(Tvoriteľ) 18: Zmrzlina

18: Zmrzlina

Peha: Tieňohra (text: Vlado Krausz)

Známy tieň

vie lúče nájsť

tma s náladou

sa hrá

Tieň iný

bez hlúpych slov

tiež splýva rád

s tou hrou

s tou hrou

V tichých piesňach

tiché zmierenie

biele miesta

v mapách nájdené

Známy tieň

už krídla má

tma s náladou

sa hrá

Tieň iný

sám lieta kým

sa známy tieň

spúta s ním

Chcem niečo sladké čo bude chutiť

ako západ slnka východ jari

sever juh a omáčka

sa nepodarí

som vánok strapatím pocestným vlasy je to

zábavné a choré smutné i nemožné

prečo sa nik neobzrie

za tým vánkom za chuťou zmrzliny

kto tu po nej túži je vás veľa je nás málo

ľudia sú slepí a ja si len tak vaniem

stále a pokojne ako sa mi zachce

zmrzlina je to pravé orechové

„Čo si myslíš o živote?“ opýta sa Krištof. Je príjemný jarný deň, dokonca je také teplo, že si kúpili zmrzku, síce len po jednom kopčeku, ale aj to je super, Krištof má orieškovú a Natália pomarančovú, sedia v parku v tráve a utvrdzujú sa v novej predstave o svete s dvomi ročnými obdobiami, veď ľudstvo rovníkovej oblasti naozaj už zopár rokov zažíva rázne prechody zo zimy do leta a z leta do zimy, a práve tie prechodné obdobia sa vytrácajú, z roka na rok rýchlejšie miznú a blednú, asi prechádzajú na dajakú inú planétu krúžiacu okolo inej vzdialenej hviezdy, okolo svojho vlastného slnka.

Natália sa na Krištofa chvíľu zarazene pozerá, zvažujúc, či skutočne chce práve túto chvíľu pokryť filozofickými úvahami o ničom a o všetkom, potom s úsmevom povie: „Mám jeden zošit, kam si píšem obľúbené citáty. Alebo prosto len vety, veci, myšlienky, čo ma zaujmú. Zajtra ho môžem priniesť do školy a prečítaš si, čo si myslím o živote.“

„Chcem to počuť, máš pekný hlas.“

„Džuly má krajší,“ uškrnie sa. „Mimochodom, kedy bude prvý koncert?“

Neveriacky pokrúti hlavou. „Prečo sa vyhýbaš odpovedi?“

„A ty?“

„O dva týždne v sobotu,“ odvetí stručne, „a teraz ty.“

Natália vzdychne, no nie unavene či otrávene, skôr tak akosi zahĺbene, zadumane, zamyslene, na čo prevratné by mohla prísť? „Že život je to najviac, čo máme. V podstate nemáme žiadne právo premrhať ho. A ty?“

„Pokračuj, to predsa nemôže byť všetko.“

A tak sa Natália rozrozpráva – Krištof zbožňuje, keď takto hovorí, veď ona dokáže aj oblaky na nebi opísať tak, až má človek pocit, že v nich leží a pláva, lieta, veď práve toto ho na nej okamžite zaujalo, tá citlivosť na vonkajšie podnety, fantázia presahujúca bežné chápanie, predstavivosť a nežnosť v opisovaní suchej reality. „No, myslím, že život je to, keď sa na niekoho úprimne usmeješ. Keď ochutnáš koláč a myslíš si, že na svete nejestvuje lepšia chuť. Keď ten koláč upečieš a môžeš sa dívať, ako iným chutí. Keď tvoríš hudbu, z ktorej ostatní padajú na zadok. Keď niekomu, kto to potrebuje, venuješ svoju pozornosť.

Keď sa pozeráš na hviezdy alebo obdivuješ prírodu. Keď vdychuješ vôňu čerstvo pokosenej trávy alebo nedeľného obeda, o čosi slávnostnejšieho od tých ostatných. Keď umyješ riady a zvyšok rodiny si môže vyložiť nohy, lebo ešte aj pozametáš. Keď sa smeješ. Keď plačeš.

