Keira
Ďalší deň
z mnohých rovnakých. Ako sled, nekonečný vlak s nekonečným
počtom vagónov, ktorý po nekonečných koľajniciach prechádza
krajinou jej života. Za úsvitu vstať, vychystať sa, smerovať na
jednu zo skleníkových rolí alebo lúk a celé dopoludnie si plniť
svoju úlohu: okopávať tvrdú zem, sadiť semiačka, trhať burinu,
zbierať úrodu. Vždy to záleží na ročnom období a najmä na
vrtochoch extrémneho počasia.
Teraz, počas
letných horúčav, mala svoje povinnosti na jednej z eldhamských
lúk, kde mala nazbierať bazové kvety a neskôr popoludní z nich
vyrábať sirup. A na ďalší deň, ak jej to dovolia, možno sa jej
podarí i dostať mimo všetkých týchto úloh, dostať sa na jarmok
a predávať. V komunikácii s cudzími ľuďmi sa v Keire bili dva
protiklady: na jednej strane nebola zrovna zhovorčivá a
spoločenská, nikdy sa neodvážila priblížiť k cudzím a len tak
ich osloviť, avšak na strane druhej ju bavilo predávať a
vysvetľovať okoloidúcim, čo presne skrýva vo svojich vzácnych
nádobkách.
Najradšej
spomínala na detstvo, keď ešte žil jej dedko-včelár. Ako rada
mu pomáhala a starala sa o jeho úle, často i bez ochranných
pomôcok, len tak, v detskej naivite a nebojácnosti. Vždy na
narodeniny od neho dostala celý vlastný pohár plný medu, každý
rok iný – raz agátový, inokedy lipový, slnečnicový, dokonca
malinový. A potom okúsila brtnícky med, ktorý sa líšil od
všetkého ostatného, čo kedy ochutnala. Jej dedko bol na brtníctvo
špecialista, a s jeho smrťou zároveň vyhynulo i takéto vzácne
lesné včelárenie, ktoré zvyšok populácie bral ako prebytok
dávnych čias.
Keira nemala
veľmi na výber a musela sa prispôsobiť dobe. Na absolvovanie
vyššieho štúdia nemala dostatočné financie, preto si našla
prácu v oblasti, v ktorej sa ako-tak vyznala, v ktorej vyrastala.
Napokon, obrábanie zeme a jej darov bolo najrozšírenejším
zdrojom obživy v celej eldhamskej oblasti. Bavilo ju to, čo už
značilo oproti mnohým iným Eldhamčanom výhodu, ale tiež sa
občas zasnívala a na okamih dúfala v čosi lepšie.
Predsa len,
Eldham bol najchudobnejší zo všetkých regiónov planéty, jediný
región, ktorý sa zameriaval na poľnohospodárstvo. Na zvyšku
pevninských plôch bolo totiž prostredie natoľko zničené a
zdevastované, že jednoducho nebolo možné pestovať tam plodiny a
rastliny, ktoré by neboli životu nebezpečné. A práve preto, že
technológie (s výnimkou umelých skleníkov a umelého
zavlažovania), chemické postreky a genetické mutácie a úpravy
potravín boli už takmer pol storočia zakázané a nelegálne,
život v Eldhame sa výrazne líšil od ostatných regiónov na
planéte.
Väčšina
Eldhamčanov o tom nemala ani poňatia, takisto i Keira žila v tejto
sladkej nevedomosti. Každodenná rutina, ktorá sa predsa len občas
trochu pozmenila, ju bavila. Keira si však vždy lepšie rozumela s
rastlinami a bylinkami, nie ako jej priateľka Tara, ktorá sa
starala o kozy, kravy, ovce a iné zvieratá, čo v Eldhame využívali
– či už ako potravu, alebo ako pomoc v ťažkej práci. S Tarou
sa Keira poznala odmalička, pamätala sa, ako spolu naháňali
motýle ešte v časoch, keď žil Keirin dedko.
