9:
Stupaj
Dežo
Ursiny: Koľko je
hodín (text: Ivan
Štrpka)
...
Neviem kde to ležím,
čosi
po mne beží až mi v uchu sneží.
Je
to slimák neborák dal som mu na zobák.
Ach
nech to trafí šľak plazí sa ako vták,
po
hodinovej veži...
Už
ti niekedy stúpil na hlavu slon
a
zanechal stupaj v piesku o veľkosti princeznej na hrášku
stupaje
zanechávajú aj horšie veci s ťažšou váhou
prečo
by aj nie keď majú kladivo
odtlačok
rysuje sa v tráve nespím som bdelý pútnik
s
bosými nohami
kde
som neviem chodím bežím túlam sa kráčam robím stopy
nechávam
ich ďaleko za sebou v nedozerne čierneho dňa bielej noci
kakaové
ráno mliečny večer vyjdú mi v ústrety
a
ja zanechám stopy i všetko ostatné
stupaj
tu naďalej ostáva
no
už nepatrí len mne
„Doniesol
som ti zošit,“ vraví Krištof namiesto pozdravu, prisadnúc si k
Natálii na prázdnu lavičku autobusovej zastávky.
Ona
opäť vyzerá veselo, ako je zvyknutý, dnes dokonca potrebuje
slnečné okuliare a plátenky s hnedými legínami a voľná, dlhšia
žltá tunika jej svedčia, keď si na pleci podvihne tašku,
usmievajúc sa. „Aký zošit?“
„Prekvapko,“
žmurkne na ňu, aj on má dobrú náladu, však prečo by aj nemal?,
čaká ho super deň, konečne nejaké dobrodružstvo aj počas
víkendu, soboty bývajú nesmierne dlhé, to už aj nedele sú
lepšie, vtedy sa aspoň musí učiť a sem-tam dokonca spraví
voľajakú úlohu. Nevadilo mu ani vstať o pol ôsmej, aby stihli
dobrý autobus, a už vôbec mu nevadí vynechať každotýždenné
domáce upratovanie, však sa zametá každý deň, naozaj musia
toľko času stráviť robením poriadku, zahladzovaním stôp po
svojej existencii? Celkom rád by zanechal v tomto svete dajakú
stopu, keď raz odíde, hádam až v starobe, smrť už raz naňho
siahla a vyšmykol sa jej, azda na pár desaťročí stratila odvahu
alebo aspoň záujem. „Pripravená?“
„Mala
som podstúpiť nejaký špeciálny výcvik?“
„Možno,“
zatvári sa výhražne. „Tu je program,“ z vrecka mikiny, dnes
svetlomodrej s dvomi bielymi pásikmi, vytiahne zhúžvaný leták z
lesklého papiera, podá jej ho, ona ho vystrie. „Môžeš si
vybrať, na čo chceš ísť.“
„Myslela
som, že je to maratón. Že pôjdeme na všetko.“
„Na
to nemám nervy, zaspal by som tam!“ prizná, odpovedá mu zvonec v
Natáliinom hrdle.
„A
máš nejakú hornú hranicu?“
„Hmm,
štyri predstavenia?“
„Každé
má len hodinu, nie?“ mračí sa Natália na leták, prechádzajúc
svojimi žiarivými olivami po všetkých riadkoch. „Čo budeme
robiť ostatok času?“
„Neboj
sa, sľúbil som doma, že budem preč celý deň – nepripravím
rodinke prekvapenie v podobe skoršieho návratu. Môžeme ísť na
obed, na zmrzku, sedieť na lavičke, pražiť sa na slnku – to asi
nie,“ hneď si to rozmyslí. „Prosto, čosi vymyslíme.“
Autobus
dorazí, tak nasadnú, na sobotné ráno je akýsi preplnený, neujdú
sa im miesta vedľa seba, ale na tretej zastávke vystúpi dostatok
ľudí, aby sa k nej mohol Krištof presunúť, potom už je všetko
presne tak, ako má byť, ale len na chvíľu, keďže vstúpi
babička so starčekom a oni im prepustia svoje sedadlá, zotrvačnosť
ich zrazu hádže sem a tam. Z okna to stále vyzerá na slnečný
deň, azda aj on si mal vziať okuliare, no kapucňa bude musieť
stačiť, tá predsa zatieni celú tvár, už to dôverne pozná, keďže sa na ňu toľké mesiace upäto spoliehal.
