Planéta dvoch sĺnk: Piata kapitola

Keira

Najprv sa dlhými krokmi ponáhľala do kúpeľne, aby si opláchla zablatené chodidlá. Do uteráka si zaviazala aj mokré vlasy a potom už smerovala do kuchyne, kde pri stole sedela jej matka Maya – a dokonca aj s Tarou. „Ty už si tu?“

„A ty, konečne!“ uškrnula sa na ňu. Ako vždy, tmavé vlasy mala zviazané vo voľnom strapatom drdole.

„Trochu sme sa báli. Nič sa ti nestalo?“ spýtavo sa na ňu zahľadela Maya, po ktorej Keira zdedila tmavé vlasy.

„Nie, vôbec nie,“ zavrtela hlavou. „Prepáč, že meškám, Tara, ale tá búrka...“

„Jasné. Kde si sa skryla?“

„Neskryla,“ odvetila pravdivo. „Ostali sme radšej uprostred lúky, nechceli sme ísť medzi stromy.“

„My? S kým si bola?“ zaujímala sa Maya.

Keira si až teraz uvedomila, že to povedala úplne automaticky, a pousmiala sa. „Kohosi som stretla. Odpadnete, keď vám poviem, kto to bol.“

„Myslíš toho blonďavého fešáka, ktorého som zbadala z okna?“ zazubila sa na ňu Tara, načo sa Keirina matka trochu prekvapene obzrela ponad rameno.

„Prečo si mlčala?“

Tara ospravedlňujúco mykla plecami. „Keby náhodou chcela mať Keira tajnosti.“

„Ah, Tara, prosím ťa,“ zasmiala sa a podišla k stolu, sadnúc si k voľnej strane stola. „Bol to Tarienčan.“

„Čože?“ ozvali sa obe naraz a Keira prikývla.

„Presne tak. Normálny, ozajstný, živý chlapec z Tarienu. A nie len taký obyčajný. Synovec pána Daruana – to je hlava ich regiónu, keby si nevedela,“ otočila sa na Taru, ktorá sa v politike vyznala ešte menej než ona.

„Ah, áno... sú tu aj s manželkou na diplomatickej návšteve,“ prisvedčila Maya a postavila sa. „Dáte si ešte džús?“

„Aký máme vlastne v ponuke?“

„Jablkový, broskyňový, čerešňový a hruškový.“

„Tara?“

„Ty máš dnes narodky,“ žmurkla na ňu.

„Tak skúsime hruškový?“ navrhla, pričom jej priateľka iba ľahostajne pokrčila plecami a Maya onedlho položila na stôl sklený džbán so svetlou žltozelenou tekutinou. „Vďaka, mami.“

„Nechám vás. Nezabudnite na ten sirup, dobre?“

„Neboj, kvety mám, i keď... dosť premočené.“

„Tak či onak sa budú topiť vo vode, no nie?“ podotkla so smiechom Tara, nalievajúc džús sebe aj Keire. „Nuž, na teba, oslávenkyňa,“ so širokým úsmevom dvihla svoj pohár, „na tvoje zdravie, šťastie, spokojnosť... a tak ďalej, veď vieš, čo ti prajem, prajem ti to každý rok nahlas a v tichu zo svojho srdca každý deň.“

Keira sa zasmiala, štrngla svojím pohárom o ten jej a s chuťou sa napila. „Dobrý, však?“

„Výborný. A... čo ten Tarienčan, hm?“

„Čo s ním?“ Keď dopila, vstala a vysypala pozberané bazové kvety na kuchynskú linku. Vytiahla nožík a začala im okrajovať stonky a drobné zelené lístočky, zatiaľ čo Tara sa bez pýtania zhostila krájania citrónov.

„No... čo bol zač? A prečo s tebou prišiel až sem?“

„Odprevadil ma,“ mykla plecami. „Volá sa Dorian a je... no, vlastne, nemá žiadne zamestnanie. V Eldhame je len na výlete, bol sa trochu prejsť – a tak sme na seba narazili. Zrazu sa blížila tá búrka a už sme nemali ako ujsť.“

„Takže ste ostali priamo na lúke?“

„Nie uprostred. Ľahli sme si do trávy, tam sa nám to videlo najbezpečnejšie. Nedokázali sme tak rýchlo nájsť nejakú skalu, pod ktorú by sa dalo schovať.“

„Aha...“ Tara na ňu úkosom nenápadne pozrela. „Takže ste ležali v tráve.“

„Bolo to úplne normálne, Tara, tak neviem, prečo sa tváriš takto,“ otočila sa k nej s mierne nadvihnutým obočím. „Považovali sme to za najbezpečnejšie. Tá búrka nebola plánovaná, preto vôbec nerozumiem, že vôbec prišla.“