Po jeho smrti
sa však stretali menej často, pretože Keirin otec sa rozhodol dom
po dedkovi prenechať Spoločnosti, a tak už tam Keira nemohla
chodiť na prázdniny. Tarini rodičia boli tiež včelári, teda
žili vo včelárskej oblasti, zatiaľ čo Keira a jej rodičia v
zberačskej. Potom však obe dievčatá dospeli a Tara sa
presťahovala bližšie ku Keire, do oblasti venujúcej sa chovu
úžitkových zvierat (a na jej smolu aj ich kántreniu a spracúvaniu
do potravinových balíčkov), no Keira ostala doma. Sťahovať sa
bola príliš drahá záležitosť a ona si šetrila na čosi iné
než vlastné bývanie. Možno to ani nebol tak celkom jej
sen, a Keira si matne uvedomovala, že zrejme sníva sen svojho
dedka, no bez ohľadu na to ho túžila naplniť. Prežiť jeho sen a
dostať sa do iného regiónu, bohatšieho, kde by mohla študovať.
Dedko jej
vždy vravel, že má na viac. Že život medzi včelami a kvetmi je
možno krásny, no ona patrí inam. Keira stále celkom nechápala,
čo tým myslel, pretože na zmenu pracovného zamerania mali v
Eldhame možnosť jedine tí, ktorí na to mali financie, ale to
nebolo to najpodstatnejšie. Dôležité bolo snívať, aj to jej
dedko často vravel – a ona si jeho slová vzala k srdcu. S jeho
odchodom ostalo i v nej prázdne miesto, ktoré jej občas
pripomenulo, že má v povahe aj trochu melanchólie.
No teraz sa
nezobudila melancholická, naopak, na tento deň sa dlhšie tešila.
Narodeniny, dvadsiate. Niežeby mala zrazu iný pocit zo života, ale
vedela, že dostane tortu, objednanú až z Loreanu, kam z Eldhamu
vyvážali cukrovú trstinu a iné suroviny potrebné (okrem iného)
pri cukrárenskej výrobe. Byť cukrárkou, to bol jeden z Keiriných
malých snov, ktorý zároveň ani neprotirečil dedkovmu veľkému
snu, pretože na vykonávanie takého povolania by musela prejsť
výučbou i absolventskou skúškou. Možno raz... snáď
raz.
No
zatiaľ mohla skvelé loreanské dobroty iba ochutnávať, nie
vyrábať. Tá torta, ktorú jej rodičia sľúbili, bola jediným
darom, ktorý mala Keira dostať, pretože suma, čo si za ňu
cukráreň vypýtala, bola štvorciferná. Dlho žobronila, kým
presvedčila mamu, že tú tortu v tvare úľa naozaj chce a nepraje
si nič iné, a potom jej mama musela veľmi dlho presviedčať otca.
Keira ho chápala, predsa len, vyhodiť toľko peňazí za kus jedla
by za bežných okolností aj jej pripadalo nehorázne márnivé. Ale
dvadsiate narodeniny... navyše, blížilo sa desiate výročie
dedkovho odchodu; jednoducho si ho musela takto pripomenúť, uctiť.
Zaspomínať.
Avšak
torta bude až podvečer, najprv ju čakal deň ako každý iný. Po
raňajkách si zaplietla tmavé vlasy do rybieho chvosta (ako vždy),
prehodila si ho cez ľavé plece na hruď a mohla sa vydať na jednu
z lúk. Bazové kvety zvykla zbierať do plátennej tašky, čo jej
visela na ramene. Mala čas, vôbec sa nenáhlila ako ľudia kedysi.
Práve ten rýchly životný štýl ich priviedol sem, do sveta z
prevažnej časti zničeného, ktorého chod riadila Spoločnosť a
Spoločné zákony. Boli to však dobré zákony, užitočné,
spravili na celej planéte poriadok a priniesli dokonca aj mier,
ktorý sa darilo udržiavať.
