Planéta dvoch sĺnk: Prvá kapitola

Keira

Ďalší deň z mnohých rovnakých. Ako sled, nekonečný vlak s nekonečným počtom vagónov, ktorý po nekonečných koľajniciach prechádza krajinou jej života. Za úsvitu vstať, vychystať sa, smerovať na jednu zo skleníkových rolí alebo lúk a celé dopoludnie si plniť svoju úlohu: okopávať tvrdú zem, sadiť semiačka, trhať burinu, zbierať úrodu. Vždy to záleží na ročnom období a najmä na vrtochoch extrémneho počasia.

Teraz, počas letných horúčav, mala svoje povinnosti na jednej z eldhamských lúk, kde mala nazbierať bazové kvety a neskôr popoludní z nich vyrábať sirup. A na ďalší deň, ak jej to dovolia, možno sa jej podarí i dostať mimo všetkých týchto úloh, dostať sa na jarmok a predávať. V komunikácii s cudzími ľuďmi sa v Keire bili dva protiklady: na jednej strane nebola zrovna zhovorčivá a spoločenská, nikdy sa neodvážila priblížiť k cudzím a len tak ich osloviť, avšak na strane druhej ju bavilo predávať a vysvetľovať okoloidúcim, čo presne skrýva vo svojich vzácnych nádobkách.

Najradšej spomínala na detstvo, keď ešte žil jej dedko-včelár. Ako rada mu pomáhala a starala sa o jeho úle, často i bez ochranných pomôcok, len tak, v detskej naivite a nebojácnosti. Vždy na narodeniny od neho dostala celý vlastný pohár plný medu, každý rok iný – raz agátový, inokedy lipový, slnečnicový, dokonca malinový. A potom okúsila brtnícky med, ktorý sa líšil od všetkého ostatného, čo kedy ochutnala. Jej dedko bol na brtníctvo špecialista, a s jeho smrťou zároveň vyhynulo i takéto vzácne lesné včelárenie, ktoré zvyšok populácie bral ako prebytok dávnych čias.

Keira nemala veľmi na výber a musela sa prispôsobiť dobe. Na absolvovanie vyššieho štúdia nemala dostatočné financie, preto si našla prácu v oblasti, v ktorej sa ako-tak vyznala, v ktorej vyrastala. Napokon, obrábanie zeme a jej darov bolo najrozšírenejším zdrojom obživy v celej eldhamskej oblasti. Bavilo ju to, čo už značilo oproti mnohým iným Eldhamčanom výhodu, ale tiež sa občas zasnívala a na okamih dúfala v čosi lepšie.

Predsa len, Eldham bol najchudobnejší zo všetkých regiónov planéty, jediný región, ktorý sa zameriaval na poľnohospodárstvo. Na zvyšku pevninských plôch bolo totiž prostredie natoľko zničené a zdevastované, že jednoducho nebolo možné pestovať tam plodiny a rastliny, ktoré by neboli životu nebezpečné. A práve preto, že technológie (s výnimkou umelých skleníkov a umelého zavlažovania), chemické postreky a genetické mutácie a úpravy potravín boli už takmer pol storočia zakázané a nelegálne, život v Eldhame sa výrazne líšil od ostatných regiónov na planéte.

Väčšina Eldhamčanov o tom nemala ani poňatia, takisto i Keira žila v tejto sladkej nevedomosti. Každodenná rutina, ktorá sa predsa len občas trochu pozmenila, ju bavila. Keira si však vždy lepšie rozumela s rastlinami a bylinkami, nie ako jej priateľka Tara, ktorá sa starala o kozy, kravy, ovce a iné zvieratá, čo v Eldhame využívali – či už ako potravu, alebo ako pomoc v ťažkej práci. S Tarou sa Keira poznala odmalička, pamätala sa, ako spolu naháňali motýle ešte v časoch, keď žil Keirin dedko.

