Planéta dvoch sĺnk: Siedma kapitola

Túto kapitolu pri príležitosti dnešného pekného dátumu venujem k meninám svojej mamine Janke!!! :) ♥

Keira

Nikdy nemala pocit, že by žila v nedostatku či nebodaj chudobe. Nemala ho dokonca ani teraz, keď sa dívala na tie dlhé stoly s najrozličnejšími pokrmami a nápojmi, ale náznak neistoty prišiel v okamihu, keď si uvedomila, že okolo seba vidí fascinujúce a ligotavé odevy, s ktorými sa jej jednoduché šaty nemohli ani len porovnávať. Nechcela to však prejaviť, hoci podvedome bola zvedavá na Dorianovu reakciu.

Nezdalo sa, že by ho to prostredie nejako rozhodilo či extrémne zaujalo, ani sa veľmi nerozhliadal okolo seba, jednoducho kráčal pomedzi ľudí a sem-tam skontroloval, či Keira ide za ním. Prišli aj okamihy, keď sa zľakla, či jej nezmizne z dohľadu, a pocítila nutkanie chytiť ho za ruku, no neurobila to a radšej upierala zrak na jeho chrbát, netušiac, kam ju vlastne vedie.

„Mal by som ťa predstaviť, nech to máme z krku,“ pousmial sa na ňu, len čo sa dostali bližšie k stredu priestranstva. „Akurát neviem, kde presne strýka a tetu hľadať.“

„A ako vyzerajú?“

„Podobne ako ja,“ zasmial sa.

„To potom nebude ťažké objaviť ich, keďže tie plavé vlasy určite budú medzi Eldhamčanmi žiariť.“

„Vidíš, to je fakt,“ prikývol a nadvihol sa na špičky, pozrúc do masy ľudí napravo, potom aj naľavo, napokon sa ešte aj obzrel. „Možno to ani tak nebude také jednoduché. A možno tu ešte nie sú, nevyzerá to tak, že by sa už čosi začalo.“

Keira prešla pohľadom pomaly po svojom okolí: toľko hlasov jakživ nepočula, bol to strašný hluk, avšak omnoho nepríjemnejší než ten prírodný, ktorý do nej vnášal pokoj. Tu si pripadala ako vystavená na nejakom pódiu, hoci žiadne vyvýšené miesto tam nebolo, celý Veľký jarmok stál na rovnej okrúhlej ploche v tvare desaťuholníka.

Stánky zmizli, ale podporné stĺpy, ktoré nad jarmokom držali priehľadnú strechu, aby priestranstvo ochránili pred prípadným dažďom či v zime snehom, museli ostať. Boli rozostavané taktiež do desaťuholníka a úplne v strede stál najhrubší, najpevnejší a zároveň najkrajší – zdobili ho plastické ornamenty v tvare jačmenných, pšeničných či ovsených klasov, jedných zo základných symbolov poľnohospodárskeho regióna.

Medzi niektorými stĺpmi sa tiahli dlhokánske stoly pokryté taniermi, misami, fľašami, pohármi a predovšetkým krásnymi svetlohnedými obrusmi siahajúcimi až po zem. „No...“ ozval sa Dorian po chvíli, „možno s tým predstavovaním počkáme. Nemusíme tu tak postávať; si hladná či smädná?“

„Ehm...“ očami vypátrala najbližší stôl. „Niečoho by som sa napila,“ prisvedčila.

„Tak poďme,“ usmial sa na ňu a zamieril tam, kam hľadela. Keira ho nasledovala a potom trochu váhavo prešla zrakom po rôznofarebných fľašiach. „Na čo máš chuť?“ otočil sa na ňu.

Tekutiny, ktoré v priehľadných fľašiach videla, mali zneisťujúce farby: fialovú, sýtozelenú, dokonca zahliadla i čosi striebristé. Nikde však nezbadala nápisy, čo by jej objasnili, o aké nápoje ide. „Hm...“ zahryzla si do pery. „A ty?“ pozrela naňho.

Usmial sa. „Skúsim túto,“ vzal do ruky fľašu plnú čohosi tmavomodrého a nalial do dvoch pohárov, hneď ako Keira s jeho výberom trochu neisto súhlasila. „Na zdravie.“

Keira si váhavo a opatrne odpila, len kratučko sa dotknúc pohára perami. Ústa jej naplnila zvláštna, prekvapivo lahodná chuť – chuť, ktorá jej pripomínala sviežosť mora i krásu oblohy, jednoducho... chuť modrej. „To je výborné...“

„Uhm, veľmi dobrá,“ pokýval hlavou Dorian a zadíval sa za ňu. „Vidím ich. Chceš ich teda ísť pozdraviť?“

