - čiže o pár dní (cez víkend) by mali byť moje Battlestar Galactica a Sherlock tričká hotové. Teším sa.
Podstatné (o čom chcem písať:D) je však, čo sa "mi" stalo, alebo skôr, čo som videla, keď som šla odtiaľ, z Důmu barev. Smerovala som na Mendlovo náměstí, na zastávku šaliny č. 1. A z diaľky som videla, že na zastávke oproti tej "mojej" ktosi leží na zemi. Zo šaliny vybehol nejaký mladý muž a začal toho človeka ratovať. Samozrejme, moja prvá myšlienka bola, že zrejme ide o nejakého bezdomovca, ktorý to tak trošku prehnal s alkoholom. Ach, koľké predsudky, až sa hanbím. No, ale to je jedno. Aj keby šlo o bezdomovca, treba mu pomôcť, nie?
Kým som prešla cez prechod, nahrnuli sa tam ďalší traja ľudia. Ten ujo už stál na vlastných a zrazu znovu odpadol. Ani tí traja ho nevedeli udržať a prosili tety, čo šli predo mnou, aby im pomohli. Chcela som aj ja, ale nedostala som sa tam a vlastne by som len zavadzala. Ale som tam stála a rozmýšľala, čo mám spraviť, aby som bola nejako užitočná. Povedali, že záchranku už volali, že ho treba len odniesť na lavičku...
A kým ho odnášali, jednej tete, čo pomáhala, spadla taška a vypadlo z nej niekoľko potravín. Tak som sa zohla a aspoň to zdvihla. Pani bola tiež šťastná:).
Toho staršieho uja uložili na lavičku a obkolesili ho takmer desiati ľudia, čo sa mi zdalo úplne neuveriteľné. Na chvíľu bol v bezvedomí, ale potom otvoril oči. Ten mladý muž, čo sa k nemu vybral ako prvý (myslím, že vyskočil zo šaliny), si vyzliekol bundu a zakryl ho ňou.
Ja som prešla na druhú stranu cesty a čakala na šalinu č. 1. Sledovala som ich a obzerala som sa, kde je asi tak tá sanitka. Neviem, ako rýchlo má podľa zákona prísť, ale mne sa to teda zdalo strašne dlho. Prišla aj moja jednotka, ale ja som proste akosi nemohla odísť. Čakala som, až toho uja odvezú a ja budem vedieť, že sa oňho reálne má kto postarať. I keď tí ľudia na ulici... Jednoducho, mám taký pocit, že medzi nami panuje taký názor, že keď sa niečo stane, všetci nás iba pokojne obídu mysliac si, že sme opití a pod. Ale podľa mňa to tak nie je.
O tamtoho pána sa staralo a strachovalo takmer desať ľudí. A ja na opačnej strane cesty. Jednotka odišla a sanitka stále nikde... A ja som si zrazu uvedomila, že mám slzy v očiach. Nechápem, že ma to tak dostalo. Vo filmoch a seriáloch mi ozaj neprekáža, keď niekomu useknú nohu, hlavu, ruku, keď vidím vytekať vnútornosti a podobné nechutné veci, ale takto naživo je to fakt iné. A to sa ma to vôbec netýkalo. Som ja ale citlivka:).
Nakoniec sanitka prišla a ja som tiež nasadla na jednotku a šla na byt. Lenže viete, čo je na tom najhoršie? Že sa nikdy nedozviem, ako tento príbeh vlastne skončil..
Komentáre