Planéta dvoch sĺnk: Deviata kapitola

Dorian

Ostal úplne nehybný a zmätený, netušiac, čo má robiť. Srdce mu tĺklo až v krku a jeho búšenie sa mu ozývalo v hlave ako tisíce hromov. Všetko v ňom sa podvedome búrilo proti tomu dotyku, ale zároveň z neho nedokázal ustúpiť, utiecť, zastaviť ho. V jednej ruke držal fľašu, v druhej malý kamienok, stále studený od vody, a nebol schopný nijako zareagovať.

Keira však po chvíľke sama odstúpila – pustila ho a spravila krok vzad. Pousmiala sa naňho trochu neisto a zadívala sa na potôčik, hoci v tej tme ho mohla zrejme skôr počuť než vidieť. Zato on, on videl: videl toľké odtiene čiernej a tmavomodrej, že by to nedokázal ani popísať. Teraz sa nimi však nezaoberal; hoci ten okamih bol preč, v podstate dosť krátky a nezachytiteľný, v Dorianovi zanechal nekonečné množstvo otázok.

Nahlas sa ich ale nepýtal, akurát ostal zmätený, nesvoj, nervózny. Ostalo mu teplejšie než predtým a až neskôr si uvedomil, že kamienok stále žmolí medzi prstami. „Asi sa ti o tom nechce rozprávať, že?“ ozvala sa po dlhšej chvíli, ktorá mu pripadala nekonečná a zároveň veľmi krátka.

„Ani veľmi nie,“ priznal akýmsi cudzím chrapľavým hlasom. „Prepáč.“

„Za to sa vôbec neospravedlňuj. Ja len... ďakujem, že si mi to povedal.“

„Ty si mi tiež ukázala svoje spomienky... bolo to spravodlivé.“

„Nemusel si mi predsa nič... splácať,“ podotkla. „No ďakujem,“ zopakovala.

Dorian pokrútil hlavou. „Občas si myslím, že niektoré spomienky by naozaj mali ostať iba spomienkami. Ale potom... vlastne, teraz – človeku sa trochu uľaví, keď to vyriekne nahlas.“

„Trochu áno, pretože aspoň na chvíľku tie spomienky nepatria len tebe a nesie ich aj ktosi iný. No najlepšie je, že tá úľava zostáva.“

„Zostáva...“ povedal zamyslene. „Áno, asi áno.“

„No... musím sa priznať, tu sa asi moje nápady ohľadom toho, čo by som ti mohla v Eldhame dnes ukázať, končia.“

„Ah, to nevadí,“ usmial sa. „Mne sa tu veľmi páči.“

„Vidíš viac než ja, to bude tým.“

„Hej, to uznávam. Ale ak chceš, mohli by sme si sadnúť do toho posedu.“

„Nie sú tam stoličky.“

„Na zemi sa vždy dá sedieť,“ pozrel na ňu a keď prikývla, vykročil späť cez lúku, pričom o chvíľu sa on ako prvý vyšplhal po rebríku a Keira ho nasledovala. Sám sa usadil na okraji posedu, naľavo od vrchnej časti rebríka, nohy mu viseli nadol – a presne to isté spravila podľa jeho vzoru Keira, sediac napravo. „Vidíš... nie je to zlé.“

„Ani úplne pohodlné,“ uškrnula sa, hompáľajúc nohami vo vzduchu.

„Vieš, že dnes som cestoval po prvýkrát eldhamským vlakom?“

„Čože?“ prekvapene sa naňho otočila. „To naozaj? Prvýkrát?“

„Áno, preto som to chcel vyskúšať. Bolo to zaujímavé.“

„A spomenul si si na to, keď som povedala, že to tu nie je pohodlné,“ zasmiala sa krátko. Jej smiech sa mu vážne páčil, hoci dosiaľ sa nad tým veľmi nezamýšľal. Znel tak prirodzene, ľahko. „Ale chápem; nie je to žiadny luxus. Doma si určite zvyknutý na čosi iné.“

„Doma? No, úprimne, odvčera mám pocit, akoby som ani poriadne nevedel, kde je vlastne „doma“. Je to taký zložitý pojem, a pritom veľmi jednoduchý... No málokto z nás mu naozaj rozumie.“

„Doma... veru,“ pokývala hlavou. „Krátke, jednoduché slovko, ale pritom poriadne nedokážeš opísať, čo všetko vlastne zahŕňa. Známe miesto, no zároveň k nemu neodmysliteľne patria dané osoby, s ktorými sa ti domov spája, a aj vône...“

„Vône,“ pousmial sa. „A ako tebe vonia domov?“

„Hm...“ pozrela naňho, tiež s jemným úsmevom, zatiaľ čo Dorian si stále premieľal kamienok medzi prstami. Páčili sa mu tie ostré, no pritom i jemné, vodou opracované hrany. „Bude to veľa vôní.“ Na chvíľu vyzerala dosť zamyslene, dokonca zavrela oči, zrejme preto, aby sa sústredila iba na svoju predstavu domova, a Dorian ju vcelku zvedavo pozoroval. „Vonia ako drevo a kvety ruží. A maliny. Samozrejme, ako med, levandule, najrôznejšie bylinky, ktoré sa sušia v pivnici, ako mamine koláče podľa receptov jej mamy... Ako moja mama, jej objatie, aj otcovo.