Keď vieš, čo ostatní potrebujú, a chceš im to dať, pokiaľ je to v tvojich silách a možnostiach. Keď bojuješ za seba, za slabších, za spravodlivosť. Keď odpúšťaš a robíš ďalšie ťažké veci či rozhodnutia... Keď si tu. Keď si.

To je podľa mňa život. A mnoho ďalšieho, samozrejme. A teraz si už naozaj na rade ty,“ žmurkne naňho a ďalej sa venuje kopčeku sviežej zmrzliny.

Krištof sa usmieva. „Pre mňa je život to, čo mám dnes. Nie je to žiadna istota, pretože nevieš, kedy oň prídeš. Ani náš vlastný život nám tak úplne nepatrí – a myslím, že to je len dobre.“

„Veľmi dobre,“ súhlasí Natália, „veď toľkí z nás si ho poriadne nevážia. Napokon, ani ja som... istý čas... no, však vieš.“

Odtrhne od nej zrak, keďže vidí, aká je teraz neistá, a matne prikývne, ona to takmer ani nezbadá, ale hlavne, že Krištof vie, že jej tým vyjadruje porozumenie, o čom inom by malo byť priateľstvo? „Chce sa ti teraz rozmýšľať?“

„Už hej, keď sme začali,“ uistí ho. „Aká je tvoja ďalšia otázka?“

„Povedz mi, ako vidíš jar,“ navrhne nadšene, zvedavý, koľko opisov si zas vymyslí.

„Hmm, jar,“ vyvráti hlavu dohora a privrie oči, až má Krištof nutkanie varovať ju, že na prsty jej z kornútka steká zmrzlina, ale oveľa radšej sa započúva do jej hlasu. „To je taká špeciálna vôňa vo vzduchu, vôňa čerstvosti a života, novoty, znovuzrodenia, nádeje. Taká... zelená vôňa. Zhlboka sa nadýchni a ucítiš ju.

Je to... príjemný budíček zo spánku, po ktorom si vďačný, že môžeš precitnúť a otvoriť oči, že máš funkčné všetky zmysly a dokážeš plnohodnotne vnímať tú krásu, tú nádej. Existuje lepšie slovko pre nádej, dajaké synonymum? Asi nie. Tak to je jar, nádej.

Jar je zeleň prýštiaca na stromoch, vinúca sa trávou, taký ten nový smaragdový lesk, čo oživuje trsy zoschnuté po zime. Je to spev vtáčat, čerstvo prebudených do nového života, zvedavých po poznaní o tom, aké je rozprestrieť krídla a lietať. Je to úplne iný svet, nový a svieži, čerstvý, farebný ako veľkonočné vajíčka.

Jar... jar je to, čo je dnes. Jar je život.“

„Mala by si písať,“ vyhlási Krištof presvedčene, „naozaj by si mala písať.“

„Veď píšem – básničky.“

„Do šuplíka, a ešte sa aj za ne hanbíš. Slovinárky musia milovať tvoje slohy!“

„Nie, ak sú na tému „najlepší prázdninový zážitok“ a podobne. Občas sa rozpíšem, keď nám zadajú opis alebo charakteristiku,“ mykne plecami, „ale inak mi to až tak nejde.“

„To len oni to nevedia oceniť. Alebo pochybuješ o mojom vkuse?“ varovne nadvihne obočie.

„Zmrzlina! Máš celé prsty od zmrzliny!“ smeje sa, keď vidí topiacu sa orieškovú hmotu, ako mu zlepuje hánky.

„Lebo ty nie,“ zacerí sa, Natália sa spamätá a zachraňuje, čo jej ešte ostalo z čistej pokožky. „Pokračujeme?“ opýta sa Krištof potom, keď už sú schrúmané aj kornútky, sladké zavŕšenie sladkého začiatku.

„No daj... ďalšiu tému, prosím,“ vyzve ho.

