{1}
Stála
pred zrkadlom a obzerala si vlastnú postavu. Mysľou sa jej mihali
pochybnosti, vzrušenie, možno i náznak strachu, obava. Ako naňho
zapôsobí? Predstúpiť pred Kráľa je veľká vec, a Izabelu to
čakalo prvý raz v živote. Dosiaľ si ani nepomyslela, že je to
vôbec možné, že by sa to mohlo stať... No zrazu sa všetko
zvrtlo a v jej rukách sa objavila
pozvánka.
Osobitné
pozvanie len a len pre ňu. Srdce sa jej rýchlo rozbúšilo. O
Kráľovi už mnoho počula, no zatiaľ ho nikdy nestretla. Tým, čo
žili v jeho ríši, ostatní závideli, až kým nezistili, že aj
oni sami sú srdečne vítaní. Kráľ svoj ľud zbožňoval a všade
vládol blahobyt, každý mal dostatok, ba aj nadbytok všetkého, čo
potreboval.
Izabela
to nepoznala, tiež patrila k tým, čo o tom len počúvali. Až
zrazu... až zrazu prišiel ten deň. Dnešok. Mala pred neho
predstúpiť, ukázať sa mu, uvidieť ho. Bude s ňou hovoriť?
Osloví ju po mene? Bude si myslieť, že nie je hodna jeho
prítomnosti a blízkosti?
Bála
sa. Bála sa odmietnutia, vždy sa ho bála.
Zdobili
ju brokátové šaty, obopnuté okolo pása, so širokou suknicou, v
ktorých si pripadala takmer ako princezná – ako princezná,
ktorou v skutočnosti nebola.
Čo
od nej mohol Kráľ chcieť?
Odpovede
nepoznala, hoci hlavou sa jej sťa divoké býky a kone preháňali
stovky otázok, hlasno dupotali a neponechali priestor na ozajstné
premýšľanie. A možno to tak i bolo lepšie, aspoň sa mohla
sústrediť výlučne na svoj vzhľad, dokonale sa pripraviť. Šaty
si do poslednej chvíle uhladzovala, takú drahú látku si
nezaslúžila a bála sa, že ju zašpiní, pokrčí alebo inak
pokazí. No ona bola stále rovnako dokonalá, stále sa rovnako
krásne ligotala na jej tele.
Izabela
sa zhlboka nadýchla a pozrela do svojich zelených očí. Žiarili
na jej pehavej tvári, lemovanej zlatistými kučerami, ktoré jej
padali po celej dĺžke chrbta. Jemne sa na seba usmiala, aby si
dodala odvahu. U Kráľa ju mohlo čakať čokoľvek: možno jej
oznámi, že sa stane jeho služobnicou; možno ju zo svojej ríše
vyhostí, lebo sa dopustila dajakého zločinu, o ktorom sama nemá
ani potuchy; možno ju uvrhne do temnice.
Všetci
vedeli, že Kráľ vie všetko. Vždy vedel, čo sa v jeho Kráľovstve
deje, aj keď mnohí sa snažili svoje skutky utajiť. On to vedel.
Kto však raz vstúpil do Paláca, nevyšiel viac von.
Izabela
sa bála. Bála sa, že za tou maskou štedrosti a prepychu sa skrýva
ktosi krutý, kto chce byť ľuďmi zbožňovaný, ale zároveň ich
vôbec nemá rád. Bála sa, že bude z Kráľa sklamaná. Čo ak
zistí, že je to chladný, nekompromisný sudca? V jeho Kráľovstve
sa predsa dialo i zlo, nezastavil to. Kradlo sa, zabíjalo, týralo,
ničilo. Izabela si síce nebola istá, či vie, čo je spravodlivý
trest, no nezdalo sa, že by ho Kráľ niekedy niekomu odpustil.
Možno
bol Palác nádherný iba zvonku. Možno mal na sebe toľko pozlátka,
až takmer skrylo tú čiernotu dnu – lenže ona ju čoskoro uzrie
na vlastné oči. Mimovoľne sa striasla; skutočne sa mohlo stať
úplne čokoľvek. Jedno však vedela: dnes sa jej život navždy
zmení. Už nevyjde z Paláca, neopustí ho.
Na
dvere ktosi tichučko zaklopal a ona k nim zvrtla hlavu. „Si
pripravená, Izabela?“ opýtala sa staršia žena, jej
sprievodkyňa. Odkedy prišla na kráľovský dvor, starala sa o ňu
ako o vlastnú a Izabela si ju nesmierne obľúbila. „Kráľ ťa už
očakáva.“
Ďalší
hlboký nádych, chvíľka napätia, posledný pohľad na vlastnú
tvár. „Som pripravená, idem.“
Vykročila
spolu s ňou a rýchlo opustili neveľký kaštieľ, kde sa pre Kráľa
pripravovali všetci, ktorých si vyžiadal. Nachádzali sa tam
miestnosti s horúcimi voňavými kúpeľmi, miestnosti s nespočetným
množstvom šiat, miestnosti s pohodlnými otomanmi určené na
rozhovory. Jednu z nich, izbu s baldachýnovou posteľou, dostala
dočasne aj ona, Izabela. Teraz ju už nebude potrebovať.
Smerovali
do Paláca, ich kroky sa ozývali na kamennej dlažbe, pričom vôkol
znel ruch z trhoviska a klopot kopýt koňa, čo prevážal voz
naložený remeselným tovarom. Izabela si všimla, že sa na ňu
upiera čoraz viac zvedavých pohľadov; muži, ženy, deti, starci,
stareny, mladíci, devy. Všetci na ňu zízali, pretože vedeli, že
ona je dnes tou vyvolenou, ktorá predstúpi pred Kráľa. Ona je
dnes tou jedinou, ktorú si vyžiadal a chcel vidieť, s ktorou chcel
hovoriť.
