Kdesi
ďaleko, v ríši víl, narodilo sa počas jednej hviezdnej noci
prekrásne dievčatko s porcelánovou pleťou a ebenovými vláskami.
Volala sa Laia a bola to princezná, dcéra veľmi mocného a múdreho
vládcu. Bola taká nádherná, že zlá čarodejnica Irhaal, ktorá
pustošila ríšu, sa o nej hneď dozvedela a okamžite ju prekliala.
Laia
sa mala každý deň, odkedy vyšlo slnko, až kým nezapadlo,
premeniť na čiernu labuť. Jej otec, ktorý mágiu nepoznal a
neovládal, nedokázal s tým nič urobiť. Napriek prekliatiu
rodičia svoju dcéru veľmi milovali a starali sa o ňu. Laia sa
každú noc opäť zmenila do svojej pôvodnej podoby a ktokoľvek ju
náhodou uvidel – či už sluha, záhradník alebo hocikto iný –,
bol očarený jej krásou.
Jednej
noci, keď už Laia vyrástla, na oblohe veľmi silno žiaril kosáčik
mesiaca. Laia naň zvedavo hľadela z okna svojej komnaty, až si
zrazu zaumienila, že sa vyberie až k nemu. Zošplhala sa nadol po
zámockých múroch a dostala sa do záhrady. Bolo to prvýkrát, čo
sa sama ocitla vonku, čo pod bosými nohami ucítila jemnú trávu,
čo mohla dýchať svieži nočný vzduch. Bola ohromne šťastná,
tancovala medzi kvetmi a smiala sa, spievala. Dokonca i zabudla na
mesiac, zohla sa ku kvetom a každý zvedavo ovoniavala.
Jej
spev bol taký nádherný, že ho začula i zlá čarodejnica Irhaal.
Rozčúlila sa, pretože na Laiu žiarlila – nebola ani taká
krásna ako ona, ani taká šikovná, ani taká pôvabná. A vôbec
nebola dobrá, pričom srdce princeznej Laie bolo, naopak, plné
dobroty.
Irhaal
sa vkradla do záhrad a chcela princeznú zmárniť, navždy sa jej
zbaviť. Chcela byť opäť tou najkrajšou ženou, nedbala na to, že
jej krása nie je skutočná a že je len výsledkom nebezpečných
kúziel. Chcela sa princeznej pomstiť za to, že ju predčila.
Lenže
Laiin spev prilákal všetky menšie i väčšie zvieratá, ktoré ju
obklopili a načúvali jej ľubozvučnému hlasu. V tráve sa pri nej
usadili nielen drobné chrobáčiky či pavúky, ale prebudilo sa aj
niekoľko vtáčat a dokonca sa pri Laiinej hlave uvelebil malý
plachý srnček. Žiadne z tých zvierat by Laiu pred zlou
čarodejnicou nedokázalo ochrániť, keby sa rozhodla zaútočiť na
ňu.
Laia
si však všimla, že zvieratá akosi zbystrili pozornosť, a
posadila sa, rozhliadajúc sa všade vôkol do tmy. Okamžite stíchla
a trochu sa i preľakla, no snažila sa zachovať si odvahu.
Čarodejnica
zrazu vyskočila z tŕňového kríčia a vrhla proti Laii kúzlo.
Nezasiahlo ju, ale princezná vyskočila na nohy a chcela sa i
brániť. „Prečo
si taká krásna?!“ zvolala
na ňu útočne Irhaal. „Prečo sa neskrývaš pred svetom?! Prečo
máš taký krásny hlas?! Prečo nie si nešťastná?!“
Laia
ostala z jej slov v rozpakoch, nerozumela, prečo by mala byť
nešťastná.
„Zakliala
som ťa, aby ťa nikdy nik neuvidel v slnečnom svetle v tvojej
pravej kráse, mala si trpieť a trápiť sa!“ pokračovala
čarodejnica obviňujúco.
Laia
si ju skúmavo prezerala a zrazu to pochopila. „Vy ste ma zakliali?
Aby som sa menila na labuť?“
„Presne
tak!“ zakričala čarodejnica a zlovestne sa zasmiala. „Mám
takú moc!“ zdôraznila hrdo.
Laia
si ju chvíľku prezerala a potom k nej pribehla a objala ju. „Ďakujem, ďakujem vám!“ Dokonca jej i vtisla bozk na líce.
Čarodejnica
ju namosúrene odstrčila. „Čo
nechápeš, čo som ti povedala?! Chcem ťa zničiť!“
„Vy
ste mi dali ten najkrajší dar, potešila sa Laia. „Môžem
plávať v krištáľovej vode a môžem lietať. Môžem lietať!
Ďakujem vám!“
Čarodejnica
na ňu hľadela v nemom úžase. Tak ona jej chcela ublížiť,
chcela sa jej pomstiť, chcela, aby trpela... a pritom Laia bola po
celý čas šťastná?! Rozzúrila sa ešte väčšmi. Rozzúrila sa
tak veľmi, že v nej začala bublať všetka magická energia, ktorú
v sebe roky zhromažďovala, aby sa stala najmocnejšou čarodejnicou.
Najradšej by tú energiu nasmerovala proti Laii a hoci ju i zabila,
ibaže to nedokázala. Ešte pár chvíľ na ňu zúrivo zízala, až
sa zrazu... vyparila. Vlastná zlosť ju zahubila.
Laia
sa vyplašene dívala pred seba, čarodejnica z ničoho nič zmizla.
Poobzerala sa, ale nevidela žiaden pohyb, i zvieratá pred Irhaal
utiekli a ona bola v záhrade opäť sama. Dvihla zrak k oblohe a
usmiala sa na kosáčik mesiaca. Uvedomila si, že je veľmi unavená,
a zamávala mu, šepnúc: „Dobrú noc.“
Ráno,
keď sa Laiin otec vybral do izby svojej dcéry, aby ju odprevadil v
podobe čiernej labute k veľkému akvamarínovému jazeru, takmer
onemel od prekvapenia. Slnko už žiarilo vysoko na oblohe a jeho
dcéra... vyzerala ako princezná. Nádherná, čiernovlasá
princezná so svetlou pleťou.
Opatrne
ju zobudil a Laia otvorila oči a šťastne sa naňho usmiala. Sprvu
si ani nevšimla, že nemá labutiu podobu, ale potom si udivene
prezrela svoje telo. Celá naradostená sa i so svojím otcom
rozbehla do záhrady, šťastná z každého kroku, z každého
skoku, z každého pohybu. Zlá čarodejnica zahynula a jej kliatba
pominula.
A
hoci Laia už nemohla lietať, pretože nemala čierne labutie
krídla, napriek tomu bola každý deň svojho života nesmierne
šťastná. Pretože hoci zlá čarodejnica jej chcela ublížiť,
Laia sa nikdy nenechala zožierať zlobou tak ako Irhaal a nikdy sa
na svoj zakliaty osud nesťažovala.
Komentáre