„Hmm... vietor.“

„Vetríček,“ usmeje sa nostalgicky, akoby spomenul jej dávneho priateľa, „nesie v sebe toľko sviežosti a neznámych vecí, prach skrytých kútov mesta a stopy vesmírneho vákua, nosí v sebe dávno zabudnutú minulosť, a ďalej odnesie našu prítomnosť do vzdialenej, nepredstaviteľnej budúcnosti. Prímorský vánok... Bol si niekedy pri mori? Ja nie, ale predstavujem si... rada si predstavujem, aké úžasné musí byť zaboriť nohy do piesku a nechať vietor hladiť moju tvár.“

„A čo fujavice?“

„Tie dokážu byť ničivé, ale nesú v sebe prísľub budúceho pokoja. Po nich nastane ticho, také to upokojujúce ticho, kedy sa ani lístoček na strome nepohne...“

„... pretože všetky listy popadajú počas búrky... Čo si myslíš o búrkach?“

„Hromobitie! Milujem to slovo, je také... čarovné a majestátne, priam akoby vykuklo zo sveta fantázie. Vieš čo? Mne počas búrok šibe! Totiž, keď sa pozerám na blesky, mám vždy pocit, že by som chcela študovať fyziku!“ zachichoce sa roztopašne, akoby to bol ktovieaký prehrešok voči bontónu.

„Také myšlienky ja teda nemám,“ zacerí sa on, „ale tiež sa rád pozerám na búrky. Samozrejme, z bezpečia – spoza okien. Ale vždy, ak je to potme, zhasnem a vypnem všetky zvuky, čo by ma mohli otravovať. Hrom... milujem, keď hrmí. Znie to, akoby sa mal skončiť svet, akoby sa rúcala obloha, a to sa pritom len zrazia dva mraky... aké prosté, aké obyčajné... a v skutočnosti... to na nás pôsobí ako ohromná sila prírody.“

„No, ono to aj je ohromná sila prírody, ale máš pravdu, že to pôsobí hrôzostrašnejšie, než to reálne je. Ak už má pršať, tak nech je poriadna hrmavica. Inak dážď nemám rada, je taký rozťahaný a uplakaný...“

„A nikomu sa vtedy nechce ísť von. Je to otrava,“ uznáva, „no, našťastie, väčšinou dážď patrí k jeseni – a my si tu teraz užívame prebúdzajúcu sa jar...“ oprie sa hlavou o kmeň stromu, pod ktorým sedia, zahľadiac sa do koruny, plnej nových, ešte maličkých zelenkavých lístočkov. „Počuj, a čo by si povedala, keby som sa ťa spýtal... čo je podľa teba hudba?“

Zahľadí sa naňho. „Ty.“

Nadvihne obočie, toto ozaj nečakal, hocičo poetické či prozaické, jednoduché či zložité, zdĺhavé alebo stručné, hocičo, len nie toto. „Ja?“

„Ty,“ prikývne.

„A keď to odo mňa odosobníš?“

„Tak hudba je pre mňa všetko, čo počujem. Trilkot vtákov, žblnkot potôčika, hučanie morských vĺn narážajúcich o skalnatý útes, bubenícke paličky udierajúce na činely, brnkátko súznejúce s gitarou vo vibrujúcom akorde, šuchot lístia, syčanie hada plaziaceho sa trávou, údery kláves na počítači, motorka frndžiaca okolo, vlak brzdiaci na hrdzavých koľajach, vŕzganie starých nenaolejovaných dverí, zvonček signalizujúci príchod očakávanej návštevy, babkin hlas volajúci moje meno...“

„Chcel by som vnímať svet podobne ako ty,“ vzdychne.

„Ale veď ty ho tak vnímaš! Možno to nepretváraš do slov, ale dávaš to do svojej hudby. Je v nej všetko: melanchólia, smútok, radosť, entuziazmus, elán, zúfalstvo. Všetky emócie, ktorými si si v živote prešiel, pričom o niektorých možno nemáš ani poňatia, všetky pocity a všetky nadávky, všetky úsmevy a každá sekunda smiechu. Celé je to tvoj veľký odtlačok. Keby nebolo tvojej hudby, nebol by si to ty.“

„Ako je teda možné, že som bez nej dokázal žiť vyše sedemnásť rokov? V živote mi nezišlo na um chytiť do rúk akýkoľvek hudobný nástroj, iba čo som hudbu vždy počúval a stotožňoval sa s ňou...“

