10:
Hruška
Peha:
Opýtaj sa
(text: Vlado Krausz)
...
Bol spln
rieka
vdýchla pár slov
spýtaj
sa modrých vĺn
kam
sa strácajú básne
Kam
až doletí
čas
čo nevie stáť
tak
dávno sa to zdá
hviezd
je pomenej
v
tej rieke si tvár
dnes
už nespozná
Opýtaj
sa
modrých vĺn
či
budú chcieť aj nás
opýtaj
sa
modrých vĺn
či
budú chcieť len čas
Bol
rád
súmrak
miešal sa s tmou
a
spýtal sa stokrát
čo
skrýva sa v hviezdach...
Hruška
je plná toľkých chutí,
asi
i preto tak čarovne chutí,
jedného
dňa ju možno zdolá
ten,
čo vychádza úplne zdola.
Sladký
je život v hruškinej koži,
had
sa zas prezlieka z tisícov koží,
možno
ju raz opäť stvorí
ten,
čo zahnal všetky stvory.
Hruška
zo stromu kričí,
vraj
čosi sa hmýri v kríčí,
prichádza
záchrana, spása:
ovečka
trávičku spása.
„Super
izba! Úplne ťa vystihuje,“ Krištof nadšenými očami prechádza
po parketách vo farbe stredovekého pergamenu, posiatych malými
koberčekmi v tvare sedmokrások, po dvoch marhuľových a dvoch
zlatistožltých stenách, po plastových oknách, na ktorých zvonku
kvitnú muškáty, znášajúc sa z druhého poschodia až nad
vstupné dvere, po fotografiách a kreslených obrázkoch prírody,
visiacich na stenách, po stolíku zo svetlého dreva a kresle s
otáčavými kolieskami, po nástenke nad ním, kde sa vynímajú
pestré lístočky s rôznymi poznámkami a úlohami a kvetinové nálepky, po jednoduchej váľande s krikľavooranžovou plachtou a
nevädzovými perinami so vzorom nadýchaných snehobielych
obláčikov, po dvojkrídlovej skrini, ktorú sčasti pokrýva
zrkadlo.
„Myslíš?
Fakt sa ti páči?“
„No
jasné!“ podíde bližšie k jednému z okien (k tomu bez
muškátov), vyzrie do záhrady plnej zeleniny, krhiel a skleníka,
najväčšmi ho zaujmú halloweenske tekvice, no už sa rapídne
zotmelo, takže v temnote vyzerajú akosi desivo, ako hlavy rozsypané
na zemi, v nekonečnosti civiace do neba. „Úplná paráda,“
otočí sa k Natálii s úsmevom.
„Tak,“
na stôl položí vedľa okrúhleho akvária s fialovou rybkou tácku
s perníkom a jeden si vezme do ruky, „čo budeme robiť?“
Zloží
si z pleca batoh a podá jej zošit. „Môžeš listovať,“ vyzve
ju, sadnúc si na peľasť postele, Natália sa drží pri kresle.
Aj
ona sa usadí a opatrne zošit otvorí. „To si sem píšeš všetky
predmety? Chvála Bohu, že som od teba nechcela spoznámkované
učivá!“ smeje sa.
„Mám
ich viac, akurát... poväčšine ostávajú doma. No tak, komu sa to
tam chce každý deň trepať?“
„Mne?
A väčšine ostatných – aspoň z báb,“ tipuje, ale už si
ničím nie je istá.
„Veď
nato vás máme!“
Pokúša
sa zagániť naňho, ale keď jej olivy narazia na Krištofovu tvár,
naoko provokačnú, v skutočnosti len veľmi ťažko zaháňajúcu
pobavenie, aj v jej hrdle zaznie zvon. „Aspoň konečne viem, načo
som ti dobrá. Hmm, a čo je tu ďalej?“ obráti stránku, náznak
matiky, nadpis z geografie a pod ním informácia o písomke z
dejepisu. „Ty si fakt chaotik, už ti to niekto niekedy povedal?“
„Nespomínam
si. Ozaj,“ tleskne, „čo tie tvoje básničky?“
Zaváha,
ale načiahne sa na stôl po jeden zo zošitov, je to dosť hrubý
blok upevnený kovovými krúžkami, navrchu fotka orientálnych
korenín a rôznych nádobiek, hodí mu ho cez pol izby. „Ber to s
rezervou,“ požiada a sklonením hlavy sa snaží skryť červeň v
lícach, veď bola vždy taká hanblivá, ako to, že tomuto cudziemu
chalanovi ukazuje svoju izbu, svoje vnútro? Asi práve preto, že
VÔBEC nie je cudzí, usúdi, s úsmevom k nemu dvihnúc zrak, no
on, mračiac sa na jej úhľadné písmo (kvôli vysokej
sústredenosti, pre nič iné), zamrmle:
„Nechaj
ma, nech si sám spravím názor, dobre?“ A už ju nevníma, ponára
sa do ovocného sveta rýmov a hneď pri prvej básni sa zasekne s
úmyslom, že ju celú rozlúšti a pochopí jej inotajný význam,
hoci Natália tvrdí, že nepíše metaforicky, avšak on v každom
slove badá symbol, v mysli vidí hruškový strom, jeho plody, ovcu,
trávu a všetko mu to postupne dochádza, jej duša je taká
hlboká, ako to ani nečakal, ona má ozaj čo povedať svetu, páči
sa mu jej štýl.