Vieš, že každý človek má špecifickú vôňu? A nie jednu, viaceré... napríklad mama, tá vonia ako púder... otec ako les po daždi a práve pokosená tráva. A Tara, moja kamoška, tá vonia ako citróny, hoci pracuje so zvieratami a možno by z nej mal byť cítiť skôr pach dobytka či čosi podobné. Citróny a pomaranče.“

„To je zvláštne. Nikdy mi nezišlo na um, že sa ako ľudia odlišujeme jeden od druhého aj týmto,“ pripustil.

„Veru áno. Ty však tiež vnímaš rozličnosti, úplne iné – také, aké si ja všimnúť ani nemôžem.“

„No, to je pravda,“ uznal. „Nie je to len farba vlasov či črty tváre a postava. V každých očiach čosi vidím, čosi iné. Možno len farebný odtieň...“

„Alebo odraz duše,“ usmiala sa naňho.

„Ah, to asi nie,“ zasmial sa, „o takej schopnosti som ešte nepočul.“

„Ale veríš v dušu, však?“

„Že niečo také existuje?“

Prikývla. „Mnohí veria iba v to, čo vidia, čo je hmotné a zjavné. A o vás, vzdelaných Tarienčanoch, by som si to hneď myslela.“

„Nemyslím, že sú všetci takí materialisti,“ povedal zadumane, „no v mnohých ohľadoch máš asi pravdu. Na to neviditeľné sa Tarienčania až tak nezameriavajú. Ale o Eldhamčanoch by som si ja osobne myslel čosi podobné...“

„Naozaj? A to už prečo?“

„No... ste spätí s prírodou, s pôdou, s poliami, s obrábaním... Žijete život, ktorý vás v podstate drží pri zemi.“

„Doslova,“ opäť zaznel jej smiech.

„Hej, aj to.“

„Ale netvrdila by som, že máš pravdu. Práve tá spätosť s prírodou... Stačí jediný pohľad na les a prenikne ťa taký ten pocit, akýsi vnútorný pokoj a zároveň pokora... Všetky pocity sú predsa neviditeľné.“

„Až kým sa neprejavia navonok,“ podotkol. „Nedefinoval by som však dušu len ako pocity.“

„To ani ja. Ani neviem, čo to vlastne je...“

„No veríš, že existuje.“

Prisvedčila. „Pretože viem, že nie som len kôpka telesných funkcií, ktoré sú charakteristické pre všetky živočíchy. A verím, že dušu majú i rastlinky.“

„Aj zvieratá?“

„Jasné. Veď si len predstav tie levandule, čo som zbierala, alebo bazové kvety. Našich duší sa dotýka príroda... a rastliny sú s prírodou ešte väčšmi spojené než my ľudia. Musia mať duše.“

Nevdojak si pomyslel, že keby takúto argumentáciu predniesla vedeckej komisii, vysmiali by ju. No on na to vôbec nemal chuť, naopak, mal chuť veriť jej slovám a brať svet tak ľahko, ako ho brala ona. Nie zložito, prostredníctvom teórií, vzorcov, definícií, ale svojimi zmyslami, i tými menej výnimočnými, i tými, ktorými ho genetika obdarovala väčšmi než ostatných.

„Pozdáva sa mi to. A...“ sklopil pohľad ku kamienku. I v tme nenápadne žiaril všetkými farbami, presne ako mu to prikazovalo jeho chemické zloženie; avšak chémia a geológia mu teraz pripadali také nepodstatné, že na to vôbec nepomyslel. „Myslíš, že dušu má aj samotná príroda?“

„Čože?“ zadumane zmĺkla a Dorian jej nechal čas. „Asi áno. Teda, určite.“

„Tak možno...“ nadýchol sa a otočil sa k nej; nielen tvárou – celým telom. S poriadnou neistotou, ktorú vo forme akejsi guče cítil až v hrdle, natiahol ruku k tej jej a opatrne ju chytil, roztvoriac jej dlaň. „Možno je toto jeden z kúskov tej duše,“ položil jej na ňu kamienok.

