(Tvoriteľ) 8: Zlomenina

8: Zlomenina

Korben Dallas: Pec

Predstav si takú pec,

teplú a silnú.

Sadni si k nej blízko, lúče sa rinú,

dvestodvadsať stupňov na tvári páli,

zima je preč, tej sme sa báli.

Predstav si plamienky, tiché a jasné.

Jas, pri ktorom aj posledná

pochybnosť zhasne.

Praskanie polien neruší,

teplo sa vlieva do uší.

...

Predstav si pahrebu,

ako si bliká.

Na také dačo ľahko sa zvyká.

K uhlíku uhlík tesno sa túli,

iskry si lietajú ako v úli.

Kedysi horeli spolu.

Dnes už každý sám za seba prikladá.

Bol som už zlomený

zažil som všeličo

nedá sa povedať či dobré to bolo

aj lepšie no horšie tiež byť môže stále

je krásne vonku poď lietať nad poľom

rastú ovácie tiene sa skracujú

slnečný dom žiari nad dúhou

zlomiť niečo to vyžaduje bolesť

to chce odvahu to chce trpieť

to ja už nechcem už viac nie nie

ale vždy sa to zahojí všetko

sa zahojí

Piatkový rozvrh je najlepší, najmenej hodín a najmenej námahy, dvojhodinovka informatiky, dajaká geografia a anglina, litika či čo. Navyše telesná, z ktorej sa možno ulievať, čo by sa teda Krištof sťažoval, hlavne s vidinou toho fajného víkendu, niežeby bol nedočkavý, nie, už dávno sa naučil trpezlivosti, však čo si bude živiť sny, čo sa splnia až o pár dní, hodín, sekúnd, nie hneď, teraz netreba myslieť na budúcnosť, ešte nie, lebo človeku potom prítomnosť steká prstami k zemi a stráca sa v nej, v zemskej láve neprírodnej farby, čo vyviera ako horniny z geografie na pôdnom povrchu.

Natália síce zase chýba, však načo by sa na ten jeden obyčajný deň trepala do školy, autobusom to nemá úplne najbližšie – síce ani ďaleko, ale... načo. O nič neprichádza, i Krištof ju zajtra uistí. Ale až zajtra, teraz jeho kroky smerujú inam, kde už včera nebol a v noci ho trápilo zlé svedomie, že ich zanedbal. Sám sa nevedel rozhodnúť, či tým „ich“ myslí kamošov z obchodu s hudobninami, alebo hudobniny samotné, no to je predsa jedno, hlavne, že teraz tam konečne ide, nie?

Dnes predo dvermi neváha, už ho netrápi zvedavosť a strach o kamarátku, môže byť pokojný i spokojný, navyše, ďalší deň bez nich by neprežil. Zas to nejasné „nich“, no čo tam po tom. Otvorí, dokonca i rázne vkročí dnu, nenechá sa prehliadnuť, tu ho predsa majú radi, tu ho berú, nie je na obtiaž, nie je podivín. Vlastne, možno tak trochu hej, ale je iné byť podivínom medzi podivínmi, ako tu, a iné zas byť podivínom medzi tými, čo sa prehlasujú za normálnych.

„Krišo, zdar!“ privíta ho Mišo, mladík s briadkou, zanietený hudobník. Vždy vyzerá rovnako, dlhšie vlasy rozstrapatené, dajaké čierne tričko s logom kapely, zakaždým inej, náušnica v uchu, pírsing v nose, zviera bubenícke paličky. Dnes teda bicie, usúdi Krištof. Mišo je totiž taký poskromnejší multiinštrumentalista – poskromnejší, čiže sám sa tak netituluje, ale všetci navôkol ho majú za polyfunkčného hudobníka. Nech sa chopí akéhokoľvek nástroja, zahrá nádherne, podobne ako Krištof. „Prišiel si nám naladiť gitary?“ uškrnie sa na príchodzieho, ktorý sa konečne zbaví tieňa kapucne, veď tu je ako doma. Vlastne, tu mu je lepšie ako doma, inak by sem nechodil až tak často. Niežeby doma bolo zle, rodičia ho majú radi a Juliana je sem-tam trefne vtipná, avšak tu sa cíti viac „medzi svojimi“.

„Hmm...“ mykne plecami neurčito, sám neistý, kam ho to potiahne dnes. Vykročí, najradšej by zavrel oči a nechal sa viesť intuíciou svojich nôh, hoci možno by ho tak či tak viedla vlastná vôľa, keďže rozloženie nástrojov v obchode pozná za toľký čas pri nich strávený spamäti. Námatkovo priloží prsty na dvanásťstrunovku, raz už z nej mal pľuzgiere, stačilo, radšej len šesticu strún, ale nie, dnes to necíti, ešte nie – aspoň nie pri gitarách.