„Lebo hudba je v každom z nás. Každý úder srdca je hudbou, každý nádych a výdych, prúdenie krvi žilami a tepnami, všetko je to hudba. Alebo pre teba nie?“

„Nikdy mi to nenapadlo. Tie úvahy trochu znejú, akoby ich vravel niekto načisto lietajúci v oblakoch.“

„No a?“ zasmeje sa a chytí ho za ruku. „Tak lietam, a čo? Nemám na to vek, právo, nárok? Nie je to v šestnástich moja povinnosť?“

„Možno... no neviem, či to sedemnástkou nekončí.“

„Určite nie! Nemôže. Chcem lietať v oblakoch tak dlho, ako sa bude dať,“ zaumieni si priam tvrdohlavo, pustí ho a prehrabne si oranžové vlny. „Veď svet je taký krásny, Krištof, prečo by som sa z toho netešila? Prečo by som sa neponárala do vlastných úvah, keď mám poslucháča, ktorého bavia? Prečo sa upriamovať na realitu a povyšovať ju nad fantáziu? Kto kedy určil, čo je viac, čo je podstatnejšie?“

„Pre niekoho je možno riskantné, ak príliš dlho pláva vo svojej fantázii. Nie je dobré zabudnúť na realitu.“

„Ja na ňu nezabúdam,“ usmeje sa, „nezabúdam na ňu, to sa predsa nedá. Teta Silvia ma za posledný čas veľmi chváli, vraj som oveľa otvorenejšia a zhovorčivejšia. Keď sa ma spýtala, prečo si myslím, že je to tak, povedala som len tvoje meno. A potom ešte babku, Maťu, Evču, Džuly, Peťa, Lukyho, Ondra. A aj keď sme každý iný, ja už sa nemôžem tváriť, že mojou realitou a tým, čo ma charakterizuje, je fakt, že moja mama je v ústave a otec vo väznici. Nie, teraz ma už charakterizujete vy.“

„Podľa mňa sa charakterizuješ sama. Ty si vyberáš, aká budeš, ty definuješ, kým si, nie my ostatní. My ťa môžeme vnímať, vidieť, posudzovať, radiť ti, kritizovať ťa, chváliť ťa, ale nie sme to, čo určuje, aká si.“

„Nie, „určuje“ nie je vhodný výraz,“ uzná, „skôr by som povedala, že to zdôrazňujete, ťaháte zo mňa moju podstatu a ona vďaka vám preniká na povrch. Keby nebolo vás, ktovie, koľko vlastností by vo mne ostalo umlčaných a utíšených, len preto, že by nemali pre koho prenikať von. Takto, s vami, aspoň sama zisťujem, kto vlastne som.“

„A kto si myslíš, že si? Čo si vďaka nám zistila?“

„Och, to sa ťažko vraví. O sebe nerada rozprávam, najhoršie je pre mňa vypĺňať nejaký online dotazník pri registrácii na dajakú stránku a písať svoje záľuby, aká som, čo mám rada. Nie, to ozaj nie je moja šálka čajíku.“

„Tak ale vravíš, že sa spoznávaš.“

„No... a ty nie? Čo nám viac pomôže spoznať seba samých, než to, ako sa správame k iným ľuďom? Možno iba úvahy o tom, ako by sme sa k nim naozaj chceli správať, ale to sú skôr zbožné želania než nejaká reálna stránka našej povahy.“

„Máš pravdu, ani ja by som ťa nevedel nijako definovať.“

„Fakt?“

„Fakt. Povedal by som prosto, že si... Natália,“ mykne plecami zas. „Nedáš si ešte zmrzku? Alebo dačo iné?“

„Tu je mi teraz dobre. Môžem?“ nakloní sa k nemu a oprie sa o jeho rameno, spokojne sa zadívajúc do koruny stromu, presne ako to spravil on pred pár minútami.

Čas úvah je taký vzácny, čas nezmyselných a predsa nie zbytočných rozhovorov, čas zvláštnych vecí dejúcich sa vo vnútri človeka, odhalených navonok prostredníctvom slov, toho zvláštneho spôsobu komunikácie, čo vynašli ľudia.