Keira

Prekvapene sa dívala na svoju ruku, vlastne, najmä na Dorianove prsty, ktoré sa tých jej stále zľahka dotýkali. Bolo to... zvláštne. Elektrizujúce. Jemné.

Akonáhle sa však odtiahol, pohľad jej padol na kamienok, ktorý v tme vyzeral ako každý iný tmavý kus horniny. „Myslím, že je to opál. Mal by odrážať svetlo a celé farebné spektrum.“

Neisto sa naňho pousmiala, rýchlo žmurkajúc. „Ďakujem, to... si vytiahol tam z vody?“

„Áno. Síce by mal vznikať v teplom prostredí, aspoň pokiaľ viem, no zdá sa, že to nie je tak úplne pravda.“

„Určite je krásny.“

„Pozrieš si ho neskôr.“

„Ďakujem,“ povedala opäť, ani nevedela prečo. Trochu ju to zmiatlo, takýto nečakaný, spontánny dar. Čosi ako ten vlčí mak, ktorý jej priniesol ráno. Ráno? Naozaj to bolo len dnes ráno? „Ktovie, koľko je asi hodín.“

„Netuším. Je to dôležité?“

„Hm...“ spomenula si, ako ju mama donútila sľúbiť, že sa vráti pred polnocou. „Ani nie.“

„Máš rada kamene?“

„Odteraz určite áno,“ prikývla. „Hoci, nikdy mi nenapadlo zbierať ich. V prírode sa však vyskytuje veľmi veľa pekných kameňov.“

„Keď som mal štrnásť a začal som vážnejšie uvažovať o tom, že budem cestovať, pár mesiacov som v Pavučine hľadal a čítal články o geológii, geografii... skrátka, o vedách zaoberajúcich sa zložením planéty, celým jej prostredím a ekosystémom...“ zastavil sa.

Asi si všimol, ako sa neisto pomrvila na mieste, no našťastie sa k tým cudzím pojmom, ktoré nepoznala, už viac nevyjadroval.

„Skrátka, začali ma fascinovať minerály a horniny. Na Askyrii sú ich milióny, vážne milióny druhov. A takmer každý druh sa vyskytuje vo viacerých farbách. Pastva pre oči, pre môj najvýraznejší a najvnímavejší zmysel. Keďže som nemohol sám od seba cestovať, skúsil som to inak a vydal sa do jedného z tarienskych múzeí. Najväčšmi ma ubíjalo práve to, že som sa tých exponátov nemohol dotknúť. Všetky boli totiž za sklom, a nielen to – ešte aj v tých sklených stĺpoch spočívali v akýchsi priehľadných škatuľkách, takže boli chránené dvojnásobne. No aspoň som sa čosi viac dozvedel; nachádzali sa tam aj ich názvy, pôvod, zloženie. Toľko detailov...“

„Dokázal si si z tej návštevy i voľačo zapamätať?“

„Čosi určite, ale z čoho sa skladá opál, to ti asi neprezradím.“

„To mi vôbec neprekáža, ver mi,“ ubezpečila ho so smiechom, „tak či onak by som tie názvy nepoznala. A možno ani to, čo sa za nimi skrýva.“

„Nevadí, som na tom podobne. No vždy ma fascinovala predstava... dostať sa dovnútra nejakej vysokej hory.“

„Fíha...“ prekvapene zažmurkala. „To by mi nikdy nezišlo na um.“

„Viem, znie to čudne. V Loreane som si to však sčasti splnil, aspoň som videl kameňolomy.“

„Ako to tam vyzerá?“

„Ako vnútro hory,“ pokrčil plecami a ona sa zasmiala. „Skutočne: sú stupňovité, dokonale vidno, kde sa končí povrch hory pokrytý stromami a kde sa začína jej jadro. Je to fascinujúce.“

„Vnútro hory...“ nadýchla sa a vydýchla. Tá predstava jej na jednej strane pripadala ohromujúca, na druhej desivá. „Nie je trochu smutné, že tak ryjeme do prírody? Doslova?“

„Smutné... no, možno áno. Neviem. Iní sa na to dívajú tak, že príroda je tu na to, aby sme využili všetko, čo nám ponúka.“

„Využili, nie zneužili.“

„Nevravel by som, že kameňolomy umožňujú nejaké zneužívanie. Ťaží sa v nich najmä stavebný materiál.“

„To je pravda.“

„No, existuje veľa zaujímavejších tém, než sú kamene,“ podotkol po chvíľke s úsmevom. „Nedáš si ešte?“ ukázal jej fľašu.