„Draku,“ osloví Mišo kolegu – Tibora, okrem hudby milovníka fantasy, čo mu aj vyslúžilo medzi priateľmi prezývku, „netráp už tú basu, prosím ťa!“ Zasmejú sa, Tibor je totiž síce milovník, ale zatiaľ ešte nie veľký znalec. V obchode začína, prišiel možno týždeň pred Krištofom, nie je ani ktovieaký hudobník, ale rád núti nástroje skuvíňať, hoci znalecké uši Mišove trpia a priam plačú.

„Basgitary!“ poteší sa Krištof, siahne po jednej z tmavohnedého dreva, matnej, nie lesklej, vezme ju do rúk a dlhovlasý metlák Tibor mu onedlho prinesie kábel a zapojí ho do komba.

„Stíš to!“ prikáže Mišovi, ktorý riadi hudbu rozliehajúcu sa obchoďákom, momentálne počuť bubenícku skladbu Briana Bladea, lahôdka pre jazzových fajnšmekrov, Mišo je priam pohoršený, prečo by mal umlčiavať legendu?! Poslúchne však a započúva sa do Krištofových výtvorov, tiež to má čosi do seba, i keď človek si musí zvyknúť.

„Hmm, nie,“ pokrúti zrazu hlavou a odkladá nástroj, Tibor od neho basgitaru preberá s priam zbožným výrazom, chytá ju opatrne, akoby len náznakom, no stále dostatočne pevne. „Ani basgitara to dnes nebude.“

„A čo teda?“ Tibora baví robiť Krištofovi asistenta, na to, že je to taký skvelý obchod, tu majú primálo zákazníkov, okrem toho, Krištof je fajn chalan, síce mlčanlivý, utiahnutý, ale to nevadí, je to neskutočný a ohromný talent. Aspoň sa v práci na hoďku-dve nenudí, lebo vlastné hranie ho občas vyčerpáva.

Krištof prechádza k činelom a ako jediný zákazník môže porušiť zákaz dotýkania, ibaže Mišo mu predsa len radšej podá svoje bubenícke paličky, lebo mastnota ľudskej kože dokáže divy, ktorým by radšej nechcel čeliť, a kto by to ešte k tomu potom leštil, azda vari nebodaj on?! To iste! Krištof je poslušný, nemá problém, paličkami činely len jemne hladí, nechce spôsobovať rachot, viac sa mu páči hudba ako súzvuk melódie, ticha a vnútorných vibrácií zeme a vzduchu, čo vychádza z jeho vnútra.

„Môžeš to zas pustiť?“ požiada Michala, ten sa vráti ku svojmu pultíku a zosilní muziku, rozliehajúcu sa celým obchodom, je to dačo, čo tu nepočuť často, no Krištofovi sa to pre dnešok akosi zapáči. Netvrdí, že navždy, lebo sa mu zdá, pomaly sa o tom presviedča, že jeho vkus sa s každým príchodom do obchodu s hudobninami mení, akoby zakaždým vkročil iný človek, alebo aspoň iný Krištof. Alebo má prosto rád všetky druhy hudby, dokáže ich oceniť, no nie zas úplne hocičo, každý má predsa dajaký svoj štýl, nie? Malo by to byť normálne. „Čo to je?“

„Eh...“ Mišo musí skontrolovať prehrávač na monitore počítača, lebo sám sa v klasike veľmi nevyzná, je to skôr rockový typ, a jazzový. Hej, jazz a rock, to sú jeho žánre, alebo jazz rock. „Štyri ročné obdobia?“ Znie to skôr ako otázka, akoby Vivaldiho vôbec nepoznal, ale toho predsa pozná každý, kto mal na základnej škole hodiny hudobnej výchovy, či nie? Aspoň ako jedno z mnohých skladateľských mien dajakého z minulých storočí.

„Tak fajn, počkaj, zastav to,“ chce Krištof, Mišo poslúchne, iných zákazníkov tu nemajú. „Ozaj, kde je Aďo?“ všimne si neprítomnosť tretieho predavača, najväčšieho blázna spomedzi nich, až sa Krištof diví, že doteraz jeho absenciu nepostrehol, veď Andrej je veľká voda, vari je taký ignorant???

„Dnes si vzal voľno,“ vysvetľuje Tibor, „potreboval skočiť na nejaké vyšetrenia k lekárom.“

Krištof zvážnie, hoci na jeho tvári sa to nijako neprejaví, lebo on vlastne vyzerá vážne stále, aspoň pre cudzincov. Ale kamoši – nielen Mišo, Tibor a Andrej, ale voľakedy aj Peter, Lukáš a Ondrej – vedia, kedy sa Krištof usmieva, a najvnímavejšia je na to Natália, tá zakaždým postrehne aj ten najmenší a najnenápadnejší záchvev jeho pier, keď sa už-už rozťahujú do úsmevu, lebo sa mu okolo nich vytvoria takmer nepostrehnuteľné jamky, ale blízkosť sedenia v spoločnej lavici poskytuje aj takéto výhody. Niežeby bol Krištof menej všímavý voči jej tvári, však je fascinujúca, ako všetko ostatné. Ako všetko!