Obzrela sa, pátrajúc po dvoch plavovlasých hlavách, a veru netrvalo dlho, až ich skutočne objavila. Poľahky by ich spoznala nielen vďaka účesom, no i kvôli odevom, ktoré sa od zvyšku stále výrazne odlišovali. Hoci Dorian prišiel v jednoduchých tmavých nohaviciach a svetlozelenej košeli, jeho strýko a teta vyzerali ako skutoční reprezentanti Tarienu. Žena tesne pred štyridsiatkou mala žiarivé vlasy vyčesané do bohatého a diamantmi ozdobeného drdola, pohybovala sa elegantne a vznešene, dokonca na tých vysokánskych ihličkových podpätkoch... A Dorianov strýko, hlava celého znalostného regiónu, pán Daruan bol veľmi vysoký, usmiaty človek v obleku z látky, akú Keira jakživ nevidela.

Teraz skutočne znervóznela, preto si začala v mysli opakovať, že ide iba o zoznámenie, nič viac. No čo im vlastne Dorian o nej prezradil? Ako im vysvetlil, že ju na túto udalosť pozýva? A prečo ju vôbec pozval? Dosiaľ sa nad tým nezamyslela, ale predsa len... nebolo to trošku zvláštne? Spoznali sa včera. Včera, vlastne pred pár hodinami, a teraz stála tu, uprostred akéhosi večierku organizovaného pre politikov, po boku synovca najvyššie postaveného človeka v Tariene.

„Poďme za nimi, nevšimli si nás,“ poznamenal Dorian, odložil pohár a vydal sa smerom k strýkovi a tete. Keira ho trochu zmätene nasledovala, no zabudla na pohár, a tak sa kvôli nemu musela vrátiť – za Dorianom vzápätí pobehla, aby jej neušiel. Venoval jej úsmev. „Nebude to nadlho.“

To dúfam, pomyslela si a sama sa začala usmievať. Azda najspoľahlivejším spôsobom, ako spraviť dobrý dojem, bol podľa nej úsmev – ten musel obmäkčiť každého, a okrem toho, vždy osobe, ktorá sa usmievala, svedčal a skrášľoval jej tvár. Napadlo jej, že svojho synovca určite nezbadali práve preto, že ho z ich pohľadu zakrývali jej tmavé vlasy.

„Strýko, teta,“ oslovil ich Dorian a vtedy Keira takpovediac prestala vnímať. Usmievala sa, podávala ruku, opakovala, že jej je potešením, dokonca mala chuť (či skôr nutkanie?) ukloniť sa, ale neurobila tak.

„Skutočne veľmi pekná mladá dáma, Dorian,“ povedala jeho teta Revilia tónom, akoby ho za niečo chválila. Keira ani nevedela posúdiť, či sa stihla začervenať, pretože hneď nato sa na ňu pani pozrela a jej bolo jasné, že bude musieť slovne zareagovať. „Dúfam, že sa budete dobre baviť.“

„Ďakujem...“ pousmiala sa neisto a až teraz jej došlo, ako rýchlo žmurká. Prečo bola zrazu taká nesvoja, keď pri Dorianovi včera nič podobné nepociťovala? Neprišli žiadne rozpaky, nervozita zo stretnutia s cudzincom, nič podobné... V podstate sa jej ani nechcelo veriť, že naozaj prešiel iba jediný deň, odkedy sa spoznali. Pripadalo jej to dlhšie, omnoho dlhšie, akoby sa roky priatelili.

„Budú nás aj zaznamenávať do správ,“ oznámil pán Daruan vecne, avšak Keira si nebola celkom istá, čo to znamená.

„Nie...“ Dorian vzdychol. „Nemôžem sa tomu vyhnúť?“

„Vedia, že si tu, takže, žiaľ, nie.“

„Strýko...“ Naozaj nevyzeral nadšene, no Keira naňho mohla len neisto hľadieť. Vlastne netušila, o čo ide, a akosi podvedome predpokladala, že sa jej to vôbec nebude týkať. Taktiež jej opätoval pohľad a ona si na okamih pomyslela, že vyzerá, akoby sa jej za niečo ospravedlňoval.

„Bude to iba niekoľko záznamov. A, prepáč, ale nemyslím, že je vhodné, aby sa k našej rodine niekto pridával.“

„Prosím? Som tu s Keirou, takže ak tam mám byť ja... ona nebude niekde odstrčená.“

Zarazene naňho pozrela. Jeho strýko ju chcel odstrčiť? Odstrčená si začínala pripadať už teraz. „Dorian, to je v poriadku...“

„Buď obaja, alebo ani jeden, strýko, prepáč.“

Pán Daruan na svojho synovca hľadel mlčky a v očiach i výraze tváre sa mu zrazu objavilo čosi prísne. „Dorian, chceš pútať pozornosť všetkých tarienskych novinárov?“

„Oznámil som vám, že som Keiru pozval. Vedeli ste to, tak prečo teraz robíte problémy?“ Neznel vyslovene vzdorovito, ale Keire zároveň pripadal veľmi rozhodný.