„To je fakt. Áno, asi to bolo bezpečné. To však nič nemení na tom, že Dorian je nadpriemerný fešák.“

Keira sa zasmiala a pokrútila hlavou, pokračujúc v čistení bielych kvietkov. „Keď myslíš. Bol milý, to je pravda. Aj zhovorčivý. Zvedavý.“

„Toľko vlastností si stihla postrehnúť za tých pár minút?“

„Bola to asi hodina, čo sme sa zhovárali. Odhadujem. Zajtra sa asi opäť stretneme.“

Tare vyletelo obočie nahor. „Vážne?“

„Uhm.“

„No teda...“

„Čo?“ blysla po nej očami. „Máš niečo proti?“

„Proti? Nie. Ja? Prosím ťa. Určite nie. Len si pekne niekoho nájdi.“

„Tss, to hovorí tá pravá! Okrem toho, nikoho si nehľadám. A za to, že je to chalan, ešte nemusí ísť o taký typ známosti. Môžeme byť aj kamoši. A možno zajtra ani nepríde, ktovie.“

„Prečo by neprišiel?“

„Čo ja viem? Veď ho nepoznám, možno to boli iba reči či slušnosť.“

„Možno... ale dúfam, že nie. Ak by sa ti nezapáčil, pokojne ma s ním zoznám.“

Kuchyňou opäť zaznel smiech. „Ale nehovor. A s Madenom nič nové?“

Tara sa nadýchla a vydýchla, pokrčiac plecami. „Myslíš, že keby bolo, pýtala by som sa ťa na čarovného cudzinca?“

Keira pomaly pokrútila hlavou. „Je až príliš spomalený. A tým nemyslím jeho rozumové schopnosti.“

„Však? Aj ja si občas vravím.“

„Ale prejaví sa, určite. Dám za to ruku do ohňa. Skôr či neskôr.“

„Tak to som veru zvedavá,“ povedala úprimne.

„Mala by si si trošku viac veriť. Máš prečo.“

„To povedz Madenovi, nie mne.“

„Aj ten by si mal viac veriť,“ zhodnotila.

Kým s pomocou katalyzačného prípravku uvarili sirup a preliali ho do zohriatych fliaš, ktoré zazátkovali, prešli necelé dve hodiny. Dievčatá síce mali v pláne vybehnúť kamsi von, ale predčasný príchod Keirinho otca Lorena im v tom zabránil. Vzhľadom na to, že práve on mal priniesť drahú loreanskú tortu, Keira ho veľmi srdečne privítala a zvedavo hľadela na krabicu v jeho náručí.

Torta skvelo vyzerala a ešte lepšie chutila: presne ako si Keira želala, mala tvar úľa a nad jej vrchnou časťou namiesto plamienkov sviečok poletovali malé jedlé včielky z čierno-žltého marcipánu. Medové cesto potreté jemným, sladučkým pudingovým krémom chutilo všetkým a Keira mala z tohto daru úprimnú radosť. V jednej chvíli si tak intenzívne spomenula na svojho dedka, až jej to vohnalo slzy do očí, no žiadna neopustila svoje miesto.

Tak veľmi si priala, aby tu mohol teraz byť, vidieť ju takú veľkú, dospelú. Chýbal jej, v tom okamihu väčšmi než inokedy.

Dorian

Návrat do eldhamského najdrahšieho penziónu, kde bol ubytovaný aj so strýkom a tetou, si Dorian odložil na neskôr. Nezamieril však do lesa či na ďalšiu lúku, naopak, držal sa popri domoch a skúmal bežné domácke prostredie obyvateľov poľnohospodárskeho regiónu.

Napriek tomu, že celkom uschol, kým prišiel, teta ho privítala s presne takým ustráchaným výrazom, ako očakával. Uistil ju, že je v poriadku, a potom sa spoločne navečerali v reštauračnej časti penziónu. Strýko Daruan sa snažil zasvätiť ho do politických záležitostí, ktoré prišiel s hlavou Eldhamu riešiť, ale Dorian počúval len naoko a prikyvoval.

Mysľou bol inde, v Tariene a jeho rozsiahlych nekonečných knižniciach. A sem-tam pri Keire.

„... zajtra ísť s nami? Dorian?“

„Prosím?“ zažmurkal a pozrel na neho.

„Bude to menšia slávnosť,“ objasnila mu teta, „nič veľkolepé ako v Tariene. Bolo by milé, keby si sa k nám pridal.“

„Aha... a kedy presne?“

„Až po zotmení.“

Nadýchol sa a vydýchol. Do spoločnosti sa mu zrovna nechcelo, hoci sám si eldhamské večierky intuitívne predstavoval jednoduchšie a obyčajnejšie než tie tarienske. No čo iné tu mal na práci? Iste, mohol sa prechádzať a spoznávať neznáme prostredie, ale pravdepodobne by to nerobil po zotmení. Počas tých pár sekúnd, čo si vyhradil na zdanlivé premyslenie odpovede, usúdil, že zrejme nepríde na obstojný argument, a možno ani nemal dôvod. Tiež to bude ďalšia zaujímavá skúsenosť... snáď.