„Dúfam, že nič vážne,“ odvetí naoko ledabolo, ľahostajne, no každému je jasné, že to len tak predstiera, že akákoľvek zmienka o lekároch sa ho nepríjemne dotýka. Väčšinou sa ľudia nazdávajú, že sa mu stiahne žalúdok z predstavy, aké bolo mať leukémiu, z tých stále živých spomienok na prebdené noci, infúzie a vyčerpávajúcu vrahyňu chemoterapiu, no nie, Krištofa v skutočnosti trápia iné veci, skôr ho obchádza hrôza z toho, že nie je jediný na svete, kto si tým musel prejsť. Vari si nevytrpel dosť, že by sa to mohlo rátať ako vykúpenie za všetkých? Čo by bol za človeka, keby to niekomu prial?! Keby nechcel, aby sa rakovina či akákoľvek iná choroba hocikomu ďalšiemu na celom-celučičkom svete oblúčiskom vyhla?

„Nie, len preventívky,“ Tibor mávne rukou po Mišovom vyčítavom pohľade, on vlastne zabudol, čo má Krištof za sebou, veď už ani vlasy nemá také krátke, aby na to človek stále myslel, že si tento obyčajný, možno až príliš obyčajný, až je vlastne neobyčajný, sedemnásťročný chalan prešiel peklom leukémie.

„Tak fajn.“ Prejde k husliam, jedny vezme do ľavice, priloží k brade, pravou rukou sa chopí sláčika, usadí sa, stolička sa mu pod zadkom pokrúti, akoby odmietala jeho prítomnosť, ale on si vytrvalo sedí za svojím. „Môžeš,“ kývne smerom k Mišovi, ten dovolí Vivaldiho orchestru pokračovať v nôtení veselej letnej časti.

Hudobníci-obchodníci-milovníci sa započúvajú a zisťujú, že Krištof v dokonalom súznení napodobňuje tóny sviežej skladby, až im do nosov i pľúc preniká samotná vôňa leta, a nazdávajú sa, že si musel Vivaldiho dielo naštudovať, lebo toto by nikto nezvládol, však ho pred minútkou počuli, ako sa tá pieseň volá, a on to teraz hrá, sťaby sa narodil s husľami v náručí! Možno jeho matka počas tehotenstva počúvala vážnu hudbu, medzi ľuďmi sa traduje, že to na vývoj bábätiek v brušku dobre vplýva, ale zas vedelo sa to už pred sedemnástimi rokmi? Tibor s Michalom si vymieňajú neveriacke pohľady, Krištof na nich vlastne medzičasom zabudol, len si hrá svoje, potom na chvíľu prestane a započúva sa, potom razom pokračuje, akoby tú skladbu počul už miliónkrát a naučil sa ju naspamäť. Keď sa začne jesenný part, pustí husle a pozrie na mladíkov.

Začnú mu ohúrene tlieskať, obdivne pískať a zvolávať „Bravó!“, takže vstane a obradne sa ukloní, potláčajúc úškrn, na tomto mieste je mu vážne fajn. Okamžite sa ho vypytujú, odkiaľ to pozná, prečo im ešte nespomínal, že počúva klasiku, a či náhodou nechce vstúpiť do nejakého orchestra, to si však vzápätí rozmyslia, keďže v dave iných hráčov by Krištofov talent zanikol, aj keď je možné, že on by vlastne nezanikol nikde, v hocako veľkom a rozsiahlom zástupe ľudí, možno by vytŕčal kdekoľvek, aj nad Eiffelovkou. Ktovie.

„Môžem sa od teba začať učiť?“ spýta sa Mišo a Krištof sa len zasmeje, považujúc to za žart, veď čo iné by mu vravel taký skvelý hudobník, ktorý sa hudbou nielen živí, ale ju aj miluje celým srdcom a je preňho všetkým.

„Ale fakt by si mohol naladiť zopár gitár,“ požiada Tibor, spamätajúc sa, lebo dnes táto úloha padla naňho, ale on sa predsa ešte len zaúča, trvá mu to dlho, nemá až taký hudobný sluch (bohužiaľ!), takže Krištofova pomoc by sa mu zišla.

