{2}
Izabele
jej myseľ v akýchsi ozvenách dookola opakovala Kráľove slová.
Chce, aby bola jeho dcérou. Prečo
to chce?
„Ak by si s mojou
ponukou súhlasila, zoznámim ťa s Miriam. Miriam je už dlhšie
mojou dcérou a všetko ti tu poukazuje,“ pokračoval pokojným
hlasom, zatiaľ čo Izabela naňho zízala, civela, nežmurkala.
Mohol to byť žart, ale výraz jeho tváre jej navrával čosi iné;
myslel to až príliš vážne.
„Ja...“ hlas sa jej
zatriasol, čo jej vôbec nedodalo odvahu. „Môj Kráľ.“ Na viac
sa nezmohla, tak radšej sklonila hlavu. Prečo by ju mal chcieť,
keď sa s ním vôbec nepozná?
„Pokojne si to
premysli,“ vzal jej ruku do svojej a odviedol ju k veľkým oknám
tiahnúcim sa od podlahy až po strop. Nezakrývali ich žiadne
závesy ani záclony. „Poď sa zatiaľ poobzerať.“
Izabela uprela zrak pred
seba, to sklo bolo krištáľovo čisté, až sa jej zdalo, že medzi
ňou a vonkajším svetom nestojí vôbec nič a ona môže
kedykoľvek vypadnúť. No Kráľova dlaň, teplá a vrúcna, ju
upokojovala a dodávala jej pocit bezpečia.
„Prezraď mi, čo
vidíš,“ požiadal ju. Z jeho hlasu jasne vyplývalo, že to nie
je rozkaz.
Izabela sa zhlboka
nadýchla, zelenými očami pomaly prechádzajúc po svete, ktorý
ešte nikdy neuzrela – po svete za Palácom. „Mäkké
kopce,“ šepla, „na nich riečky a potôčiky, nad nimi azúrovú
oblohu a žiarivé slnko.“
„To všetko je ďaleko
na obzore a nad ním. Čo vidíš bližšie?“
„Rozľahlý les, kde sa
miešajú ihličnany i listnaté stromy. Poletujú nad nimi
pestrofarebné vtáky, všetky stromy sú také mocné a vysoké,
pevné.“
„A ešte bližšie?“
„Rieku. Tú, ponad
ktorú som prechádzala, keď som vstupovala do Paláca.“
Pokýval hlavou. „A
ešte bližšie?“
„Záhradu, plnú
voňavých kvetov.“
„Voňavých?“
zamyslene na ňu pozrel.
„Určite musia krásne
voňať,“ nadýchla sa, celkom akoby jej do pľúc aj cez sklo
mohla preniknúť kvetinová aróma. Dokonca sa jej zazdalo, že sa
to skutočne stalo, že pocítila zmyselnosť ruží a sladkosť
ľalií, výraznosť levandúľ a jemnosť fialiek. „A sú tam
fontány a lavičky, kopa lavičiek a altánkov. A smaragdová tráva,
ktorá vyzerá mäkučko ako páperie.“
„A čo vidíš ešte
bližšie?“
„Vnútorné nádvorie
Paláca. Jarmok plný obchodníkov a veselých ľudí, nad ktorými
poletujú hrdličky a holuby. Je tam ruch, taký príjemný a
nevtieravý.“
Kráľ chvíľu mlčal,
tak naňho Izabela neisto pozrela, zbadajúc ďalší krásny úsmev.
„Je úžasné, aká si vnímavá,“ povedal po niekoľkých
sekundách pokojne. „Páči sa ti, čo vidíš?“
„Veľmi,“ pokývala
hlavou. Takto vyzerala aj väčšina Kráľovstva, takže sa tu hneď
cítila ako doma.
„To som rád. Už si sa
rozhodla?“
Zmätene mu opätovala
pohľad. Tak rýchlo? „Kráľ môj.“
Jemne ju pohladil po
chrbte, ucítila len čosi ako jemnučký vánok. „Máš čas.“
Izabela sa opäť pozrela
do okna, zadívajúc sa na vzdialenú oblohu, ktorá sa zároveň
zdala tak blízko. Musela prižmúriť oči, lebo jas slnka ju
oslepoval, no i tak tam hľadela, vytrvalo, ponoriac sa do vlastných
myšlienok. Nové miesto, neznáme, cudzí muž vedľa nej, ale
predsa akoby sem patrila. Ale ona predsa nemala urodzený pôvod,
nedávalo zmysel, aby chcel Kráľ za dcéru práve ju...