Po jeho smrti sa však stretali menej často, pretože Keirin otec sa rozhodol dom po dedkovi prenechať Spoločnosti, a tak už tam Keira nemohla chodiť na prázdniny. Tarini rodičia boli tiež včelári, teda žili vo včelárskej oblasti, zatiaľ čo Keira a jej rodičia v zberačskej. Potom však obe dievčatá dospeli a Tara sa presťahovala bližšie ku Keire, do oblasti venujúcej sa chovu úžitkových zvierat (a na jej smolu aj ich kántreniu a spracúvaniu do potravinových balíčkov), no Keira ostala doma. Sťahovať sa bola príliš drahá záležitosť a ona si šetrila na čosi iné než vlastné bývanie. Možno to ani nebol tak celkom jej sen, a Keira si matne uvedomovala, že zrejme sníva sen svojho dedka, no bez ohľadu na to ho túžila naplniť. Prežiť jeho sen a dostať sa do iného regiónu, bohatšieho, kde by mohla študovať.

Dedko jej vždy vravel, že má na viac. Že život medzi včelami a kvetmi je možno krásny, no ona patrí inam. Keira stále celkom nechápala, čo tým myslel, pretože na zmenu pracovného zamerania mali v Eldhame možnosť jedine tí, ktorí na to mali financie, ale to nebolo to najpodstatnejšie. Dôležité bolo snívať, aj to jej dedko často vravel – a ona si jeho slová vzala k srdcu. S jeho odchodom ostalo i v nej prázdne miesto, ktoré jej občas pripomenulo, že má v povahe aj trochu melanchólie.

No teraz sa nezobudila melancholická, naopak, na tento deň sa dlhšie tešila. Narodeniny, dvadsiate. Niežeby mala zrazu iný pocit zo života, ale vedela, že dostane tortu, objednanú až z Loreanu, kam z Eldhamu vyvážali cukrovú trstinu a iné suroviny potrebné (okrem iného) pri cukrárenskej výrobe. Byť cukrárkou, to bol jeden z Keiriných malých snov, ktorý zároveň ani neprotirečil dedkovmu veľkému snu, pretože na vykonávanie takého povolania by musela prejsť výučbou i absolventskou skúškou. Možno raz... snáď raz.

No zatiaľ mohla skvelé loreanské dobroty iba ochutnávať, nie vyrábať. Tá torta, ktorú jej rodičia sľúbili, bola jediným darom, ktorý mala Keira dostať, pretože suma, čo si za ňu cukráreň vypýtala, bola štvorciferná. Dlho žobronila, kým presvedčila mamu, že tú tortu v tvare úľa naozaj chce a nepraje si nič iné, a potom jej mama musela veľmi dlho presviedčať otca. Keira ho chápala, predsa len, vyhodiť toľko peňazí za kus jedla by za bežných okolností aj jej pripadalo nehorázne márnivé. Ale dvadsiate narodeniny... navyše, blížilo sa desiate výročie dedkovho odchodu; jednoducho si ho musela takto pripomenúť, uctiť. Zaspomínať.

Avšak torta bude až podvečer, najprv ju čakal deň ako každý iný. Po raňajkách si zaplietla tmavé vlasy do rybieho chvosta (ako vždy), prehodila si ho cez ľavé plece na hruď a mohla sa vydať na jednu z lúk. Bazové kvety zvykla zbierať do plátennej tašky, čo jej visela na ramene. Mala čas, vôbec sa nenáhlila ako ľudia kedysi. Práve ten rýchly životný štýl ich priviedol sem, do sveta z prevažnej časti zničeného, ktorého chod riadila Spoločnosť a Spoločné zákony. Boli to však dobré zákony, užitočné, spravili na celej planéte poriadok a priniesli dokonca aj mier, ktorý sa darilo udržiavať.

Keira milovala ten prírodný hluk. Väčšina ľudí, ktorých poznala, to skôr nazývala tichom; akurát ona a jej dedko boli takí citliví na všetky tie zvuky: na ručanie včiel a iného hmyzu, na vreskot vetra a hrmot listov, čo poletovali vzduchom. No milovala najmä pokoj, s akým sa príroda pohybovala, dýchala. Milovala jemnosť prírody, ako vzduch hladí listy stromov a tie mu opätujú nežné, hanblivé dotyky, ako včely bozkávajú kvety a tie sa im odmeňujú svojím sladkým nektárom, ako kvety rastú do krásy a nesmelo vykúkajú na príliš žiarivé slnko.