Opustia
dopravný prostriedok, prejdú cez cestu a zvažujú, či využiť
mestskú, alebo pešibus.
„Ešte
je dosť málo hodín,“ usúdi Natália, „môžeme sa prejsť, čo
povieš?“
Kráčajú
parkom, čo po nociach okupujú podivné indivíduá, ibaže teraz je
tu pekne, jesenne, stromy žltnú a zbavujú sa listov, jemne sa
znášajúcich k zemi s neurčitým šepotom, Krištof nikdy
nechápal, prečo sa príroda na zimu vyzlieka, keď človek
potrebuje čoraz viac vrstiev oblečenia, veď to ani nedáva zmysel,
nie? A príroda by mala dávať zmysel, veď E = m c² a aj
gravitácia dodržiava fyzikálne zákony, tak prečo sa vznešenej
logike nepoddávajú obyčajné stromy?
Dnes
dostáva veľa priestoru Natália, zas rozpráva o počasí a vraj
začala písať básne, však keď je jej najlepší kamoš tak
všestranne talentovaný, prečo by to neskúsila aj ona? Neočakáva
publikáciu ani spoluprácu s vydavateľstvom, len sa potrebuje a
chce dať na papier, okrem toho, nepíše tak abstraktne a umelecky
ako Krištof, sú to len jednoduché rýmy na koncoch veršov, podľa
nej bez hlbšieho významu, avšak práve pri tvorení poézie si
prvýkrát dokázala sadnúť za stôl s otcovým listom, stále
neprečítaným, neotvoreným, skúšala to včera. Viac sa o ňom
zhovárať nechce, Krištof nemá veľa príležitostí reagovať,
asi jej stačí monológ. Tak dobre.
Jeho
myseľ tie dve slová vyriekla v jej prítomnosti už toľko ráz,
akoby pre ňu neustále robil ústupky, ale vlastne len vychádza zo
svojej ulity – a ono to nie je až také náročné, ako čakal,
ako sa obával, ide to takmer prirodzene, rakovinu zvládal s omnoho
väčším premáhaním.
Divadelné
predstavenia sa odohrávajú v starom kine, väčšinu roka zavretom
a opustenom, je to schátralá budova, človek by sa ani poriadne
nečudoval, keby naňho trebárs spadla strecha, všetko tu vŕzga, no
je to taká umelecká atmosféra, obom sa tu páči. Krištof kupuje
lístky, no strčí mu do dlane dvojeurovku, však sa nedohodli, že
by ju pozýval. Hodí si ju do vrecka mikiny, pozve ju teda na
zmrzlinu, na obed, na to ostatné, čo v ten deň absolvujú.
Franz
Kafka: List otcovi. Krištof veľmi dobre chápe, prečo si
Natália zvolila toto predstavenie, a zároveň ju obdivuje, určite
to vyžadovalo mnoho odvahy, počúvajú ani nie hodinový monológ
syna o tom, ako ho otec vychovával, o všetkom, čo sa ho týka, je
to trpké, hlboko pravdivé a bôlne, možno až príliš depresívne,
ťažko posúdiť, kto by sa dnes mohol ešte spýtať autora, ako to
myslel?
Prestávka,
spoločne sa rozhodujú pre ďalšie vystúpenie, vari všetky budú
takéto individuálne? „Podľa mňa hej,“ odpovedá jej, dívajúc
sa do letáku, ktorý Natália drží, nakúkajúc jej cez rameno,
„pod každým je len jedno meno, nie?“
„Uhm...
