(Tvoriteľ) 6: Tehlička

6: Tehlička

Dežo Ursiny: Na druhom konci palice (text: Ivan Štrpka)

... Som rybár ktorý ticho sedí,

na druhom konci palice.

Som rubom mince,

ktorá leží na dne.

Nekladiem ústa na líce,

ktoré slepým leskom ochladzuje svet.

Som háčik ktorý len tak loví,

obraz ktorého niet.

Som tulák ktorý dlho hľadí,

a nepomyslí na vlaky.

Som posol ktorý mlčky kráča,

a robí diery do mláky.

Som plevel ktorý nechá plynúť ďalej,

biele hrmiace oblaky.

Som rebel ktorý nechá ticho planúť,

všetky plynové horáky.

Mám holú tvár,

dávno som stratil masku...

Postavím ťa tehlu za tehlou

miešačka sa krúti, vŕzga, živorí

staviam si dom, bude z tehál s krbom

a balkónom

čo ak spadnem z terasy

potom príde zem dotyk trávy sviežosť leta jari

staviam múr pred kým ma chráni

sám to neviem staviam ďalej

aj bližšie by to mohlo prísť

veď kto by chcel utekať a prečo

tehlička za tehličkou

rúca sa veža asi nie som dobrý staviteľ

„Počkaj tu,“ nechá ho na chodbe, Krištof sa oprie o tehlový múr tvoriaci stenu chodby, chodby drevenej a príjemnej ako lesná chyžka ukrytá v bujnosti prírody, Natália vybehne po schodoch celkom rezko, zmizne dakde na vyššom poschodí – a na scénu ako správna herečka vystupuje jej babka, ten hlas Krištof spoznáva z telefónu, takže...

„Dobrý deň.“

„Ahoj, ty si Krištof?“

Zas tá istá otázka, čudne to znie, keď to počuje znova, ale prikývne, dokonca sa pousmeje, to je predsa slušné, nie? Napokon, Natáliina stará mama vyzerá milo, z väčšej časti ju omotáva zamúčená zástera, zrejme pečie, nebodaj ich pri niečom vyrušil?

„Takže spolužiak, že?“ žmurkne naňho, netuší, či v tom badať náznak voľajakej nevyrieknutej poznámočky, ale iskričky v svetlých očiach napovedajú, že to babka myslí žartovne, dobre, azda na uvoľnenie atmosféry. „Natálka ťa spomínala, si nový v triede, nie je tak?“

„Áno, ja...“ Vysvetľovať, či nie? Nikdy nevie. Kedykoľvek dôjde na túto tému, radšej ponechá v ľuďoch predstavu, že prepadol, radšej nech si myslia, že ako bežný tínedžer prosto v niečom zlyhal, na tom niet ničoho zlého, ale zas mohla by ho považovať za grázla, a to by...

„Zmena je život,“ zahlási babka priam poučujúco, už len dvihnutý ukazovák chýba. Netvári sa však napäto, ani prísne, skôr veľmi hravo a prívetivo, tak teda...

„Pravda. Nie je to až také zlé.“ Výborne, dve vety. Možno sa čochvíľa vyšplhá na úroveň súvetí a rozvinie ozajstnú konverzáciu, ale to pri cudzích ide ťažko, vlastne vždy išlo, sám sa občas obdivoval za to, že má vôbec tých troch kamošov, taký samotár a outsider, čo nezapadá medzi tých bežných.

„Tak si prišiel moju vnučku trošku vyvenčiť?“

Zvláštny výraz, čuduje sa, možno chce byť vtipná. Možno sa jej to i darí, možno po nej Natália zdedila humor, ten humor, ktorý je mu taký blízky. I keď, sám v prítomnosti tejto ženy je možno trochu nesvoj, ale postupne sa uvoľňuje, pomaličky, len náznakom, nenápadne.

Babka vlastne ani nepôsobí ako babka, teda, nie je to žiadna starena, jej úsmev je veselý a tvár síce i vráskavá, no v prvom rade milá, azda i trošičku figliarska, akoby mala čosi za lubom, pričom poriadne nevie, či by tým Krištofa nevyplašila. A on je veru rád, že sa správa relatívne opatrne, no aj tak by bolo fajn, keby už prišla Natália. Prešliapne na mieste, nechtiac dajúc najavo rastúcu a zvyšujúcu sa netrpezlivosť, bagrami mysle hromaždenú sústavu hlinených kopčekov, nervózne sa pousmeje, takto vystavený pohľadu, ktorý skúma, sleduje, hodnotí, sa necíti zrovna najlepšie.