Keira
milovala ten prírodný hluk. Väčšina ľudí, ktorých poznala, to
skôr nazývala tichom; akurát ona a jej dedko boli takí citliví
na všetky tie zvuky: na ručanie včiel a iného hmyzu, na vreskot
vetra a hrmot listov, čo poletovali vzduchom. No milovala najmä
pokoj, s akým sa príroda pohybovala, dýchala. Milovala jemnosť
prírody, ako vzduch hladí listy stromov a tie mu opätujú nežné,
hanblivé dotyky, ako včely bozkávajú kvety a tie sa im odmeňujú
svojím sladkým nektárom, ako kvety rastú do krásy a nesmelo
vykúkajú na príliš žiarivé slnko.
Trsy
trávy ju príjemne chladili na koži nôh, ktorú odhaľovali
trojštvrťové legíny, a chvíľku zvažovala, či si nevyzuje
plátenky a nepôjde bosá. Rozmyslela si to však; mame by sa to
nepáčilo, stále sa desila akýchsi prírodných škodcov, hoci
Keira si dobre pamätala, ako jej dedko vravieval, že chodiť naboso
po lúkach a lesoch je len zdravé, nielen pre chodidlá, ale aj pre
dušu človeka.
Keira
si plátenky nechala a odbočila z vychodenej cestičky medzi kríky,
ktorými sa musela predierať. Takto jej to pripadalo
dobrodružnejšie, zaujímavejšie, na každom kroku mohla uzrieť
čosi nové – možno nový, alebo aspoň dosiaľ nevidený druh
motýľa či chrobáka, alebo nejakú nezvyčajnú hubu.
Napriek
tomu, že celý poľnohospodársky región sa nachádzal vo veľkom
skleníku s regulovanou teplotou, vzduch v lese bol úžasne svieži
a krásne voňal letom. Výrazné zmeny počasia, ktoré prinášali
rôzne ročné obdobia, Keiru vždy fascinovali, aj keď ostatní na
ne nadávali a frflali. Ona však nedbala, príliš si prírodu
vážila a bola presvedčená, že všetko, čo sa v nej odohráva,
má svoj zmysel.
S
tichým pohmkávaním vyšla spomedzi stromov, ocitnúc sa na spodnej
časti zvažujúcej sa lúky, a usmiala sa na tyrkysovú oblohu, kde
žiarila červenozlatá guľa a vedľa nej menšia žltá. Dvojica
sĺnk jej vždy pripomenula dedka, to väčšie akoby bol on a ona to
menšie, skrývajúce sa za ním, zvedavo vykúkajúce spoza neho.
Dlhými krokmi stúpala nahor pomedzi vysoké trsy trávy, v ušiach
jej hrala hudba lúčnych koníkov a kobyliek či cvrčkov. Pri
bazových kríkoch konečne zastala, z toho tepla trošku udýchaná,
a stiahla si z ramena tašku, do ktorej postupne ukladala jemne
aromatické kvietky.
Rástlo
ich tu skutočne hojne, usilovne a neúnavne ich obletovali včely,
ktoré okolo Keiry divoko bzukotali. Veľmi rada vyrábala rôzne
sirupy, marmelády, ovocné šťavy či bylinné odvary. A dnes jej s
tým mala prísť pomôcť aj Tara, sľúbila jej to ako narodeninový
dar, čo si Keira veľmi vážila, keďže takéto neplánované
voľno a skorší odchod z práce nebola lacná záležitosť. O to
väčšmi sa však snažila, podvedome sa už trochu začala
ponáhľať, aby sa vrátila domov včas, nech na ňu priateľka
zbytočne nečaká.
Plátenná
taška sa pomaly nadúvala a Keira bola so svojím „úlovkom“
spokojná, zdalo sa, že kvetov je tento rok skutočne dosť. Okrem
cvrlikania hmyzu však zrazu začula i čosi iné, šuchot trávy
trochu zintenzívnel a ona sa obzrela, pretože sa jej zdalo, akoby
sa k nej ktosi zozadu približoval.