vyzerá to tak,“ skúmavo našpúli pery, robieva to aj v škole,
akurát ešte si k nim vždy priloží pero či ceruzu, občas i
kružidlo, ale vtedy ju na to upozorní, aby si neublížila. „Čo
sa pozdáva tebe?“
„Napríklad
Na ceste v básni,“ navrhne, niet prečo nesúhlasiť, o
chvíľu sa ocitnú v rýmovanom prejave opisujúcom dobrodružstvá
Jacka Kerouaca a jeho hrdinov Sala Paradisa a Deana Moriartyho,
študent herectva si dal nesmierne veľa práce, ak je teda tvorcom
scenára, keď sa dal do veršovania prerozprávaného príbehu,
veľmi zaujímavý nápad – a zvláštny životný štýl,
Krištofovi cudzie hodnoty, ani Natálii sa to po stránke posolstva
ktovieako nepozdáva, sem-tam vpletie do vlastných veršov
Kerouacove vlastné slová, trebárs „zakrátko prišiel súmrak,
hroznový súmrak, tmavočervený súmrak nad mandarínkovými hájmi
a dlhými melónovými poľami; slnko farby lisovaného hrozna,
rezaného burgundskou červeňou, polia farby lásky a španielskej
vzájomnosti“, no v jednom okamihu, keď budúci pán herec cituje
posledný úryvok z knihy, obaja zataja dych pri tom úžasnom
vykreslení atmosféry Ameriky štyridsiatych rokov,
nezveršovanom, nezrýmovanom, a predsa takom prirodzenom a
skvostnom:
„A
tak keď nad Amerikou zapadá slnko a ja sedím na starom
rozoschnutom riečnom móle, pozorujúc dlhé, predlhé nebo nad New
Jersey, a cítim celú tú surovú, neopracovanú zem, ktorá sa valí
v jedinej neuveriteľne obrovskej vlne k západnému pobrežiu, a
celú tú uháňajúcu cestu a všetkých ľudí, snívajúcich o jej
nezmernosti, a v Iowe, to už dnes viem, istotne plačú deti, sú to
končiny, kde deti nechávajú plakať, a dnes večer tam vyjdú
hviezdy, čo neviete, že boh je medvedík Pu? večernica tam už
klesá a rozlieva svoj mdlý trblet na prérie chvíľu pred tým,
než nastane úplná noc, ktorá požehná zem, stemní všetky
rieky, obalí vrcholky hôr a zavinie to posledné pobrežie, a
nikto, nikto nevie, čo s kým bude, isté sú len beznádejné
trosky starnutia, vtedy myslím na Deana Moriartyho, ba dokonca
myslím na starého Deana Moriartyho, na otca, ktorého sme nikdy
nenašli, myslím na Deana Moriartyho.“
Vlastná
práca a slušný výkon vyslúžia mladému hojný potlesk,
povzbudzujúce pískanie, no Krištof je hladný a Natália súhlasí
s obedom, dakde si dá nejaký šalát, alebo čo. Zatiaľ sa deň
vyvíja sľubne, nemyslia na nepríjemnosti, bavia sa, zvedavo sa jej
vypytuje na jej básne, sťažuje sa, že mu nedoniesla ukážku, a
ona si zrazu spomenie na to prekvapko, dožaduje sa ho, štuchá
doňho, až sa Krištof neubráni a z batoha, preveseného cez jedno
plece, plného fľaše vody, kľúčov, zbytočností, vytiahne
skrčený zošit.
Na
slnkom zaliatom námestí objavia lavičku v tieni nevysokého
stromu, vládne tu čulý ruch, možno až príliš čulý na to, že
je sobotné poludnie, sú najedení a je im dobre, tak nech už dá
ten zošit, aby sa mohla pozrieť na tie jeho slávne kresby!
Krištof
pomaly listuje, držiac ju v napätí, keď sa im spoza chrbtov ozve:
„Aleba, koho tu človek nestretne!“ O operadlo lavičky sa zaprie
dvojica rúk a ponad hlavy im ktosi preskočí, Natália sa mykne a
prekvapene zdraví Tibora z hudobnín, toho fantasy fanúšika.
„Čaute, čo vy tu?“
„Divadelný
maratón študentov herectva,“ objasní ona, usmievajúc sa, Tibor
jej venuje úškrn, Krištof sa pýta na dôvod jeho návštevy
Trenčína.
„Stretko
s bývalými spolužiakmi, vlastne musím frčať. Zdochýňam od
hladu, človek by neveril, že cesta busom je taká vyčerpávajúca!
Ešteže ideme na obed. Majte sa!“ So smiechom odkráča preč,
venujúc Natálii ešte jeden posledný pohľad, udivene sa za ním
obzrie, akoby nechcela veriť, že si ju všimol, veď Krištof je
ten zaujímavejší, prečo by sa teda na ňu díval tak... tak?
„Ukáž
ten zošit konečne,“ dožaduje sa, ale on ho medzičasom schoval.
„Kam zmizol?“ čuduje sa.
„Ešte
nie si pripravená.“
„Krištooof!