„A zošity máš kde, hm?“

Jediná jeho úloha v tomto dni bola priniesť úlohy Natálii – a on na ňu zabudol. Naozaj, taký bol rád, že ju môže ísť pozrieť, až mu ani na um nezišlo vrátiť sa domov po školskú tašku, beztak by to zrejme bolo zbytočné, keďže jeho poznámky nestoja za nič, no to vie aj Natália, a ako dobre!, takže ak ho i zavolala k sebe domov, pre úlohy to snáď nebolo. Snáď. „Veľa sme toho v škole nerobili,“ vykokce, „takže jej to poviem z hlavy.“

„Ty si taký génius, že si to všetko pamätáš? Šikovný!“

Niežeby ho jej chovanie zneisťovalo, to nie, je milá a azda aj zhovorčivá takým tým príjemným, uvoľňujúcim spôsobom, skoro ako tabuľka sedemdesiatpercentnej horkej čokolády so štipkou mäty, ktorú tak rád vyjedá po večeroch na tajňasa, podobne ako šálka horúceho čaju, čierneho s plnotučným mliekom, takmer ako tabletka na spanie, čo mu nasilu pchali do krku v nemocnici, keď reflektor baterky prechádzal pod perinou stránkami kníh sprevádzaný Krištofovými očami.

„To zas nie,“ kútiky sa mu nadvihnú, akoby bol nesmelý päťročný chlapec, „no dnes toho ozaj nebolo veľa.“

„Tak teda dobre,“ najradšej by mu potmehúdsky rozstrapatila vlasy, keby bolo aké, samozrejme, no vidno, že pod kapucňou dlhú hrivu mladík neskrýva, akurát pomalý náznak návratu k imidžu všedných chalanov. „Môžete sa ísť na chvíľu prejsť, ale zas nebuďte dlho. Keď už Natálka nebola v škole, nemala by sa veľmi túlať po vonku.“

„Jasné.“

„Rada som ťa stretla, mladý muž,“ ďalšie žmurknutie, aké nezvyčajné od ženy v jej veku, i keď na babku v konečnom dôsledku vyzerá celkom mlado, poznal i staršie, aj tie jeho majú určite viac rokov, avšak tiež to nie sú stareny a Krištof ich má dosť rád, nevída sa s nimi však často, bývajú ďaleko, jedna v hlavnom meste a druhá na východe, prosto ďaleko – a ešte teraz, s pokazeným autom... nuž, najbližšie ich uzrie zrejme počas vianočných sviatkov, to je čas návštev, zas bude všade voňať ihličie a dom bude posiaty omrvinkami z krehkých oblátok poliatych medom, ale veď dovtedy ešte priveľa vody pretečie riekami, teraz vzduch vonia jabloňami a lístím opraženým dozlatista pod slnečnými lúčmi jesene, ktorá sa konečne prebrala k životu a vytlačila pochmúrnosť hmlistých oparov a šedosť oceľovej oblohy pripomínajúcej časy priemyselnej revolúcie. Teraz je krásna jeseň, aspoň na niekoľko dní, čo je super, hlavne na prechádzku, o pár hodín síce slnko zájde za vrcholy, ale na tom nezáleží, veď nemôžu byť vonku dlho.

Ozaj, Krištof zabudol doma nechať lístok o tom, kam ide! Aha, však už vie prečo – veď keď behom odchádzal, mieril len k telefónnej búdke, ešte netušil, že sa vyberie do cudzieho mesta, že tam trafí na Natáliinu adresu hneď pri prvom pokuse. Tie geografické znalosti sa teda predsa hodia, aspoň má slušnú priestorovú orientáciu, a to dokonca ani nepotreboval mapu! Veď kde by ju i zohnal, nie je to turistická lokalita, stánky so suvenírmi tu nečíhajú na každom kroku.

Schody zavŕzgajú, keď ich pohladia Natáliine chodidlá, ani sa neprezliekla, takže ozaj nie je jasné, prečo jej to trvalo tak dlho, ale bolo to vlastne dlho? Akvárium s rybičkou už nedrží, takže zrejme kvôli nemu sa vybrala hore, no azda mu mohla i ukázať svoju izbu, oplatiť jeho včerajší skutok, naozaj to bolo len včera? Niekedy čas ide rýchlo aj pomaly zároveň.