Natália
zatiaľ listuje, hľadajúc svoju podobizeň, toľkokrát jej vravel,
že ju kreslí, no tomuto akosi nerozumie, veď sa nikde nevie
nájsť, vari si z nej robí žarty? Nenápadne naňho pozrie, hryzúc
si spodnú peru, je totálne zažratý do Hrušky, Natália
vzdychne a pootočí sa na kresle, zavŕzga to, vlastne skôr zapiští
ako líška, pazúrmi driapajúca školskú tabuľu.
Zrazu
jej opätuje pohľad, dokonca sa na ňu usmeje, čo až tak často z
vlastnej iniciatívy nerobieva, hoci už ho naučila vrátiť jej
späť milý výraz, predsa kto by sa neusmieval na jamky v jej
lícach. „Super báseň!“ pochváli ju priam nadšene.
„Ktorá?“
zaujíma sa.
„Tá
prvá predsa, ďalej som sa ešte nedostal.“
Nadvihne
obočie, tak ona stihne prelistovať celý zošit a on zvládne JEDNU
báseň? „To sa až tak ťažko čítajú? Sú až také
nezrozumiteľné?“
„Ale
čoby! Len som ju chcel rozlúštiť, tak mi to trošku trvalo.
Nabudúce sa pozriem na ďalšiu, dobre?“
„Ako
chceš,“ je trochu sklamaná, ani nevie, či viac z jeho zdanlivo
odmietavej reakcie (na nadšenie v jeho očiach a slovné hodnotenie
akosi pozabudla, keď jej zápisník zatvoril), alebo z jeho zošita.
„Eh, Krištof?“
„Hmm?“
pozrie na ňu, akoby ho vytrhla z úvah o nekonečnosti vesmíru, čo
sa nad nimi hrozivo rozpína za strešným oknom podkrovnej izby.
„Kde
sú tie kresby, čo si mi sľuboval?“ pýta sa neisto, neistota na
tvári, na perách, v hlase, v mysli, v úvahách.
„Kde
by mali byť? Veď sa na ne pozeráš!“ prebehne k nej, postaví sa
nad ňu a v nose ho pošteklí vôňa jej vlasov, vôňa letného
večera po búrke, kedy sa vzduchom ešte vždy šíri statický
záblesk elektriny, jeden za druhým, skrz takéto arómy sa aj
fyzika a elektrina stávajú fascinujúcimi, hlavne, keď sálajú z
dievčenských vlasov koncom októbra, kedy človek myslí viac na
nadchádzajúce Vianoce než na uplynulé, v poletujúcich
pavučinkách zakuklené a zapatrošené leto. „Aha, napríklad
priamo tu,“ ukáže na atramentovú lienku s piatimi bodkami,
skrytú v pravom dolnom rohu pod poznámkami o Zlatej bule Ondreja
II.
„To
je predsa... lienka,“ čuduje sa Natália, ktorá si pri prezeraní
jednotlivých strán všimla množstvo drobných obrázkov za
okrajmi, ale žiadnu podobizeň seba.
„Ale
však to si ty! Na všetkých si ty, však z čoho iného by som bral
inšpiráciu, keď sedíš vedľa mňa? Mal som ťa varovať, že sa
budeš diviť, keď zistíš, ako ťa vidím... Nemyslel som, že to
bude také nepríjemné prekvapko, sor...“
„Počkať,
nie, toto nie je nepríjemé, ja som akurát poriadne
nechápavá, vieš? Asi potrebujem vysvetlivky, ak ti to nevadí.“
„Ani
najmenej,“ vezme si kúsok perníka a oprie sa krížami o roh
stola, načo sa Natália na kresle pootočí, aby sedela priamo pod
ním a aby sa obaja mohli dívať tým istým smerom.