„Dobre, pôjdem.“

Teta Revilia sa spokojne usmiala. „Nebudeš potrebovať žiadny výnimočný odev ani nič podobné, takže ťa nečakajú žiadne zdĺhavé prípravy.“

„Ale oholiť by si sa mohol,“ podotkol Daruan, „nech vyzeráme slušne.“

Dorian sa pousmial a námatkovo sa dotkol končekmi prstov svojho líca. Jeho strýko určite chcel skôr povedať „nech sa odlíšime“, ale bol predsa diplomat – mohol si myslieť, čo chcel, no občas bolo treba vravieť pravý opak alebo aspoň slušnejšiu verziu. „V poriadku.“

Mal ich rád, boli predsa rodina, avšak často si uvedomoval rozdiely v tom, ako zmýšľajú a hľadia na svet. Samozrejme, Daruana k tomu donútili aj okolnosti a jeho postavenie. Napriek tomu si s nimi Dorian rozumel a nemohol by povedať, že sú snobi alebo príliš arogantní. Strýka Daruana si cenil najmä preto, že chcel, aby prosperovali všetky regióny, nielen ten jeho – že zmýšľal komplexne, o celej planéte a všetkých jej obyvateľoch, nie iba o svojom kúsku pôdy, ktorý mu bol zverený.

Po večeri – i tá mu neustále pripomínala, že nie je doma, keďže to bol vcelku jednoduchý pokrm (praženica s chlebom, v ktorej okrem vajíčok cítil a videl aj slaninku, pár kúskov klobásy a nastrúhaný syr) – sa odobral do svojej izby a bez toho, že by zasvietil, podišiel k oknu a vyzrel von. Čierna obloha tu bola fascinujúco žiarivá a ligotavá, až mu to vyrážalo dych.

Eldham sa síce nachádzal pod neviditeľnou klenbou umelého skleníka, ale tým sa iba regulovalo počasie v rámci regióna; pohľad na nebo a vesmír bol autentický. Toľké hviezdy, súhvezdia: Rýľ, Motyka, Klasy... Z každého regiónu sa dalo hľadieť na úplne iné vesmírne úkazy, pričom logicky si obyvatelia prispôsobovali ich názvy. Napríklad z priemyselného Loreanu videl Helmu, Komín či hmlovinu Dym, z Damerelu zas Otáznik, Úsmevy, Srdce. A doma... doma to bolo, samozrejme, najkrajšie.

Kniha, Listy, taktiež Otáznik... Domácu nočnú oblohu poznal rovnako dokonale ako regály tarienskych knižníc. Naviac, nebom sa od východu na západ a od severu na juh tiahla veľká Pavučina, skutočná sieť natiahnutá ponad celý región, ktorá v noci a tme nádherne svetielkovala. Nenápadne, aby neprehlušila nádheru hviezd.

Únava naňho doľahla dosť rýchlo, a tak sa onedlho uložil do postele a o niekoľko sekúnd zaspal. Bili sa v ňom toľké dojmy, že sa mu sníval úplný miš-maš všetkého, čo sa za posledný deň udialo. Dokonca sa mu tam priplietol aj večierok, na ktorý sa ešte len chystal, a predstava Keiry v luxusných prezdobených šatách tarienskych dám. Taká sa mu vôbec nepáčila.

Raňajky ďalšieho dňa – o čosi zdravšie, než bola predošlá večera (ovsená kaša s rebarborou, mandľami a černicami, osladená len škoricou a troškou trstinového cukru) – do seba vcelku svižne nahádzal, až sa teta čudovala, kam sa tak náhli. „Chcem ísť von, vidieť čo najviac,“ pousmial sa na ňu a viac nevysvetľoval.

Keď opustil penzión, väčšmi pridal do kroku. Podvedome sa ponáhľal, akoby sa bál, že mu Keira ujde, no dúfal, že sa tak nestane, veď sama navrhla čas i miesto stretnutia. Nezvykol o sebe pochybovať, ale pri tomto cudzom dievčati, ktoré nedokázal predvídať, skutočne nemohol mať istotu, či nešlo len o zdvorilosť a slušnosť, milotu, ktorú prejavovalo každému.