Trsy trávy ju príjemne chladili na koži nôh, ktorú odhaľovali trojštvrťové legíny, a chvíľku zvažovala, či si nevyzuje plátenky a nepôjde bosá. Rozmyslela si to však; mame by sa to nepáčilo, stále sa desila akýchsi prírodných škodcov, hoci Keira si dobre pamätala, ako jej dedko vravieval, že chodiť naboso po lúkach a lesoch je len zdravé, nielen pre chodidlá, ale aj pre dušu človeka.

Keira si plátenky nechala a odbočila z vychodenej cestičky medzi kríky, ktorými sa musela predierať. Takto jej to pripadalo dobrodružnejšie, zaujímavejšie, na každom kroku mohla uzrieť čosi nové – možno nový, alebo aspoň dosiaľ nevidený druh motýľa či chrobáka, alebo nejakú nezvyčajnú hubu.

Napriek tomu, že celý poľnohospodársky región sa nachádzal vo veľkom skleníku s regulovanou teplotou, vzduch v lese bol úžasne svieži a krásne voňal letom. Výrazné zmeny počasia, ktoré prinášali rôzne ročné obdobia, Keiru vždy fascinovali, aj keď ostatní na ne nadávali a frflali. Ona však nedbala, príliš si prírodu vážila a bola presvedčená, že všetko, čo sa v nej odohráva, má svoj zmysel.

S tichým pohmkávaním vyšla spomedzi stromov, ocitnúc sa na spodnej časti zvažujúcej sa lúky, a usmiala sa na tyrkysovú oblohu, kde žiarila červenozlatá guľa a vedľa nej menšia žltá. Dvojica sĺnk jej vždy pripomenula dedka, to väčšie akoby bol on a ona to menšie, skrývajúce sa za ním, zvedavo vykúkajúce spoza neho. Dlhými krokmi stúpala nahor pomedzi vysoké trsy trávy, v ušiach jej hrala hudba lúčnych koníkov a kobyliek či cvrčkov. Pri bazových kríkoch konečne zastala, z toho tepla trošku udýchaná, a stiahla si z ramena tašku, do ktorej postupne ukladala jemne aromatické kvietky.

Rástlo ich tu skutočne hojne, usilovne a neúnavne ich obletovali včely, ktoré okolo Keiry divoko bzukotali. Veľmi rada vyrábala rôzne sirupy, marmelády, ovocné šťavy či bylinné odvary. A dnes jej s tým mala prísť pomôcť aj Tara, sľúbila jej to ako narodeninový dar, čo si Keira veľmi vážila, keďže takéto neplánované voľno a skorší odchod z práce nebola lacná záležitosť. O to väčšmi sa však snažila, podvedome sa už trochu začala ponáhľať, aby sa vrátila domov včas, nech na ňu priateľka zbytočne nečaká.

Plátenná taška sa pomaly nadúvala a Keira bola so svojím „úlovkom“ spokojná, zdalo sa, že kvetov je tento rok skutočne dosť. Okrem cvrlikania hmyzu však zrazu začula i čosi iné, šuchot trávy trochu zintenzívnel a ona sa obzrela, pretože sa jej zdalo, akoby sa k nej ktosi zozadu približoval.

Dorian

Toto leto nevedel zniesť. Také horúčavy ešte nezažil; slnká na Askyriu pražili a vzduch sa nedal dýchať. S každým nádychom akoby mu do pľúc preniklo aj otrasné sálavé teplo, ktoré ho zvnútra drásalo a roztápalo. Naviac, čo bolo ešte horšie, páľavy otupovali jeho zmysly. Jeho výnimočné, prehnane citlivé zmysly.

Odmalička bol na ne hrdý. Nebolo až také výnimočné, že ľuďom žijúcim v Loreane sa evolúciou prehĺbil hmat, že Eldhamčania mali veľmi dobre vyvinutý čuch, keďže pracovali s pôdou, rastlinami, so zvieratami, že Damerelčania, zameraní na služby, väčšinu sveta vnímajú najmä sluchom. A on, Tarienčan, príslušník ľudu orientovaného na vzdelanosť a informácie, mal mať lepšie rozvinutý zrak. Zrak.

