„Dnes tu nie som preto, aby som vás
bavil. Nemám na to kapacitu. Som tu ako obyčajná ľudská bytosť
pred druhou, pretože momentálne nie som šťastný. Nie som šťastný
zo seba a potrebujem sa o tom s niekým porozprávať.
V poslednom čase nie som najlepšou
verziou seba samého. Tvrdil som, že mám ambície vytvoriť film,
ale napredujem veľmi pomaly pri tvorbe filmu, na ktorom pracujem
posledný rok.
Čo sa týka môjho youtube kanálu,
nielenže nezverejňujem materiál tak často, ako by som chcel – a
viem, že by som mohol, pretože v minulosti mi to šlo celkom dobre
–, ale taktiež si nemyslím, že to, čo teraz robím, je také
dobré, ako to bolo predtým. A z toho som vážne smutný.
A najhoršie na tom pre mňa je, že sa
neskutočne ťažko snažím byť zas tým človekom, ktorým chcem
byť. Lenže zakaždým, keď si sadnem a pozerám na ten prázdny
textový dokument a snažím sa prísť s niečím novým, uvedomím
si, že som zdesený, vlastne, skutočne vystrašený.
A to, čoho sa bojím, úprimne, myslím,
že ste vy. Myslím, že sa bojím vás. A to nie je dobré.
Potrebujeme to napraviť.
Nedávno som si to uvedomil, keď som sa
posadil a snažil sa prísť na to, prečo niečo robím, vlastne,
prečo ktokoľvek z nás niečo robí, a najlepšou odpoveďou, na
akú som prišiel, je, že každá osoba hlboko vnútri, či už si
to prizná alebo nie, chce, aby ju ostatní mali radi. A o tom to
vždy všetko pre mňa bolo.
Ešte pred Youtube som robieval magické
triky. Chodieval som po škole s magnetom v rukáve a odstraňoval
mince z dlaní ľudí. A robil som to, pretože to robilo na ľudí
dojem. A vďaka tomu som sa cítil cool. A vzhľadom na to, aké
neuveriteľne hanblivé dieťa som bol, šlo pre mňa o dosť veľkú
vec.
Potom sa „stal“ Youtube a ja som sa
ohľadom seba samého začal cítiť lepšie než kedykoľvek
predtým, pretože ľudia ma zrazu mali radi. Viac ľudí, než na
ktorých som kedy mohol urobiť dojem vďaka magickým trikom v
škole. A moje sebavedomie vzrástlo do výšky, akú som nikdy
predtým nezažil.
Lenže počas posledného roka, nech už
mi ostalo akékoľvek sebavedomie, teraz je zmenšené prakticky na
nič. Keď sa snažím čosi vyrobiť, zdržiava ma nie to, že by to
nemuselo byť dobré, ale to, že sa to nebude páčiť vám a teda
že sa vám nebudem páčiť ja. A tak utečiem; to robievam, keď sa
bojím – utekám a nerobím vôbec nič. A vážne si prajem, aby
to tak nebolo, pretože sa nedokážem ubrániť myšlienke, že moja
túžba, aby ma mali radi ostatní, je nejakým spôsobom prejavom
slabosti a že by som mal robiť to, čo chcem, bez ohľadu na to, čo
si ostatní myslia, ibaže ja si nemôžem pomôcť a zaujíma ma, čo
si myslíte, pretože starostenie sa o to, čo si o mne ľudia
pomyslia, ma sprevádza celý život.
Takmer každý deň cítim úzkosť z
toho, čo si o mne myslí okolie, aké sú konverzácie, čo o mne
vedú, keď nie som v miestnosti, aké sú moje nedostatky, ktoré si
všimli, ale neodvážili sa prezradiť mi ich to očí, a hovoria o
mne vôbec? Teda, zaujímam ich vôbec dostatočne na to, aby sa o
mne bavili, keď tam nie som? Takto vyzerá zvnútra môj mozog.
Mojou nádejou ostáva, že toto je
súčasťou bytia človekom. Že každý sa potajomky cíti rovnako,
rovnako úzkostlivo ohľadom iných ľudí ako ja; no neviem to
naisto a neviem ani, čo s tým spraviť. Najjednoduchšou odpoveďou
je asi, že by som sa o to mal prestať natoľko zaujímať, no ja
netuším, ako spraviť niečo také. Všetko, čo vo svojom živote
chcem, je robiť a tvoriť veci, ktoré ostatných ľudí učinia
šťastnými. Nenapadá mi lepší spôsob, ako stráviť môj čas
tu na Zemi. Lenže práve teraz musím zrejme len dúfať, že v sebe
mám kapacitu byť tou osobou, ktorou chcem byť, pretože momentálne
neviem. Som neistý. A to ma desí. Veľmi.
Vďaka, ak ste to so mnou počas
posledného roka vydržali, vážne si to vážim – vlastne, viac
než čokoľvek. A vďaka, že ste ma počúvali. Čaute.“
Komentáre