Dorian
Toto
leto nevedel zniesť. Také horúčavy ešte nezažil; slnká na
Askyriu pražili a vzduch sa nedal dýchať. S každým nádychom
akoby mu do pľúc preniklo aj otrasné sálavé teplo, ktoré ho
zvnútra drásalo a roztápalo. Naviac, čo bolo ešte horšie,
páľavy otupovali jeho zmysly. Jeho výnimočné, prehnane citlivé
zmysly.
Odmalička
bol na ne hrdý. Nebolo až také výnimočné, že ľuďom žijúcim
v Loreane sa evolúciou prehĺbil hmat, že Eldhamčania mali veľmi
dobre vyvinutý čuch, keďže pracovali s pôdou, rastlinami, so
zvieratami, že Damerelčania, zameraní na služby, väčšinu sveta
vnímajú najmä sluchom. A on, Tarienčan, príslušník ľudu
orientovaného na vzdelanosť a informácie, mal mať lepšie
rozvinutý zrak. Zrak.
Už
i to bolo čudné. Narodil sa s vadou na oku, lekári tvrdili, že
glaukóm je uňho len otázkou času. Dosiaľ sa však neprejavil,
Dorian žiadne problémy s očami nemal – skôr naopak. Možno
práve tá vada, ktorú si azda nesprávne vysvetľovali,
zabezpečila, že jeho zrak bol v porovnaní s bežnými Tarienčami
ešte výnimočnejší, vycibrenejší, ešte lepší. A možno za to
mohli pokusy vadu odstrániť, za ktoré jeho rodičia platili nemalé
čiastky tým najkvalitnejším nemocniciam a najoceňovanejším
odborníkom.
Neúčinne.
Vada tam stále bola, nevysvetlená a nevysvetliteľná. A
nespôsobovala žiadne badateľné problémy.
Stačilo
mu vojsť do miestnosti a jeho zreničky sa až neprirodzene
rozšírili zvedavosťou a jeho dúhovky pod vplyvom toľkých nových
vnemov priam žiarili. Bol to nádherný pohľad – naňho. Na
mladého muža s plavými vlasmi, ktoré svedčili o dokonalom
rodokmeni, s očami zelenšími ako tráva a zároveň modrejšími
než obloha. Práve v takýchto okamihoch, keď sa rozhliadal po
nových miestach, v nich zakaždým svietila iná farba. Tie
najrôznejšie a najbláznivejšie odtiene, z ktorých niekoľkí
ľudia prejavovali strach, väčšinu to však viditeľne
fascinovalo. Najmä dievčatá.
Niežeby
si ich nevšímal, ale vážne ich rozhodne nebral. Rád sa zabavil,
rád si vymenil pár úškrnov a možno i trošku provokačné frázy,
ktoré myslel prevažne ako neuskutočniteľné žarty, no viac v tom
nebolo. Blízko by si žiadnu nepustil. I to bol možno dôsledok tej
anomálie v jeho pravom oku: neschopnosť znášať cudzie dotyky.
Vážne ich nemal rád, unikal pred nimi, ako sa dalo.
Aspoň
pred dotykmi ľudských bytostí. Pretože ležať v tráve a cítiť
medzi končekmi prstov jej chladné krehké trsy, stískať v
dlaniach hrubočiznú knihu, z ktorej sa pri listovaní doslova
práši, zaboriť si prsty do mäkkého gauča... to bolo čosi na
nezaplatenie. Kým sa veci alebo predmetu nedotkol, akoby mu chýbal
základný faktor pre jeho pochopenie. Musel presne poznať jeho
váhu, jeho štruktúru, konštrukciu, materiál, a to sa dalo zistiť
jedine dotykom.
I
teraz, keď kráčal Eldhamom, vychutnával si jemné lupienky kvetov
na svojich dlaniach. Ruky roztiahol do strán a prosto len čakal, do
čoho nimi „narazí“ – zľahka, nenásilne. Voči prírode mal
vždy rešpekt a vravel, že opatrnosti nie je nikdy dosť. Poznal
jej silu, jej živelnosť. Dosiaľ jej nezabudol, že mu v búrke
vzala sestričku. Daseila mala iba štyri rôčky a zatúlala sa
priďaleko od ich rodinnej chatky; rodičia to jeden druhému nikdy
neprestali vyčítať, no aspoňže nevinili Doriana. Beztak nemal
vtedy taký vek, aby ho mohli považovať za dostatočne
zodpovedného. Len šesť.