„No dobre,“ súhlasí, domov sa predsa neponáhľa, takže zotrvá ešte takmer trištvrte hodiny, no potom mu zaškvŕka v žalúdku a rozlúči sa, na ulici však tesne pred vstupom do autobusu, čo mu prichádza akurát ako na zavolanie, natrafí na kamošov zo školy, bývalých spolužiakov. „Čaute!“ pozdraví ich a oni ho zavolajú na pizzu, tak čožeby nešiel, keď tam bude jedlo? Troška spoločenského života predsa nezaškodí, navyše pizzéria nie je ďaleko, dôjdu dam do piatich minút. „Salámovú,“ objednáva si a namiesto nechutného piva si teraz otvorene vypýta kofolu, čeliac síce začudovaným pohľadom, najmä od Ondreja, ale ostatní si bez slova dajú pivo a to mu nevadí, takže ani oni nefrflú na jeho výber.

Čo nové, pýtajú sa, vraj by sa mohli stretávať častejšie, vraj bez Krištofa to už nie je tá stará dobrá partia, tento výrok ho prekvapí, ani sám nevie, či ho to istým škodoradostným spôsobom teší, alebo naopak, či to považuje len za zdvorilostnú frázu, ale veď... ktorý sedemnásťročný chalan je zbytočne a prehnane zdvorilý ku svojim kamošom? Takže asi vravia pravdu, ani mu nemajú prečo klamať, ani si nemusia vymýšľať. Napokon, je s nimi fajn, a zas mať len jednu ozajstnú kamošku, to sa zdá trošku úbohé i Krištofovi, hoci niežeby nebol za Natáliu vďačný. No predsa len, aspoň aj rodičom sa bude zdať normálnejší, keď si občas, trebárs v piatok večer, dakam vyrazí.

No Juliette, ako sestru s mierne ironickým podtónom nazýva, možno od šoku spadne zo stoličky, uchechtne sa sám pre seba a napokon si predsa len dá to pivo, ochutná i z ostatných pízz, aj tá s kuracím mäsom je dobrá, až na tie artičoky, a z tej zo slaninkou zje len jeden kúsok, aby mu nebolo ťažko, žalúdok si predsa po ôsmich mesiacoch hladovania a akejsi inej záťaže zvyká dlhšie, akurát... Práve si to uvedomí a oči mu nejasne zažiaria ako matné sklo v odlesku slnečných lúčov, dosiaľ mu to nedošlo, stále to bolo „tých osem mesiacov“, ale v skutočnosti sa to obdobie jeho života neustále vzďaľuje, každým novým ránom klesá do hlbšej a hlbšej minulosti, možno naň raz úplne zabudne. To by bolo super! Už si občas pripadá trápne, že na to každú chvíľu myslí. Leukémia predsa nie je jediná vec v jeho živote, ktorá utvorila charakter, pozmenila ho. Aj predtým mal život, aj po nej ho má. Mal by si už tú rakovinu vytĺcť z hlavy, stoj čo stoj to musí spraviť, však už je to aj otrepané, možno i trápne. Sú aj iní ľudia, ktorí prechádzajú horšími vecami – aktuálnymi.

Vraj či začal hrať na nejaký hudobný nástroj, keď ho stretli pred hudobninami. A vlastne, videli ho tam už i inokedy, veď stáť pred obchodom nie je nič čudné, hlavne vzhľadom na to, že neďaleko je autobusová zastávka, ale teda už ho tam párkrát zazreli, tak či...

„No, v podstate na každý,“ odvetí popravde, neznelo to ako chvastanie?

Chalani sa zasmejú a neberú ho vážne, možno i to mu prospeje, nie je celý svet seriózny, strohý, naopak, je farebný, pestrý a veselý, plný vecí, plný fascinácie. Či by si teda nechcel založiť kapelu, keď je taký talentovaný vo všetkých smeroch, však aj Lukáš kedysi chodil na gitaru, no prestalo ho to baviť, viac si obľúbil hranie basketu než latino piesní.

Zaváha, myslia to vážne? Nevie ich odhadnúť, už dávno na nich stratil meter, azda je i lepšie nemerať ľudí. „Hmm, tak teda fajn.“

„Máme voľnú garáž,“ zahlási nadšene Peter, „môžeme skúšať tam!“

„A ja napíšem texty!“ nateší sa Ondrej, po dvoch hodinkách sedenia v pizzerke poriadne pod parou.

„To určite, to by boli riadne feťácke výlevy!“ provokuje ho Lukáš. „Za hudobníka som tu ja, aspoň za najskúsenejšieho.“

„Za hudobníka je tu Krištof,“ vyhlási Peter, objímuc ho na okamih okolo pliec, „takže bacha! Krištof, veľký pán!“

„To sa ešte uvidí,“ zahovára a stíska korbeľ piva. Občas je fajn mať kamošov, aj keď sú to takíto blázni, no už sa aj tak nevie dočkať víkendu, ale víkend vlastne začína už piatkom, prinajmenšom piatkovým popoludním, či nie? Alebo až sobotou? Akoby na tom záležalo... Je to fajn.