„Samozrejme,“ súhlasila, priložila si hrdlo fľaše k ústam a dopriala si dva glgy tmavomodrej tekutiny. „Chutí ako voda, ale nie čistá voda. Ako morská... nie, nie ako morská voda. Tá musí byť príšerne slaná. No... chutí ako... už to mám, ako farba morskej vody. Áno... modrá chuť.“

„Modrá chuť?“ pousmial sa a fľašu si vzal späť, pričom dopil posledné kvapky. „Chuť je zvláštny zmysel.“

„Vidíš, a tú si nespomenul v súvislosti so žiadnym regiónom.“

„Netuším, ako by sa dala využiť schopnosť extrémne cítiť chuť na všeobecný prospech.“

„Takže to asi nie je zmysel, ktorý by sa mal prehnane rozvíjať, však?“

„Ak majú Vnímatelia nejaký logický genetický základ...“ mykol plecami. „Dá sa na to pozrieť z dvoch pohľadov, ako na všetko. Pokiaľ k tomu, že sa nám viaceré zmysly viac rozvinuli, došlo obyčajným vývojom, bolo by logické, keby sa niekomu väčšmi rozvinula aj chuť. Pokiaľ je to len náhoda, nejaká anomália... taktiež sa môže stať, že sa rozvinie aj chuť, veď prečo nie? Ale zároveň nejestvuje žiadna záruka, že sa tak naozaj stane.“

„Vlastne sme nevysvetliteľná anomália,“ zadívala sa naňho. Nevedela prečo, to slovné spojenie jej pripadalo trochu strašidelné i čarovné, až neuveriteľné.

„Presne to sme,“ opätoval jej pohľad, znovu sa usmievajúc.

„Tvoji rodičia o tom vedia?“

„Že som Vnímateľ? A vieš, že nie? Nejako mi nezišlo na um povedať im o tom.“

„Nezišlo na um?“ zarazila sa. „Ja by som...“ odmlčala sa a zvesila plecia, sklopiac pohľad k zemi a svojim nohám, čo jej voľne viseli vo vzduchu.

„Nepovedala si, však?“

Zavrtela hlavou. „Nie. Ale... prečo? Ani neviem...“

„Možno ti to iba nezišlo na um. Vieš to krátko, mala si narodeniny, plný deň... tak si jednoducho pozabudla.“

„No...“ vzdychla. „Možno to bolo tým,“ pripustila, i keď si nebola istá. Bola síce pravda, že nad svojimi zmyslami nejako intenzívne neuvažovala, avšak aby jej to vôbec nenapadlo, kým bola s Tarou, kým hovorila s rodičmi?

„Veď im to môžeš kedykoľvek povedať.“

„Poviem... určite. A keď už sme pri rodičoch... prepáč, ale asi sa budem musieť vydať späť domov. Lebo otec po mne začne pátrať, ak neprídem do polnoci,“ mierne sa zapýrila. Uvažovala, či to Dorian môže napriek tme vidieť.

„Jasné... tak ťa odprevadím,“ bez okolkov prikývol a takmer vzápätí už bol na zemi – nezišiel rebríkom, jednoducho zoskočil.

„Je to bezpečné?“ zadívala sa naňho.

„Skús a uvidíš.“

„Uhm...“ neisto sa predklonila, odhadujúc výšku, z akej by mala skočiť. „Keby si ma tak chytil,“ zamrmlala si sama pre seba.

„Prosím? Chytiť ťa? Tak... dobre,“ skrčil sa, prešiel popod rebrík a postavil sa pred Keiru, pričom na ňu stále hľadel. Nedokázala poriadne rozoznať výraz na jeho tvári, ale v jeho hlase rozhodne nezačula nadšenie.

„Nie, netráp sa. Zídem,“ vstala a vydala sa nadol rebríkom.

„Chytil by som ťa,“ povedal jej potom, vykročiac vedľa nej. Stále niesol aj fľašu, teraz už prázdnu, za čo mu Keira bola vďačná, pretože dokonca i niektorí Eldhamčania nemali problém zanechať v prírode väčšie či menšie odpadky.

„Ja viem, ale... nie som predsa pierko.“

Zasmial sa. „Hádam netvrdíš, že by som ťa neudržal.“

„Nie. Neviem, možno... bežne chytáš dievčatá, keď skáču z výšky?“

„Nie, rozhodne nie.“

„Som teda výnimka?“

„Áno, to skutočne si. Výnimočná anomália.“

„Ah, to znie ešte lepšie ako „nevysvetliteľná anomália“. To sa mi naozaj páči,“ zhodnotila.

„To som rád, lebo presne to si.“

„Nezabúdaj, že aj ty, Dorian.“ Pozrel na ňu a usmial sa. Čosi v nej si zaprialo, aby ten dotyk ich prstov spred chvíle trval dlhšie, až doteraz a ešte i ďalej.