„Od
začiatku?“ navrhne, on prikývne. „Aj táto špirála som ja?“
„Lepšie
povedané, vlnenie tvojich myšlienok počas geografie.“
„Myšlienok?
Ty mi nebodaj nakúkaš do hlavy?“
„Nemám
nadprirodzené schopnosti, iba ak v snoch,“ zasmeje sa, „ale toto
je... čisto moja nevysvetliteľná a nepochopiteľná fantázia v
spojení so školskou nudou a civením na tvoj profil.“
„A
ja som ti ako taká trapka pózovala, lebo som si myslela, že
kreslíš môj ksicht!“ začervená sa so smiechom, načo sa
Krištof spokojne uškrnie, prekrížiac si ruky na hrudi a odvetiac:
„Ja
viem.“
„Ty
si paľo! Musel si sa na mne dobre zabávať...“
„Paľo?
Volám sa Krištof Vážny, teší ma.“
„Hovorím
to namiesto pako, znie mi to tak jemnejšie a mäkšie.“
„Potom
chudáci všetci Paľovia, no ešteže hovoríš také pekné ľ,
tým sa im hádam tá urážka na cti vynahradí.“
„Hovorím
to len preto, že zatiaľ žiadneho Paľa nepoznám. Keď spoznám,
budem vymýšľať niečo iné.“
„Takže
je celkom maličká, ale predsa nejaká šanca, že si pred
tým, než sme sa skamošili, používala ako nadávku moje
meno?“
„Šanca
je vždy, ale v tomto prípade nepatrná. Tvoje meno je príliš
nevšedné, nie ako Ďuro či Paľo.“
„Zapájaš
tam ešte aj neoriginálneho Juraja? Človek by povedal, že niekto
tvorivý ako ty by mal využívať len vlastné „výrobky“,
čo povieš?“
„Na
toto čo poviem? Zrejme nič, lebo Krištof Vážny mal
jedného dňa vidiny a halucinácie, čo viedlo k tomu, že ma
nakreslil ako veveričku! Vysvetľuj, lebo si ozaj pripadám
všelijako...“
„Je
to jednoduchšie, než si predstavuješ – mala si na desiatu
orechový koláč a ja rožok s nutelou. Asociácia na orechy a
lieskovce a nugát: veverička. Alebo tebe sa to nezdá úplne
logické?“
„Takže
potom kreslíš len to, čo v tebe evokuje dajaké moje konanie, a
nie mňa.“
„Ale
ja v tom vidím teba,“ mykne plecami.
„Dobre,
no potom... vidíš aj vo mne všetky tie veci? Špirálu,
lienku, trojuholník, oblaky, krídla – a ešte k tomu anjelské!
–, električku, jazero pod mesiacom,“ menuje, stále listujúc s
čoraz väčšou zvedavosťou, „zviazaný povraz, poletujúce
motýle, gitaru?“
„Gitaru
mám rád,“ zacerí sa.
„Iba
sa snažím pochopiť tvoje myšlienkové pochody...“
„Doteraz
si sa nemusela snažiť,“ podotkne, teraz je tak trochu
sklamaný on.
Natália
vzdychne. „Tak prepáč, ja som len...“
„Čakala
čosi iné,“ doplní s úsmevom, „je mi to jasné.“
„Ale
toto je ešte lepšie! Neopováž sa myslieť si, že sa mi to
nepáči.“
„Neopovažujem
sa,“ žmurkne na ňu, „akurát som si dosiaľ nahováral, že sme
na jednej vlne.“
„Ty
si naladený oveľa umeleckejšie než ja, veď si pochopil
báseň, ktorej ani autorka nerozumie!“ zasmeje sa.
„Je
predsa o nádeji, to je úplne jasné, veď ovečka zachráni hrušku
pred „tým, čo vychádza úplne zdola“, nech už je to
ktokoľvek.“
„Budeš
ma doučovať litiku?“ spýta sa pobavene. „Rozbor poézie ti
očividne ide, hoci neviem, či tie moje výplody možno
vznešene nazvať poéziou,“ tvári sa pochybovačne.