Už i to bolo čudné. Narodil sa s vadou na oku, lekári tvrdili, že glaukóm je uňho len otázkou času. Dosiaľ sa však neprejavil, Dorian žiadne problémy s očami nemal – skôr naopak. Možno práve tá vada, ktorú si azda nesprávne vysvetľovali, zabezpečila, že jeho zrak bol v porovnaní s bežnými Tarienčami ešte výnimočnejší, vycibrenejší, ešte lepší. A možno za to mohli pokusy vadu odstrániť, za ktoré jeho rodičia platili nemalé čiastky tým najkvalitnejším nemocniciam a najoceňovanejším odborníkom.

Neúčinne. Vada tam stále bola, nevysvetlená a nevysvetliteľná. A nespôsobovala žiadne badateľné problémy.

Stačilo mu vojsť do miestnosti a jeho zreničky sa až neprirodzene rozšírili zvedavosťou a jeho dúhovky pod vplyvom toľkých nových vnemov priam žiarili. Bol to nádherný pohľad – naňho. Na mladého muža s plavými vlasmi, ktoré svedčili o dokonalom rodokmeni, s očami zelenšími ako tráva a zároveň modrejšími než obloha. Práve v takýchto okamihoch, keď sa rozhliadal po nových miestach, v nich zakaždým svietila iná farba. Tie najrôznejšie a najbláznivejšie odtiene, z ktorých niekoľkí ľudia prejavovali strach, väčšinu to však viditeľne fascinovalo. Najmä dievčatá.

Niežeby si ich nevšímal, ale vážne ich rozhodne nebral. Rád sa zabavil, rád si vymenil pár úškrnov a možno i trošku provokačné frázy, ktoré myslel prevažne ako neuskutočniteľné žarty, no viac v tom nebolo. Blízko by si žiadnu nepustil. I to bol možno dôsledok tej anomálie v jeho pravom oku: neschopnosť znášať cudzie dotyky. Vážne ich nemal rád, unikal pred nimi, ako sa dalo.

Aspoň pred dotykmi ľudských bytostí. Pretože ležať v tráve a cítiť medzi končekmi prstov jej chladné krehké trsy, stískať v dlaniach hrubočiznú knihu, z ktorej sa pri listovaní doslova práši, zaboriť si prsty do mäkkého gauča... to bolo čosi na nezaplatenie. Kým sa veci alebo predmetu nedotkol, akoby mu chýbal základný faktor pre jeho pochopenie. Musel presne poznať jeho váhu, jeho štruktúru, konštrukciu, materiál, a to sa dalo zistiť jedine dotykom.

I teraz, keď kráčal Eldhamom, vychutnával si jemné lupienky kvetov na svojich dlaniach. Ruky roztiahol do strán a prosto len čakal, do čoho nimi „narazí“ – zľahka, nenásilne. Voči prírode mal vždy rešpekt a vravel, že opatrnosti nie je nikdy dosť. Poznal jej silu, jej živelnosť. Dosiaľ jej nezabudol, že mu v búrke vzala sestričku. Daseila mala iba štyri rôčky a zatúlala sa priďaleko od ich rodinnej chatky; rodičia to jeden druhému nikdy neprestali vyčítať, no aspoňže nevinili Doriana. Beztak nemal vtedy taký vek, aby ho mohli považovať za dostatočne zodpovedného. Len šesť.

Búrky teda v láske nemal, a Daseila nebola jediným dôvodom. Občas si mu na plecia sadol ťaživý žiaľ, dnes však nie. To teplo, takmer hmatateľné, akoby neprerážal chôdzou iba vzduch, ale stelesnenú horúčosť, zabralo väčšinu jeho myšlienok a vnútorných sťažností či tlmených povzdychov. Každý nádych priniesol jeho organizmu nevýraznú vlnu utrpenia, s ktorým si musel poradiť, prekonať ho. Každý krok bol určitým spôsobom prekážkou.

Žiara dvoch sĺnk jeho očiam spôsobovala bolesť, preto k nim nedvíhal tvár, radšej si hľadel pod nohy. Napriek zúfalstvo vzbudujúcemu počasiu sa tešil, že je opäť tu, v Eldhame. Vždy, keď sa dalo, využil možnosť na cestovanie – tentoraz sa pridružil k strýkovi a tete, ktorí patrili k hlavným predstaviteľom Tarienu a do poľnohospodárskeho regiónu ich priviedli rokovania a diplomatické styky s inými politikmi.