„Babi, skočím na chvíľočku von, dobre?“

„Naozaj len na chvíľočku, si predsa chorá, nezabúdaj na to.“ Takže nežmurká iba na Krištofa, to je celkom príjemné zistenie, asi je to jej povahová črta, tak teda dobre, možno sem-tam žmurkne i on, nech sa jej priblíži. Keď už je to Natáliina babka. A keby náhodou ešte niekedy v budúcnosti prišiel do jej domu. Asi by sa patrilo.

„Iste,“ Natália si nazuje tmavozelené balerínky s mašličkou a oranžovou špicou, rukou sa oprúc o lem dverí, siahne po kľúčoch a tie zaštrngajú.

„Počkajte ešte!“ ozve sa babka, keď už Natália stíska kľučku. „Nabalím vám zopár buchiet.“

„Babi... veď to len na chvíľu,“ ospravedlňujúco pozrie na Krištofa, ten sa povzbudivo usmieva. Hoci obedoval, po behu by si nejaký dezert možno i zaslúžil, nie? Trávi mu celkom dobre, vlastne sa z jedla dokáže tešiť už dlhší čas, po vyliečení sa v ňom prebúdza apetít príznačný ostatným v jeho veku, hlavne chalanom, a také dobré domáce buchty...

„No, tu je to,“ podá im buchty, len tak do rúk, každému dve, no Natália už drží kľúče, takže Krištof musí odniesť tri. „Dobrú chuť!“ zvolá za nimi, zavrie dvere, oni kráčajú od domu preč, Natália len krúti hlavou.

„Prepáč.“

„Naopak: ďakujem,“ zvedavo zahryzne do buchty, je plná sladkého slivkového lekváru, vynikajúca. „Ak si tú svoju neukradneš, asi ti ju zjem. Bez váhania.“

Zasmeje sa. Pekný zvuk.

„Kam ideme?“

„Kúsok odtiaľto je ihrisko,“ navrhne Natália, niet dôvodu namietať. V skutočnosti je to len kúsok trávy posiaty zábavkami pre deti, žiadne ihrisko, len plastová šmykľavka, kovová preliezačka v tvare zemegule nafarbená nažlto a načerveno, škrípajúca hojdačka sťaby naklonená rovina, trojica lavičiek, na vrcholku jednej z nich sa na krátky okamih uvelebil vrabec, poskakuje na dvoch nôžkach, tých tenučkých paličkách. Mieria teda inam, k dvojici iných húpačiek, zavesených na hrubých reťaziach, reťaze Krištof pozná, ale aj Natália, a tým nutne treba čeliť, človek pred nimi beztak neujde, takže sa usadia tam, asi meter od seba.

„Vždy je tu takto prázdno?“ podá jej buchtu, ktorá jej právom patrí, a ona si ju vezme, pustí sa do nej a pomaly prežúva, prikyvujúc.

„Celé naše mestečko je... akoby tu zdochol pes, aspoň medzi mladými sa to tak hovorí.“

„Poznám to, som z dediny.“

„Viem,“ usmeje sa a prehltne.

Krištof sa na svoju buchtu díva, má tušenie, že vnútri naňho nečíha lekvár, táto má zrejme inú plnku, možno marhuľovú marmeládu alebo tvaroh. Zviera ju obomi dlaňami ako poklad, čo si ukradol len pre seba na šírom mori prázdnych nafúknutých kysnutých ciest a chodníkov. „Nevyzeráš veľmi choro,“ podotkne, nedá mu to, aj keď vypytovať sa nechce.

„A čo bolo v škole?“

„Nič moc.“ Pár slovami opíše, čo sa dialo na tej-ktorej hodine, ale ozaj sa nevyžíva v detailoch, vlastne im ani nevenoval pozornosť, a zas vymýšľať si nechce. Takže, čo je to s Natáliou? Upriami na ňu zrak, pri náhlom pohybe mu kapucňa skĺzne z hlavy, ale Krištof sa už nezahalí, načo? Ona ho pozná aj takto.