„A
prečo nie? Nepodceňuj sa láskavo, hej?“
„Nepodceňujem
sa láskavo, skôr veľmi neláskavo, veď v tom je aj podstata
sebapodceňovania, nie?“
„Zaslúžiš
si byť k sebe dobrá. Nemôžem ťa mať rád ešte aj za teba,
stačí mi za seba!“
Pousmeje
sa. „Ty sa máš rád, Krištof?“
„Očividne
dosť na to, aby som bojoval o vlastný život. Ale,“ zarazí sa,
keď Natália skloní hlavu, však to vôbec nemyslel ako
výčitku či pripomienku jaziev na jej zápästiach, „ono, človek
ani nemá veľmi na výber s tým bojom, keď ho napichajú hadičkami
a takpovediac pripútajú k nemocničnej posteli.“
„Muselo
byť hrozné prejsť si tým,“ vraví, zvažujúc každé slovo,
nech jej prejav neznie ako otrepané klišé, ale práve tieto
tisíckrát opakované frázy sú opakované z nejakého dôvodu,
zrejme preto, že danú situáciu istým spôsobom veľmi
dobre vystihujú, „hlavne sám...“
„No,
s tebou by som to asi zvládol lepšie,“ uzná s úškrnom, „ale
nebol som na to úplne sám. Človek vlastne nikdy nie je úplne
sám, aj keď je presvedčený, že sa tak cíti.“
„Povieš
mi o tom viac?“ Možno teraz nastala vhodná chvíľa, alebo aspoň
vhodnejšia než všetky ostatné, sú v súkromí, sú v bezpečí,
už o tom prakticky hovoria, akurát chýbajú priame otázky – tak
sem s nimi, Natália sa s hlbokým nádychom zadíva do
Krištofovej tváre.
„Čo
viac?“
„Aké
to bolo... ako si to prežíval, na čo si myslel...“
„V
nemocnici som často s takým divným pokojom premýšľal o svojej
rakve, hoci som sa nebál, že zomriem, akoby... akoby mi možno ani
doposiaľ reálne nedošlo, v akom ohrození som bol. Všetko šlo
akosi mimo mňa, ako keby som na celý ten čas ušiel z vlastného
tela. Možno mi rakovina vytisla z krvi myseľ či dušu. Vlastne,
poznám jednu pesničku, ktorá celé moje prežívanie leukémie
dosť dobre vystihuje, volá sa Čo už.“
„Ty
počúvaš takú divnú slovenskú hudbu, aká mi nič nehovorí,“
prizná s priam ospravedlňujúcim, ľútostivým výrazom, ako
dajaký odpudivý prehrešok či trestateľný zločin.
„Potom
ti ju pustím,“ sľúbi. „Bola si niekedy v Osvienčime?“
Natália
sa strasie. „Nie, a ani nechcem. Také miesto... samá smrť,
bolesť, utrpenie, všetko také nekonečné a nevyčísliteľné...“
„Máš
o tom celkom dobrú predstavu. Ja som tam bol ešte zo základky a
jediným zadosťučinením pre mňa bolo vidieť svojich
neonacistických spolužiakov s neveriacky otvorenými ústami a
očami ligotavými od sĺz, ako sa zhrýzajú a prehodnocujú svoje
názory a ideály. Ale o tom som nechcel... Samozrejme, že rakovina
sa v žiadnom prípade nechytá na koncentračné tábory, no asi
podobný pocit ma pochytil na tom mieste a v nemocnici, keď to tak
porovnám. Prosto taká... bezhraničná bezmocnosť a hnev na celý
vesmír, ako to mohol dopustiť a hlavne prečo. Lenže aj to potom
prejde – vieš, to štádium otázok. Pochopíš, že to nikdy
nepochopíš, že odpovede neprídu odnikiaľ, že existuje iba...
statickosť, nemennosť, že v skutočnosti sa nič vo vesmíre
nehýbe, ani tvoje myšlienky, že všetko je zamrznuté v čase a
neexistuje gravitácia ani rotácia planét, že nič sa nerozpína a
všetko stojí, všetko mlčí. Ticho, prosto ticho, to je
najvýstižnejšie slovo.“
Díva
sa naňho uprene, hlce každú hlásku, čo mu vychádza z hrdla, a
predstavuje si to, úmorne si všetko predstavuje, len aby sa mu
priblížila a lepšie mu porozumela.
„Pripomína
ti to niečo?“
„Hej,
ten pocit, keď idem za mamou a hľadím na ňu, pričom ona nemá
poňatia, kto som a odkiaľ som prišla a načo vlastne. A potom už
ani ja netuším, kde som sa vzala a prečo tam stojím. Tiež
počujem len ticho.“
„Akoby
prestala existovať fyzika, že?“ pousmeje sa. „Škoda, že to
nikdy nie je reálne,“ vytiahne z vrecka svetlomodrej mikiny s
dvomi vodorovnými bielymi pásikmi mobil, „vidíš? Čas stále plynie a
ja už asi radšej pôjdem, nech sa rodičia nezbláznia a nech
Juliana nerozširuje klebety.“
„Klebety?
O čom?“ zasmeje sa.
„O
čom asi? Si dievča, ja som chalan – to sa vo svete mojej sestry
rovná klebetám.“
„Ach
tak...“ sklopí zrak.