„Dorian, porozpráv...“

„Nie, prepáč, teta Revilia. Buď obaja, alebo ani jeden. Keď si to rozmyslíte, nájdete nás niekde... niekde tu.“ Vzápätí sa pozrel na Keiru a usmial sa ako vždy, akoby si vôbec predtým nevypočula, o čom sa so svojimi príbuznými bavil. „Pôjdeme?“

„Ja... iste,“ zarazene prikývla, nevinne sa obzrela na hlavu Tarienu a vykročila za ním s rýchlo tlčúcim srdcom.

Dorian

Prečo bol taký nahnevaný? Za jednu obyčajnú vetu, podmienku, akých mu strýko kládol tisíce ešte pred odchodom z Tarienu a on so všetkými súhlasil... Najradšej by Keiru schmatol za predlaktie a demonštratívne ju odviedol preč, ale nedokázal sa jej len tak neokresane dotknúť.

Najprv šla za ním a potom už vedľa neho, nič nevravela. Po očku na ňu pozrel, možno trochu dúfal, že z jej výrazu vyčíta jej myšlienky, no nepodarilo sa. Šla so sklonenou hlavou, tvárila sa čo najnormálnejšie, avšak neusmievala sa tak ako predtým – pôsobila neisto.

„Keira...“ Keď k nemu dvihla pohľad, z akéhosi nevysvetliteľného dôvodu zmĺkol a netušil, čo by vlastne mal povedať.

„Nerozumiem,“ priznala.

„Prepáč,“ vzdychol.

„Čo sa stalo? Prečo ste sa pohádali a prečo sme odišli?“

„Ja... no dobre, pokúsim sa vysvetliť to, ale... mohli by sme pritom čosi zjesť, čo povieš?“ navrhol a vybral sa k dlhému stolu, na ktorom spočívali desiatky pletených misiek a v nich stovky, ba možno až tisíce jednohubiek. „Ochutnáš i ty?“

„Rada,“ prisvedčila a rozhliadla sa po farebných chuťovkách. Síce vyzerala váhavo, no napokon si práve ona ako prvá vybrala jednohubku s tvarohovou nátierkou obsypanou zelenými lístkami. „Výborná,“ zhodnotila potom.

Dorian sa usmial a sám si vzal tú istú. „Mrzí ma, ak ťa to zmiatlo. Už roky som s nimi takto nehovoril.“

„A prečo teraz?“

Prehltol a vzal si ďalšiu bagetku – tentoraz s cuketovou pomazánkou, ktorú pokrývali dve tenučké kolieska reďkovky. „Pretože majú stále tie isté predsudky. Strýka som vždy obdivoval za to, čo som ti už o ňom hovoril, že dáva šancu všetkým, vidí veci komplexne... ale pritom má rovnaké predsudky ako celý Tarien.“

„Aké predsudky?“

Pokrútil hlavou a radšej si poskytol o čosi viac času na premyslenie odpovede – doprial si lososovú nátierku s kolieskom citróna, ktorá zrejme lákala aj Keiru, keďže sa po ňu sama načiahla. „Tarienčania sú bohatí. Naopak, o Eldhame sa hovorí...“ znovu zmĺkol.

Keira pomaly prikývla. „Rozumiem.“

„Nie... nemajú pravdu. A nemusel som sem pricestovať, aby som to vedel,“ mierne zvraštil obočie.

„Asi je to prirodzené,“ mykla plecami, no jej výraz nebol až taký ľahostajný, ako zrejme chcela. „Máte viac prostriedkov, peňazí, informácií... viete viac o svete. Ako som ti hovorila, my máme všetci len svoj maličký kúsok pôdy a... nič viac. Nemáme vedomosti.“

„Naopak; bez vás by bola celá Askyria ničím. Na vás všetko stojí.“

„Tak potom ešte lepšie rozumiem. Sme pre nich ako koberec, po ktorom stúpajú. No nie?“

„Keira, teraz sa vážne hanbím za to, odkiaľ pochádzam,“ priznal úplne úprimne. Vďaka strýkovým politickým názorom dokázal pozabudnúť na to, ako v podstate všetci Tarienčania hľadia na zvyšok sveta – považovali sa za nadradených všetkým regiónom, no Eldham bol skutočne na samotnom spodku akéhosi pomyselného rebríčka.