Búrky
teda v láske nemal, a Daseila nebola jediným dôvodom. Občas si mu
na plecia sadol ťaživý žiaľ, dnes však nie. To teplo, takmer
hmatateľné, akoby neprerážal chôdzou iba vzduch, ale stelesnenú
horúčosť, zabralo väčšinu jeho myšlienok a vnútorných
sťažností či tlmených povzdychov. Každý nádych priniesol jeho
organizmu nevýraznú vlnu utrpenia, s ktorým si musel poradiť,
prekonať ho. Každý krok bol určitým spôsobom prekážkou.
Žiara
dvoch sĺnk jeho očiam spôsobovala bolesť, preto k nim nedvíhal
tvár, radšej si hľadel pod nohy. Napriek zúfalstvo vzbudujúcemu
počasiu sa tešil, že je opäť tu, v Eldhame. Vždy, keď sa dalo,
využil možnosť na cestovanie – tentoraz sa pridružil k strýkovi
a tete, ktorí patrili k hlavným predstaviteľom Tarienu a do
poľnohospodárskeho regiónu ich priviedli rokovania a diplomatické
styky s inými politikmi.
Jeho
tieto záležitosti ani najmenej netrápili, ani netušil, čo tam
vôbec prišli riešiť. Možno len nechať sa nakamerovať a odfotiť
pre telku a časopisy, ako si trasú rukami a prívetivo sa na seba
usmievajú. Niežeby boli falošní; jeho strýko Daruan to myslel
dobre, aspoň Dorian veril jeho úmyslom. Chcel, aby Tarien
prosperoval, dokonca podporoval i prijímanie Eldhamčanov,
Loreančanov a Damerelčanov do tarienských univerzít a akadémií,
čo sa v politike až tak často nevidelo. Spoločnosť skôr
rozširovala obraz oddelených regiónov, ktoré sú navzájom
previazané, ale predsa samostatné.
Dorianova
výnimočnosť nespočívala v jeho luxusnom pôvode ani v jeho
znalostných prednostiach; jeho výnimočnosť, tajná a
utajovaná, tkvela v jeho zmysloch. V tom, že mal
nadpriemerne vyvinuté viaceré. Ľudí ako on nebolo mnoho, aspoň
tak sa nazdával, pretože o Vnímateľoch sa nikde veľa nedočítal,
dokonca ani pri nekonečnom blúdení Pavučinou. Najradšej by
patril do nejakého klubu, kde by sa mohol deliť o nadšenie zo
svojich „výnimočných schopností“, ale pri takej predstave sa
i sám musel zasmiať. Sedeli by v kruhu a každý by sa rozplýval
nad tým, čo všetko svojimi hlavnými zmyslami vníma...
Už
sa videl, ako by hovoril o svojich posadnutostiach. Všetko, na čo
mu padol pohľad, musel vziať do rúk alebo po tom aspoň prejsť
prstami – samozrejme, pokiaľ nešlo o ľudskú bytosť. Teraz, v
lete, zbožňoval dotýkať sa vecí, ktoré sa skrývali v tieni,
nech už to bolo čokoľvek. Napodiv, neprekážali mu ani živočíchy,
drobný hmyz či dokonca menšie hlodavce, zvyčajne plaché, ktoré
sa však v jeho prítomnosti zázračne upokojili a dokonca sa
nechali pohladiť.
Teraz
sa ale na zvieratá nesústredil. Potreboval sa dostať do tieňa,
preto sa i každú chvíľu donútil predsa len dvihnúť oči, avšak
nie až k oblohe, len k horizontu, aby zistil, kde sa asi nachádza a
kam by mal smerovať. Hlavne nájsť tieň... to bol zrazu jeho
jediný, najhlavnejší cieľ. Možno až zmysel jeho existencie.