„Dokelu!
Zabudli sme...“
„Na
čo?“
„Tamto,“
očami zablúdi k listu od Natáliinho otca.
„Och,
ale... to netreba. Nebudem to čítať.“
„Nepomôže
ti ani moja prítomnosť?“
„Možno,
neviem. Ale dnes ešte nie.“
„Koľko
času ostáva do toho pojednávania?“
„Bude
dvanásteho novembra.“
„Čiže
vyše dvoch týždňov. Dobre, ešte sa tu objavím a spolu si ho
prejdeme, dobre?“
„Prečo...
ti na tom tak záleží?“
Pokrčí
plecami. „Neviem, ale myslím si, že nie je dobré zatvárať oči
pred ťažkosťami – ani pred tými, ktoré ťa bolia. Vlastne,
najmä pred tými, ktoré ťa bolia. Inak sa ich nezbavíš a
stanú sa z nich démoni, presne ako ti povedala psychologička.“
Prikývne
a odprevadí ho ku dverám svojej izby. „Ešte tú pesničku,“
spomenie si zrazu.
„No,
výstižné sú len niektoré verše: Nedá sa už ďalej zájsť,
nové cesty neviem nájsť, staré nikam nevedú. Nie som už viac
ten pravý, ten zdravý, dravý, pažravý, túžby sa von nederú.
Nič už pevne nestojí, nič nás už tak nespojí, všetky chute
uvädnú. Každé svetlo zahasí, možno ťa to vydesí, ale zvyk ťa
naučí. A potom: Som ustatý, tak daj mi čas, o chvíľu
dobre bude zas. Nechaj ma tak, pokoj mi daj a ja snáď znova budem
naj. Neprajem to nikomu,“ vyberie sa ku schodom.
Odvedie
ho na dolné poschodie a keď sa Krištof obuje, postaví sa medzi
veraje a sleduje ho odchádzať. „Krištof?“ zvolá za ním a on
sa otočí. „Ja len, že... som rada, že si taký nevysvetliteľný
a nepochopiteľný.“
Uškrnie
sa, kývne hlavou a s posledným kúskom perníka, čo si vzal na
cestu, náhli sa na autobusovú zastávku. Je tma, takže kapucňu
nepotrebuje – a
po dlhom čase prvýkrát ani nevyužije.
Komentáre
Zdá sa mi, že kapucňu si už dávnejšie dával dole
Konkrétne v tejto ma čakal perfektný a živý opis Natálkinej izby, vôňa jej vlasov, ktorá udrela do nosa i mne, ich milý, zlatý, vtipný, nadľahčujúci rozhovor, veľmi pekný poetický záver s Krišovou kapucňou... :))
A keď náš hrdina povedal, že si názor na Natálkine básne spraví sám, spomenula som si, keď si mi ty raz povedala to isté pred čítaním Aničky O:) Btw, celkom nesúhlasím s Natáliou ohľadne Osvienčimu; sama som tam síce nebola, no chcela by som, myslím, že každý by mal tú hrôzu vidieť na vlastné oči (hej, narážam na povestný citátik, čo visí na jednej zo stien). A ešte Btw číslo 2 ( :D ): úžasne si vystihla Krištofove pocity o rakovine, tak živo a dôveryhodne, až z toho mrazí...
Krásna kapitola ako vždy! ;)
o vlastnom názore na básne/tvorbu viem, tiež si pamätám, ako som ti to vravela, a asi to bola tak trošku aj narážka na to.. resp. vlastná spomienka, nie narážka:D
čo sa Osvienčimu týka, ja si tiež myslím, že by to mal vidieť každý človek, ale zas nie každý by to psychicky zvládol..:-/ ale vieš, zas ono je drasticky deprimujúce aj vidieť tam tých obchodníkov, čo ťa čakajú pri vstupe, zarábajú, dennodenne tam chodia a pracujú a neriešia.. všetko má výhody aj nevýhody, ale tiež sa stotožňujem s jedným citátom, čo som tam videla: "Forgetting them means letting them all die again."
ok, dosť bolo off topic:D ďakujem!!:)
Ale veď sama si raz vravela, že pod tvojimi kapitolkami môžeme off-topicovať (och, to je slovo) koľko chceme :D:D O:)
A to, že si to veľmi dobre vymyslela s Krištofovými kresbami Natálie; proste je jasne naznačené, že ona je jeho múzou, inšpiráciou, presne tak, ako to bolo v minulosti rôznym básnikom, z čoho logicky vyplýva, že je do nej až po uši zamilovaný a... :shy:
Ja len toľko O:) O:)