Nadýchne sa zhlboka, vari mu chce povedať niečo ťažké? Možno sa nemal vôbec spýtať. „To len... Fyzicky som v poriadku, akurát som si spravila s babkou deň voľna.“

„To robievaš bežne? Zatiaľ som nepostrehol, že by si chýbala.“

„Nie, úplne bežne nie,“ priznáva, nerada, ale asi to už kedysi spravila, no to sa zrejme ešte nepoznali. „Ale raz za čas sa to pritrafí.“

„Prečo?“

„Pamätáš, ako som ti povedala o svojom otcovi?“

„Áno, predvčerom.“

„Naozaj? Len tak nedávno?“ vyzerá prekvapene, skutočne prekvapene, žeby prešlo dvesto rokov od toho okamihu, ktorému vôbec neporozumel a ani neprikladal ktovieaký význam? Iba jedna krátka veta v spleti mnohých ďalších slov, vtipnejších a veselších, čo mu povedala. Ale asi bol príliš nevšímavý. Už viac nebude.

„A čo sa stalo? Veľa si toho nevysvetlila.“

„Viem, prepáč, nevraví sa mi to ľahko. Vlastne, v škole to nikto nevie. A keď ti to poviem, dúfam, že to tak aj zostane. Ani baby to nevedia. Ozaj, nebol si za nimi?“

Čuduje sa tejto otázke, prečo by mal chodiť za jej kamarátkami? Aha, však to aj mal v úmysle, ale očividne spravil dobre, keď to nechal tak, lebo Maťa s Evou by mu zrejme nič neprezradili. Pokrúti hlavou, už nemôže odolávať mámivej vôni druhej buchty, je v nej tvaroh.

„Asi si si už všimol, že bývam so svojou babkou. No...“ prepletie si nohy, do úst strčí posledný kúštik sladkej dobroty a prsty premieľa železnými článkami reťazí, „a to preto, že moji rodičia sú... ako to povedať?... preč.“

„Kde?“

„Mama, babkina dcéra, je v ústave.“

Nadvihne obočie, len mierne, nie aby si myslela, že sa mu to zdá divné, pretože ľudia z ústavu nie sú divní, teda, vymykajú sa normálu, ale to predsa aj Krištof a v konečnom dôsledku i Natália, takže čo je na tom zvláštne? Nič, vôbec nič, vonkoncom nič. Nadvihne obočie, len aby dal najavo, že je zvedavý na pokračovanie, na odhaľovanie tohto príbehu vinúceho sa okolo Natálie, o ktorom nemal ani potuchy. Prečo ho neprebádal už dávnejšie? Ako ľudská bytosť sa mu Natália zdá fascinujúca, ani nie romanticky, skôr len tak obyčajne, prosto fascinujúca. Veď jemu sa toľko vecí vidí fascinujúcich. Lenže Natália nie je vec, asi jej naozaj mal venovať viac pozornosti. „V akom ústave?“

Jej pohľad hovorí za všetko, keď mu ho konečne opätuje, pretože doposiaľ sledovala neznámo, nedozerné diaľavy a neskutočné svety pred vlastnými očami. „Pre psychicky narušených ľudí,“ upresní pre istotu, človek nikdy nevie, a zas nechce, aby si domýšľal nesprávne či horšie verzie. Natália sa za svoju mamu nehanbí, to vôbec nie, to už skôr... keď tak... za neho. Otca. Ale k tomu sa dostane, bude musieť, veď nato sú tu. Myslí si, že Krištof si predsa len zaslúži vysvetlenie, vidí vlastným zrakom, že Natália nie je chorá, takže by ju pokojne mohol obviniť z klamstva, ale on na to ani nepomyslí, napokon, ako ani na množstvo iných vecí, ktoré jej najmä pri čítaní básní schádzajú na um len tak ako čriepky, čo sa na okamih rozozvučia cenganím a vzápätí miznú v bludisku rozbitých zrkadiel.

„Stretávaš sa s ňou?“

„Áno, každú sobotu chodíme s babkou za ňou.“

„A...“ predkloní sa, oprúc sa spodnými časťami dlaní o plochu hojdačky pod sebou, „aké to je?“

„Smrdí to tam dezinfekciou ako v nemocnici,“ mimovoľne sa strasie, hoci by už dávno mala byť zvyknutá, ale aj tak je to občas ťažké, najmä, keď to na ňu doľahne ako teraz, keď sa...

„Nemocničná dezinfekcia je moja dôverná známa,“ utrúsi Krištof, Natália sa zasmeje. Zvonivo. A objíme si pehavými rukami plecia, je jej chladno? Mal by si vyzliecť mikinu?

„Jasné, som hlúpa. Prepáč, nemyslela som to...“

„Neurazila si ma. Ani... si sa ma nedotkla. Hovor ďalej.“ Teraz bude Krištof počúvať. Teraz to nie je o ňom.

Natália sa zhlboka nadýchne. Tak dobre.