Prečo milujem VIETOR

LÁSKA...

je ako VIETOR...

Dokáže zhodiť z nôh,

aj nežne pohladiť,

rozstrapatiť vlasy

a rozhádzať celý svet...

Dokáže dať nový vzhľad

a dokáže narušiť ustálené...

Dokáže obaliť celú bytosť

a PRINÁŠA

NOVÝ VZDUCH...

Milujem vietor. Zväčša taký ten jemný vánok v teplom letnom dni. Osvieži. Poteší. Odvanie vlasy. A privanie úsmev.

Vo vetre cítim Boha. Jeho pohladenie, jemnú dlaň a láskavý dotyk. Nežný, pre ženu.

Kráčajúc prírodou, keď zavrieš oči a ucítiš vánok, dokáže ťa obaliť. Pohltiť, naplniť. Odviať všetky myšlienky a vyprázdniť hlavu, otvoriť uši pre Hlas. Jeho hlas v ňom znie, možno nejasne, možno zrejme. A možno zakaždým inak.

Vietor je mocný, má v sebe silu, ktorej sa ťažko vzpiera. Dokáže aj ničiť. Vie byť nevyspytateľný, prekvapí ťa vtedy, keď ho nečakáš, keď v neho možno ani nedúfaš a topíš sa v tej horúčave, pred ktorou sa nedá utiecť. No on príde, prichádza, vytrvalo, jemne, ako to vie len On.

Keď cítim ten vietor, chcem sa stať básnikom, chcem vedieť spievať o tej kráse, no nemusím nahlas. Veď On vie, čo mám v srdci, vie, že moja duša i duch spievajú, každým dňom, každou sekundou.

Vietor môže premeniť. Môže odviať staré a priniesť nové. Môže odstrániť rany, osviežiť ubolené a obschnuté. Môže všetko. Ak sa mu poddáš.

Preto ho milujem. Lebo On síce je ako vietor, no nie ako ničivé tornádo, pred ktorým sa treba skryť. Nie. Je presne taký, ako treba. Úžasný, osviežujúci, mocný, veľkolepý, premieňajúci.

Vietor.