Ako prechádzal lúkou, kde sa „skrývali“ pred búrkou, usmieval sa. Tráva už vďaka horúčavám, čo opäť nastúpili, dokonale uschla, no miestečko, kde obaja ležali, poľahky našiel, pretože práve tam boli trsy uľahnuté. Riadil sa jej pokynmi a prešiel touto lúkou, potom i ďalšou, ohraničenou z jednej strany brezami a z opačnej menším lesíkom, cez ktorý pretekal potôčik, a následne aj treťou lúkou, posiatou vlčími makmi.

Nepremýšľal nad tým a jednoducho jeden z kvetov vytrhol zo zeme. Stonka bola jemnučká a krehká, preto ju držal opatrne, ako vzácny poklad. Vedel, že je to jedovatý, no zároveň veľmi pekný kvet – prirodzený, jednoduchý, možno až obyčajný. Pre Keiru mu pripadal celkom výstižný, i keď netušil, či je v Eldhame bežné a vhodné nosiť na takéto stretnutie kvety. Alebo vôbec niečo... no snáď ju poteší. Veď kvet nikde nekupoval, poľahky si ho „ukradol“ z územia nikoho.

Dostať sa na levanduľové pole skutočne nebolo náročné, akurát to zabralo nejaký čas. Prechádzka, hoci svižná, mu však neprekážala, naopak, užíval si miestny vzduch a myslel na to, aká je škoda, že v ňom necíti všetko to čo Keira. Pripadalo mu až zázračne zvláštne, že práve tu stretol niekoho, kto je mu podobný – a pritom zároveň úplne iný.

Rozhliadol sa po tom fialovom „mori“, no nikoho nezbadal. Iba prírodu a do nosa mu prenikala príjemná ľahká aróma levanduľových kvetov, ktorých tu rástlo skutočne neúrekom. Možno ešte neprišla... snáď naňho nezabudla. Napokon, mal sa k nej iba pridať počas plnenia jej povinností, takže hádam nemala dôvod neprísť.

Až potom sa zrazu zdvihla od zeme postava, zbadal ju na opačnej strane poľa. Pousmial sa a zamieril za ňou, no zo slušnosti chcel fialové kvety radšej obísť a nie predierať sa pomedzi ne. Už z tejto diaľky dokázal rozoznať jednoduché biele tričko na ramienka a slamený klobúk na hlave, spod ktorého vykúkal tmavohnedý rybí chvost. Dnes nemala na ramene prehodenú plátennú tašku.

Ako sa približoval, uzrel aj plátenné vrece na zemi, položené v tráve, ktorá zo všetkých strán obkolesovala levanduľové pole. Zrejme toho chcela nazbierať hojne. „Tak som tu,“ ozval sa, aby sa nezľakla, keby ho náhodou nezačula.

Keira odtrhla zrak od fialových kvetov a na tvári sa jej roztiahol úsmev. Tu, medzi levanduľami, pôsobila akosi krajšie a vznešenejšie než včera pri bielych bazových kroch. „Ah... ahoj.“ Vyzerala prekvapene, akoby nečakala, že sa tu Dorian naozaj ukáže. V tom ju chápal, veď ani on si ňou nebol istý.

„Celkom ľahko sa mi to tu podarilo nájsť. A čosi ti aj nesiem,“ pristúpil bližšie k nej, podávajúc jej vlčí mak.

Teraz sa zatvárila vyslovene šokovane, čo ho dosť zneistilo. „Pre mňa?“ zažmurkala a podvedome natiahla ruku po krvavočervenom kvete.

„Samozrejme. Z vedľajšej lúky.“

„Aha... jasné. Ďakujem. Je krásny.“

„Asi ti v takom teple dlho nevydrží, ale...“

„Aj ja som ti čosi priniesla.“

„Mne?“ Teraz znel podobne ako ona.

Keira prikývla a zohla sa k vrecu, z ktorého čosi po chvíli vylovila – opatrne zabalené v lesklom alobale. „Je to kúsok torty. Neviem, či máš rád sladké, ale myslím, že je naozaj veľmi dobrá. Z Loreanu.“

„Niečo si včera oslavovala?“

„Narodeniny,“ prisvedčila. „Tak... ochutnaj, ak chceš. Je medová.“

Usmial sa. Sladké, to sa teda trafila. Chutilo mu asi všetko sladké. „Vďaka.“ I keď cítil na sebe jej zvedavý pohľad, akosi sa nehanbil a pokojne si z mäkučkého cesta odhryzol. „Skvelá... vážne.“

„To som rada.“

Zadíval sa na ňu a keď prehltol ďalšie sústo, opäť sa usmieval. „Takže si mala narodeniny?“

„Áno, včera,“ pokývala hlavou.

„Nič si nepovedala... no... ako odškodné, že som dostal tortu a zároveň prišiel bez daru...“ na okamih zaváhal. Možno to nebol dobrý nápad, sám nevedel, ale keď už mu to zišlo na um... „Máš nejaký program na dnešný večer?“