Razil
si cestu medzi lúčnymi bylinami, o nohy sa mu obtierali usilovné
včielky a skákajúce kobylky, cítil i ľahučké motýlie krídla,
ktoré ho jemne, priam opatrne šteklili na pokožke. Z toho mu
prechádzal príjemný mráz po zátylku a chrbte, ktorý ho aspoň
zdanlivo ochladil. Pred očami sa mu zrazu zjavila postava –
dievčenská. Napriek tomu, že stála snáď aj tridsať metrov pred
ním, jeho anomálne oči ju videli, akoby zastal priamo za ňou.
Natiahla
ruku a opatrne, takmer nežne odtrhla bazový kvet a vložila si ho
do plátennej tašky. Dorian ten elegantný pohyb sledoval trochu
zarazene. V Eldhame by podvedome očakával skôr neohrabané, drsné
prejavy, no toto tmavovlasé dievča vo voľnej ľanovej tunike
siahajúcej – ako si všimol zbežným skĺznutím očí nižšie –
pod zadok a v obtiahnutých legínach pôsobilo... pôsobilo ako
uhladené tarienske dámy. A pritom hľadel na Eldhamčanku, nie na
Tarienčanku. Zvláštne.
Zvláštnejšie
bolo, keď dievča strnulo a znehybnelo. Dorianovi došlo, že
svojimi krokmi vyvoláva v tráve šuchot, pričom sa stále
približoval k bazovým krom, no došlo mu to prineskoro. Tá
„elegantná dáma“ zavetrila jeho prítomnosť. Napokon,
Eldhamčania a ich čuch... Ktovie, čo zacítila, keď si uvedomila,
že sa za ňou ktosi takpovediac zakráda.
A
zrazu... zrazu sa pomaly, akoby v spomalenom zábere, otočila k
nemu.
Komentáre
Super! :D
Jednak chválim výber mien oboch hlavných postáv - Keira je meno samo o sebe krásne, no a Dorian... myslím, že k tomu sa ani nemusím vyjadrovať, keďže sama som ho použila v jednej poviedke! :)
Páči sa mi Keirin vzťah k dedkovi... a zároveň ma veľmi rozosmutil :( Taktiež tá paralela dvoch sĺnk... veľmi pekné, smutné.
A Keira má narodky!!! Aj naša milá Gee má narodky!!! :D :happydance:
Po Keirinom úseku prišiel Dorianov - najprv mi Dorian prišiel veľmi mrzutý a nespokojný, no potom som si ho hneď obľúbila O:)
A čo sa týka tých zmyslov, čuch, zrak... to je úplne super!
Celé to je geniálne proste!!! :)
Ako to bolo s tými menami, to musím priznať, že som sa inšpirovala dvomi čerstvými bábätkami vo svojom okolí O:)
S tým dedkom sa to tak samo vyvinulo, aj tá paralela, to bola v podstate taká pisateľská náhoda, že píšeš, píšeš, a zrazu si povieš, aha, celkom pekná myšlienka zo mňa vyšla :D
Tie narodeniny sú tiež náhoda :D Hlavne v tom, že poviedka bola uverejnená skôr a napísaná ešte skôr, a to, že to ty čítaš zrovna dnes... no, skrátka náhoda :D :D
Mrzutý a nespokojný??? Hmm... to je fascinujúce, ako ty mojich hrdinov vždy vidíš trošku inak než ja :D Potom, keď ich predstavím viac, asi sa naše pohľady nejako zlejú, ale tie začiatky sú vždy také, že v tvojich očiach sú úplne iní než v mojich :D Ale zas, uznávam, že tie teplá a mrzutosť... chápem :D Všetci sme z tých horúčav asi boli trošku mrzutí O:) Ale inak je Dorianko veselá kopa :D :D :D (:D :D)
Ďakujem!! A tie zmysly, to je tiež inšpirácia odinakiaľ, totiž, za dve éčka som si kúpila knihu Pod vražednou oblohou v jednom obchodnom dome a tam bol podobný motív... O:) :D Ja som taký plagiátor... :D O:)
:*