„Nie...“ pousmiala sa. „Na to nemáš dôvod. A ani za to nemôžeš.“

„Ja si také veci nemyslím, nič z toho.“

„Verím ti.“

Aj on jej veril; hoci videl, že sa tvári veselšie, než sa v skutočnosti cíti. Ak by vyriekla, že o nič nejde, síce by vedel, že to nie je tak celkom pravda, no zároveň by jej veril – veril by jej, že si praje, aby o nič nešlo. „Strýko si jednoducho myslí, že nie je najvhodnejšie, aby si sa objavila na záznamoch popri našej rodine. A to odmietam trpieť.“

„No... k vašej rodine predsa nepatrím.“

„Dnes si tu však so mnou. Dobre vedeli, že prídeš, že si Eldhamčanka a že som ťa pozval sám od seba. Preto ma dosť hnevá, ako sa teraz strýko správal.“

„Hádam sa nebudeš naňho hnevať kvôli mne.“

„Ide o princíp, Keira. Nechcem ťa tým zaťažovať...“

„Nezaťažuješ. Ale ten rozhovor... nedopadol najlepšie. A ja som chcela spraviť dobrý dojem. Budem mať pekný večer aj vtedy, keď sa neobjavím na nejakých... záznamoch.“

Teraz už jej uveril i ten úsmev, taký prirodzený a pekný. Myslela to vážne. „Keira, ale mne naozaj ide o princíp. Nie je to správne.“

„No... skús sa na to pozrieť trošku inak. Ja to budem brať ako rešpektovanie môjho súkromia, a to mi vcelku vyhovuje.“

„Aha...“ zahľadel sa na ňu. „Možno máš pravdu.“

„Vďaka.“

„Takže tam nechceš byť?“

„Vôbec mi neprekáža, ak to tvojmu strýkovi zrovna nevyhovuje.“

Nadýchol sa a vydýchol. Celá mu pripadala akási pekná, medzi toľkými farebnými vnemami zrazu videl len ju. „Prepáč, ale asi som príliš tvrdohlavý. Nechceš tam byť ty, čo úplne chápem. Ale nemôžem strýkovi ustúpiť.“

„To znamená...?“

„Nebudem tam ani ja. Tak či onak som tu pôvodne nemusel byť, nebolo to povinné, a moja účasť na tomto „výlete“ nijako nesúvisí s jeho kariérou či obľúbenosťou.“

„Avšak chcú ťa tam. Na tých záznamoch.“

„Tak tam jednoducho nebudem,“ pokrčil plecami, pousmial sa a zobral si ďalšiu jednohubku, potretú cícerovou pomazánkou a posypanú sezamovými semiačkami. I Keira si očividne spomenula na jedlo a sama si dopriala tretiu bagetku so žltou vajíčkovou nátierkou.

„Vážne si taký tvrdohlavý?“

„To ešte len uvidíš,“ uškrnul sa, keď prehltol. „Nezvyknem robiť hlúposti a nemienim strýkovi spraviť hanbu, takže sa nemá čoho obávať. Ale možno by sme sa mohli lepšie zabaviť aj niekde inde.“

„Inde?“ zažmurkala. „Kde napríklad?“

„To ja neviem, ty si rodená Eldhamčanka.“

„Čože? Pozval si ma na večierok a teraz chceš z večierka odísť, a vlastne ani nevieš kam?“

Zasmial sa. „Tak nejako. Zdá sa, že si ma odhalila.“

Keira viditeľne váhala, čo ho trochu zneistilo. Možno to trochu prehnal... možno vyzeral ako nejaký rebel, ktorým v skutočnosti vôbec nebol. Napokon sa však usmiala. „Dobre, môžem ti jedno miesto ukázať. Ale sľúbiš mi čosi?“

„Hm...“ zatváril sa zamyslene. „Môžem.“

„Zoberieme si aj jednu z tých tmavomodrých fliaš, čo sme ochutnali.“

Dorian sa rozosmial. „Tak s tým rád súhlasím. A kam ma vezmeš?“

„No...“ zadívala sa naňho. „Ty si tvrdohlavý, tak ja budem tajomná. Aspoň zatiaľ. Môže byť?“

„Určite,“ prisvedčil, zrazu ešte veselší, než bol vtedy, keď sem prišli. „Skočím po tú fľašu a môžeme ísť, dobre?“

„Dobre...“ pokývala hlavou. „Počkám tu, pri tomto stĺpe,“ ukázala doľava a vybrala sa tam.

Dorian sa za ňou chvíľku díval. Pozval ju na večierok a kvôli tomu, že jeho strýko mal nejaké predsudky, v akých vyrástol i on sám, chce teraz ujsť? Nespoznával sa. Ale páčilo sa mu to... Svižným krokom zamieril po modrú tekutinu, aby mohli čím skôr odísť.