Otvorila
sa pred nimi oblúková drevená brána a chodník-most zrazu začal
stúpať dohora. Z oboch strán obklopený mramorovými balustrádami
ich previedol ponad rieku, ktorej voda penila pri brehu i v spodnej
časti menšieho vodopádu, odkiaľ sa vinula vôkol celého mesta.
Izabeline
zelené oči sa však už v tej chvíli upierali na vysokánske
dvojkrídlové dvere, ešte vždy zatvorené, ktorými mala čochvíľa
prejsť. Palác sa pred ňou týčil až k bielym nadýchaným
oblakom, nespočty vežičiek s cimburím a cibuľovitými strechami.
Takto zblízka sa jej zdalo, že tá gigantická stavba by mohla byť
mestom sama o sebe; a možno ním aj bola.
Kým
sa ocitli dnu, prestala vnímať. Na toľké krásy, čo ju zrazu
obklopovali, ju, chudobnú dievčinu odnikiaľ, sa prosto nedokázala
sústrediť. Už len ten koberec, po ktorom kráčala, ručne tkaný
a tak nádherne žiarivý, sa jej videl taký drahý a vzácny, až
sa hanbila položiť naň svoje chodidlá. Vďaka ľahučkým svetlým
črieviciam, čo dostala, sa však cítila o čosi lepšie. Všade
žiarili fakle spočívajúce v strieborných stojanoch, schodištia
pokryté ďalšími kobercami lemovali mramorové zábradlia, všetko
prekypovalo hojnosťou a bohatstvom.
Izabela
z toho začala byť nesvoja a až teraz si uvedomila, že ju nik
nenaučil, ako by sa pred Kráľom mala správať. Čo ak ho svojím
jednoduchým správaním urazí? Čo ak...? Čo ak všetko pokazí?
Už-už
sa chcela otočiť k svojej drahej sprievodkyni a spýtať sa, získať
niekoľko posledných rád, avšak ona zrazu pred ňou otvorila
posledné dvere a Izabela sa bez varovania ocitla dnu.
Ohromne
veľká sieň so stenami pokrytými drevom, do ktorého umelci
vyrezali prekrásne ornamenty, so stropom lesknúcim sa vrstvou
zlata, ju privítala nehybným tichom. Uprostred nej stál trón,
drevený a vysoký, spočíval na vyvýšenom miestečku, ku ktorému
viedla trojica schodov takých vysokých, že Izabela ihneď
vytušila, že by po nich nedokázala vyjsť bez pomoci. A dúfala,
že nebude musieť.
„Vitaj,“
ozval sa hlas, pri ktorom sa mykla, avšak ktorý do nej zároveň
okamžite vniesol medový pokoj. Znel tak rázne a nežne zároveň.
„Môj
Kráľ,“ hlboko sa uklonila, aj keď z tej diaľky naňho zatiaľ
poriadne nedovidela, a zastala na mieste.
„Poď
bližšie,“ povedal jej a ona začula, že trón zavŕzgal, pretože
on sám sa postavil. Jeho svetlohnedé rúcho, omnoho jednoduchšie
než jej vycibrené brokátové šaty, ju prekvapilo, až začudovane
zažmurkala. Na tvári mu pohrával úsmev, čudesne vrúcny, a sám
zišiel dolu schodmi, takže zrazu kráčal na tej istej úrovni ako
ona, a blížil sa k nej s otvorenou náručou.
Izabela
si ho neisto prezerala a srdce jej v krku tĺklo čoraz
rozrušenejšie. Čo sa teraz stane? pýtala sa bez akejkoľvek
odozvy; odpoveď jej neposkytla ani myseľ, ani Kráľ. Uvedomila si,
že v sieni sa nenachádzajú žiadne stráže.
„Vitaj,“
zopakoval, keď prišiel celkom k nej, a objal ju.
Izabela
sa ešte nikdy necítila tak bezpečne, tak skryto, akoby mal
namiesto rúk mohutné orlie krídla, ktorými ju zahalil pred celým
svetom, pred každým zlom. Zavrela oči, do ktorých jej vkĺzli
slzy, a hoci bol pre ňu stále neznámym cudzincom, privinula sa k
nemu, odhodlaná spočívať v jeho objatí po zvyšok svojho života.
„Veľmi
rád ťa vidím,“ usmial sa na ňu, keď sa trošku odtiahol, no
stále ju držal okolo pása. A usmieval sa, v jeho očiach – v
očiach neopísateľnej farby, ba vlastne možno zmesi farieb, v
dúhových očiach – žiarila radosť a hlboká láskavosť.
„Môj
Kráľ,“ vyriekla to isté čo pred chvíľou. Na pery sa jej
tlačila tá otázka, ale nedokázala ju vyriecť, bála sa v jeho
prítomnosti prehovoriť, netušila, čo si smie dovoliť, a naozaj
to nechcela pokaziť. Nezdalo sa, že by jej chcel ublížiť či
trestať ju; naopak, správal sa, akoby sa jej už dlhší čas
nevedel dočkať, akoby na ňu vyčkával, akoby ju už veľmi dlho
poznal.
„Iste
ťa zaujíma, prečo som si ťa zavolal, Izabela.“
Tak
predsa pozná jej meno... Prekvapilo ju to a potešilo, zahrialo pri
srdci.
Jeho
úsmev sa zrazu stal ešte láskavejším, ak to vôbec bolo možné.
„Chcel by som totiž, aby si sa stala mojou dcérou. Rád by som si
ťa adoptoval a vyhlásil i prijal ťa za svoju.“
Komentáre