Jeho tieto záležitosti ani najmenej netrápili, ani netušil, čo tam vôbec prišli riešiť. Možno len nechať sa nakamerovať a odfotiť pre telku a časopisy, ako si trasú rukami a prívetivo sa na seba usmievajú. Niežeby boli falošní; jeho strýko Daruan to myslel dobre, aspoň Dorian veril jeho úmyslom. Chcel, aby Tarien prosperoval, dokonca podporoval i prijímanie Eldhamčanov, Loreančanov a Damerelčanov do tarienských univerzít a akadémií, čo sa v politike až tak často nevidelo. Spoločnosť skôr rozširovala obraz oddelených regiónov, ktoré sú navzájom previazané, ale predsa samostatné.

Dorianova výnimočnosť nespočívala v jeho luxusnom pôvode ani v jeho znalostných prednostiach; jeho výnimočnosť, tajná a utajovaná, tkvela v jeho zmysloch. V tom, že mal nadpriemerne vyvinuté viaceré. Ľudí ako on nebolo mnoho, aspoň tak sa nazdával, pretože o Vnímateľoch sa nikde veľa nedočítal, dokonca ani pri nekonečnom blúdení Pavučinou. Najradšej by patril do nejakého klubu, kde by sa mohol deliť o nadšenie zo svojich „výnimočných schopností“, ale pri takej predstave sa i sám musel zasmiať. Sedeli by v kruhu a každý by sa rozplýval nad tým, čo všetko svojimi hlavnými zmyslami vníma...

Už sa videl, ako by hovoril o svojich posadnutostiach. Všetko, na čo mu padol pohľad, musel vziať do rúk alebo po tom aspoň prejsť prstami – samozrejme, pokiaľ nešlo o ľudskú bytosť. Teraz, v lete, zbožňoval dotýkať sa vecí, ktoré sa skrývali v tieni, nech už to bolo čokoľvek. Napodiv, neprekážali mu ani živočíchy, drobný hmyz či dokonca menšie hlodavce, zvyčajne plaché, ktoré sa však v jeho prítomnosti zázračne upokojili a dokonca sa nechali pohladiť.

Teraz sa ale na zvieratá nesústredil. Potreboval sa dostať do tieňa, preto sa i každú chvíľu donútil predsa len dvihnúť oči, avšak nie až k oblohe, len k horizontu, aby zistil, kde sa asi nachádza a kam by mal smerovať. Hlavne nájsť tieň... to bol zrazu jeho jediný, najhlavnejší cieľ. Možno až zmysel jeho existencie.

Razil si cestu medzi lúčnymi bylinami, o nohy sa mu obtierali usilovné včielky a skákajúce kobylky, cítil i ľahučké motýlie krídla, ktoré ho jemne, priam opatrne šteklili na pokožke. Z toho mu prechádzal príjemný mráz po zátylku a chrbte, ktorý ho aspoň zdanlivo ochladil. Pred očami sa mu zrazu zjavila postava – dievčenská. Napriek tomu, že stála snáď aj tridsať metrov pred ním, jeho anomálne oči ju videli, akoby zastal priamo za ňou.

Natiahla ruku a opatrne, takmer nežne odtrhla bazový kvet a vložila si ho do plátennej tašky. Dorian ten elegantný pohyb sledoval trochu zarazene. V Eldhame by podvedome očakával skôr neohrabané, drsné prejavy, no toto tmavovlasé dievča vo voľnej ľanovej tunike siahajúcej – ako si všimol zbežným skĺznutím očí nižšie – pod zadok a v obtiahnutých legínach pôsobilo... pôsobilo ako uhladené tarienske dámy. A pritom hľadel na Eldhamčanku, nie na Tarienčanku. Zvláštne.

Zvláštnejšie bolo, keď dievča strnulo a znehybnelo. Dorianovi došlo, že svojimi krokmi vyvoláva v tráve šuchot, pričom sa stále približoval k bazovým krom, no došlo mu to prineskoro. Tá „elegantná dáma“ zavetrila jeho prítomnosť. Napokon, Eldhamčania a ich čuch... Ktovie, čo zacítila, keď si uvedomila, že sa za ňou ktosi takpovediac zakráda.

A zrazu... zrazu sa pomaly, akoby v spomalenom zábere, otočila k nemu.