Nenaťahuj ma.“
„Poď
na zmrzku,“ vstane, všetko si rozmysliac, sám sebe nerozumejúc,
najradšej by ju vytiahol na nohy, keďže ešte stále sedí, ale
poslúchne ho pod podmienkou, že zje jej kornútok, však ona má
celiakiu, nemôže teda. Vyrieši to elegantnejšie, usadia sa v
cukrárni a vypýtajú si do sklených pohárov, ochutnávajú i z
toho, čo im nepatrí, veď kto by nechcel skúsiť banánovú,
kokosovú, medovú, kávovú?
„Čakám
už len na to, kedy vymyslia dajakú slaninovú príchuť, alebo čo!“
podotkne Natália pobavene a zrak jej skĺzne na ulicu, ktorou
prechádza dvojica dievčat. „Aha,“ takmer jej vypadne zmrzlina z
úst, našťastie ju zatlačí späť plastovou lyžičôčkou a
Krištof zo slušnosti zadržiava smiech, „to je neuveriteľné!
Evi, Mati!“ zvolá na kamošky, mávajúc voľnou rukou, a prváčky
vzápätí skočia dnu, obložené plnými nákupnými taškami.
„Čauky,
kde ste sa tu nabrali?“
„Baby
tu bývajú a myslia si, že nikto iný do Trenčína nechodí,“
podotkne Natália smerom ku Krištofovi, pekné od nej, že sa snaží
zapojiť ho už od prvej chvíle, aby sa necítil vynechaný. „Kade
ste sa túlali vy?“
„Tak,
treba doplniť šatník, však vieš!“ žmurkne Maťa, zavrtí
bokmi, chichoce sa. „A Evča zas potrebovala asi štyristo nových
kabeliek a osemtisíc náramkov!“
Keď
sa odoberú, Natália mu vysvetľuje, že nie sú také povrchné, že
to len pred chalanmi sa správajú tak pojašene a že inak sú úplne
fajn, v pohode, veľmi milé dievčatá, akurát vrcholné štádium
puberty sa u nich prejavuje nadmerným rehotaním v okolí osôb
mužského pohlavia, nech to vôbec neberie osobne a nech ich
neodsudzuje predčasne. Prečo by ich odsudzoval, však keď sa
kamarátia s Natáliou, zaručene nie sú až také strašné, či?
Vrátia
sa na maratón, ale zvládnu už iba jedno predstavenie, aj keď
pôvodne zamýšľali štyri, ale toto stojí za to a ďalšie už
nepotrebujú vidieť, mohli by sa trebárs prejsť po Trenčíne a
nemusieť sa urputne sústrediť na dianie navôkol, prosto
relaxovať, užívať si voľný deň, smiať sa. Obaja potrebujú
smiech.
Nejde
ani tak o herecké umenie ako o rétoriku, ale prednes básní Milana
Rúfusa publikum presvedčí o tom, že aj Slovensko vie zrodiť
hviezdu, vzácnosť a talent, cit zmiešaný s múdrosťou starca,
veselosť a vážnosť, krásu. Že duša poetu je schopná priniesť
svetu mnoho, možno i viac než toľko.
„Dobre,
a kam teraz?“ pýta sa Natália, len čo vyjdú von, slnko
zachádza, aspoň už ich neoslepuje, čas letí strašne rýchlo,
neuveriteľné.
„Už
mi nenapadá nič, čo by sa tu dalo robiť,“ usúdi.
„Takže
bus domov?“
„Hmm,“
mykne plecami.
„A
ani tá prechádzka...?“ pozrie naňho s nádejou. „Stále si mi
neukázal ten zošit. Neviem, akou prípravou musím prejsť, aby si
bol so mnou spokojný.“
„Akosi
nemám odvahu ukázať ti to.“
„A
keď ti ten zošit ukradnem?“
Pozrie
na ňu pochybovačne, provokačne, s nadvihnutým obočím,
neveriacky, však ona je také dobré a slušné dievča, že by v
živote neukradla ani zaplatený chlieb! „Ako sa chceš dostať do
batoha, ktorý sám nesiem?“
„Možno
mám čarovnú moc. Alebo by si mi ho mohol požičať na doma, keď
sa hanbíš byť pri tom. Vlastne, žiadne poznámky si mi
nedoniesol; ako sa mám teraz všetko doučiť?“
„Ja
a poznámky?“ zatvári sa nevinne, so smiechom ho mierne udrie do
pleca, skôr len tak ťukne. „Keď si ich napíšeš z učebky, dáš
mi ich opísať, že?“
„Krištof!“
zatiahne pohoršene. „Ty si aspoň bol v škole, ale ja nie! A to
si mám ešte sama robiť poznámky a dávať ti ich? Nemala by som
ich rovno písať cez kopirák, aby som ti ušetrila námahu?“
„A
to by si spravila?“
„Ty
si pako, Krištof Vážny!“ zasmeje sa, aspoňže ju dokáže
rozosmiať, to je v priateľstve dôležité, už by mohol prestať s
toľkou vážnosťou, však má sedemnásť, dokelu!