„Uvažujem, že možno
by bolo lepšie, keby som ťa s Miriam zoznámil hneď. Čo povieš?“
Pootvorila ústa. „Bude
mi cťou,“ náznakom sa uklonila.
Kráľ ju opäť láskavo
pohladil a zamieril ku dverám, ktorými sem Izabela vstúpila. O
chvíľu už k nej privádzal dievčinu s motýľovou čelenkou v
rubínových vlasoch. Tiež sa usmievala, ba vyzerala doslova
nadšene, a len čo zbadala Izabelu, rozbehla sa k nej a pevne, silno
ju objala, až Izabele takmer vyrazilo dych.
„Vitaj! Ty si Izabela?“
„Áno,“ sklopila
pohľad.
Miriam žiarila, žiarila
podobne ako Kráľova tvár, v ktorej bolo voľačo, čo by Izabela
nedokázala opísať. Červenovláska sa do nej zavesila. „Povodím
ťa tu, chceš? Všetko ti poukazujem!“
Izabela neisto blysla
očami po Kráľovi, ktorý vyzeral tak šťastne. „Pokojne
choďte.“
Čoskoro sa dievčatá
ocitli na chodbe, pričom Miriam si Izabelu radostne prezerala. „Och,
som taká rada, že prišiel niekto nový! Že si prišla práve ty.
Vždy sa všetci tak veľmi tešíme z každého ďalšieho
súrodenca.“
„Všetci?“ prekvapila
sa Izabela.
„Samozrejme, všetci do
jedného.“
„Ty vieš, prečo si ma
Kráľ chce adoptovať?“ opýtala sa po chvíľke zmätene.
Žiarivo sa usmiala.
„Lebo si ťa vyvolil.“
„Ale... prečo? Prečo
práve mňa?“
Miriam sa rozosmiala.
„Och, niekedy zabúdam, že niektorí ľudia zvonku nepoznajú
svoju hodnotu. On ťa predsa stvoril, aby si sa stala jeho dcérou.“
„Č-čože?“
„Od tvojho narodenia sa
tešil na ten deň, keď ťa konečne uzrie, keď k nemu prídeš a
budeš s ním hovoriť. Nemohol sa dočkať, rozprával mi o tebe už
niekoľkokrát. Takmer som začala žiarliť!“ zasmiala sa zvonivo.
„Ale on nikdy nikomu z nás nedal dôvod na žiarlivosť. I keď,
sám vie byť poriadne žiarlivý.“
„Koľko... koľko vás
tu je?“
„Hromady a kopy,“
žmurkla na ňu Miriam. „A vieš, kto sa teší na teba úplne
najviac spomedzi nás?“
„Na mňa sa niekto
teší?“ Prečo by sa na ňu mali tešiť ľudia, ktorých nepozná,
ktorí ju nikdy nestretli? A Kráľ o nej hovoril? Poznal ju už
dlhšie?
„Jeho Syn. On je taký
úžasný...“ zasnívane sa usmievala pred seba. „Poď, vezmem ťa
najprv do záhrad, Palác počká,“ zaumienila si a smerovala k
bočným dverám, ktoré ich vyviedli na vnútorné nádvorie.
Preplietali sa pomedzi ľudí, pričom každý z nich venoval Izabele
úsmev, ako keby bola tou najznámejšou osobnosťou v Kráľovstve;
bola rada, že Miriam ju drží za ruku, lebo inak by sa zrejme
stratila.
„Kto sú títo ľudia?“
„Predsa naši
súrodenci!“ odvetila Miriam so samozrejmosťou.
„Všetci?“
„Všetci do jedného.“
Izabela ticho vzdychla.
Vôbec nerozumela, bola ešte zmätenejšia než na začiatku. Všetci
títo ľudia, čo sa nachádzajú za múrmi Paláca, sú adoptívnymi
synmi a dcérami Kráľa? Ako to, že o tom nikdy nepočula? Že
nikdy nepočula, že v Paláci žijú toľkí poddaní a chudobní?
Tu však nik nevyzeral chudobne ani otrhane.
„Aha, tamto je! Poď!“
potiahla ju Miriam nedočkavo za ruku.
„Kto?“ s určitým
strachom sa spýtala Izabela.
„On! Jeho Syn!“
zvolala naradostene a rozbehla sa smerom k jednej z fontán.
Komentáre