„Aha,
Habšudová, nielen ty tu dnes stretáš kamošov,“ ukáže
pred seba na trojicu tretiakov, svojich niekdajších a obnovených
parťákov, fakt to bolo len včera, čo si založili kapelu?
„Zdarec!“
pozdraví ho ako prvý Peter, vykonajúc s ním jeden z tých
chalanských pozdravov, čo často vidno v amerických filmoch o
mladých, rôzne pohyby prstami, dlaňami, udieranie, krúženie,
nepochopiteľné gesto.
„Čo
tu robíte?“ spýta sa ich všetkých a keď šestoro očí
spočinie kdesi vedľa neho, predstaví ju: „Toto je Natália.“
„Teší
ma,“ uškrnie sa na ňu Ondrej, natiahnuc k nej ruku, „už dlho
som chcel spoznať Krišovu frajerku, ale nedáva nám na to
príležitosť!“
„Akú
frajerku?“ nechápe Krištof, fakt nechápe, čože? Natália, a
jeho frajerka? Odkiaľ spadli, z melóna?
„Eh...“
Natália mu venuje zmätený pohľad, no usmeje sa na Lukáša a
zoznámi sa i s Petrom, hanbí sa čokoľvek vysvetľovať, beztak je
určite celá červená, veru je, zbadá to v najbližšom výklade.
Trojica
tretiakov sa rozhodne zmeniť smer, takže všetci vykročia
spoločne, a Natália udivene načúva, ako sa jej kamoš správa
„medzi svojimi“, možno si pripadá aj trochu čudne, ale čo už,
zrejme patria k nemu a on tiež občas musí čeliť Mati a Evči,
takže je tolerantná, ale celkom sa jej uľaví, keď sa ich cesty
rozídu, lebo chalani zamieria na koncert, čo sa večer chystá.
„Sorry,“
ospravedlní sa Krištof a ona nechápe za čo, žeby za ten
incident?
Radšej
sa k tomu nebude vyjadrovať, chalani neradi riešia takéto veci.
„Čo som to začula? Že máte kapelu?“
„Máme
ako máme,“ prehodí, „včera sme ju vymysleli.“
„Môžem
prísť na prvý koncert?“ žmurkne naňho.
„Môžeš
prísť na prvú skúšku, ak vôbec niekedy nejaká bude,“
upresní, zadržiavajúc smiech pri predstave seba, stojaceho kdesi
na pódiu, skrývajúceho sa pred pobúrenými rajčinami z publika a
zakrývajúceho si uši pred nespokojným bučaním divákov.
„Sľubuješ?“
„No...
sľubujem.“
„Ten
zošit, Krištofko?“ sladko sa naňho usmeje, rýchlo a nedočkavo
žmurkajúc.
„V
autobuse ti to ukážem, dobre?“
„Tak
okamžite letíme na zastávku!“ rozhodne nadšene a schmatne ho,
takmer sa rozbehnúc cez tmavnúce námestie. „Ozaj, nechceš ísť
k nám? Babka ťa pozýva na ďalšie bezlepkové sladkosti, dnes sme
piekli perník.“
Obzrie
sa na hodiny na mestskej veži a odhadne, že by to ešte mohol
stihnúť do jedenástej, ktorú mu rodičia stanovili na tento výlet
ako hornú hranicu návratu. „V tom prípade ti ho ukážem až u
vás,“ vyhovorí sa a dúfa, že medzičasom na to Natália
zabudne. Sám akosi nechápe, prečo sa pred ňou náhle tak...
akosi... hanbí.
Komentáre
a ďakujem:)
Btw... takže si si predsa len spomenula na Natálkinu celiakiu? :D
no, "spomenula", keďže si mi ju (ešteže!) pripomenula:D:D